Tento ukazovateľ môžeme spochybniť - v porovnaní s nominálnym HDP a v Číne sa všetky výsledky musia rozrátať na štyriapolkrát väčší počet obyvateľov, takže Čína je v porovnaní s USA stále relatívne chudobná a má aj niektoré iné problémy, ktoré ju oslabujú. Avšak vytvorila si ekonomické základy na to, aby v v najbližších rokoch mohla získať porovnateľnú vojenskú a politickú moc ako USA alebo dokonca západ ako celok. Nie je isté, ž sa jej to podarí. V každom prípade však západné demokratické krajiny musia rátať s možnosťou bipolarizmu medzi USA a Čínou a taktiež s hrozbami, ktoré čínske postavenie superveľmoci môže pre ne predstavovať.
Úvod
Čínska ľudová republika je v súčasnosti vnímaná ako dynamická mocnosť. Kam až môže dospieť rast jej moci, nie je jednoduché predvídať. Existuje však zreteľahodná pravdepodobnosť, že v perspektíve niekoľkých rokov pri istom súhrne okolností celková moc ČĽR môže byť porovnateľná s USA alebo dokonca Západom ako celkom.
Cieľom článku je analyzovať, aké predpoklady na to by sa museli naplniť, a čiastočne aj možné prekážky takéhoto vývoja. Text nemá ambíciu hodnotiť čínsku vnútornú politiku ani otázku oprávnenia Číny na veľmocenské postavenie alebo na vlastný politicko-ekonomický model.
Autor však vychádza z predstavy, že Slovensko aj jeho spojenci v EÚ a NATO nateraz preferujú liberálno-demokratický model a sociálno-trhovú ekonomiku a navzájom vytvárajú isté spoločenstvo spojené kultúrnym základom a politickými hodnotami. A toto spoločenstvo má isté spoločné záujmy a môže vnímať mocenský rast nezápadných mocností ako určité ohrozenie.
1.Bipolarizmus
Bipolarizmus je jeden z možných modelov mocenskej štruktúry svetového systému.[1] Jeho podstatou je, že svetový (alebo regionálny) politický je usporiadaný okolo dvoch centier – dvoch veľmocí alebo pevných stabilných koalícií.[2] Príkladom bipolárneho systému bola studená vojna, Trojdohoda a Trojspolok pred prvou svetovou vojnou alebo hlbšie v minulosti aj aténsko-spartské súperenie v antickom Grécku. Bipolarita môže mať na fungovanie medzinárodného systému veľmi rôznorodý vplyv. Môže byť zdrojom stability, ale na druhej strane aj gradovaného antagonizmu, ktorý vyústi až do vojny.
Dôležité je si zapamätať, že bipolarizmus nie je podmienený tým, že obe centrá musia byť rovnako veľké a silné – stačí len istá porovnateľnosť. ZSSR napríklad nikdy plne nebol USA mocensky rovnocenný. Ak aj dosiahol približnú paritu vo vojenskej sile, ekonomicky dosahoval maximálne polovičku amerického HDP. Centrá bipolarity ani nemusia byť navzájom symetrické. Oba póly, obe koalície či mocnosti môže byť vnútorne rozdielne štruktúrované. Jedna mocnosť môže byť napríklad silnejšia ekonomicky, druhá zas v tzv. soft power. Jedna môže mať silnejšie loďstvo, druhá zas bude dôraz klásť na pozemné sily, atď. Istý rozdiel v mocenskej kapacite môže byť vykompenzovaný aj vhodne zvolenou stratégiou.
Aby sme teda mohli hovoriť o bipolarite, oba póly nemusia byť rovnaké a ani rovnako silné. Bipolarita môže existovať aj v podmienkach mocenskej a štrukturálnej asymetrie. Dôležitá je nezávislosť a aspoň základná porovnateľnosť celkovej moci oboch centier.
Obdobie od roku 1989 zvykneme nazývať obdobím dominancie Západu na čele s USA, respektíve obdobím americkej semihegemónie. Napriek rôznym výhradám – prevažne morálnym – tento systém zabezpečoval istú stabilitu a bezpečnosť pre Európu vrátane Slovenska.
V súčasnosti sa však môžeme domnievať, že existujú veľmi silné náznaky toho, že takéto obdobie sa práve končí. A vstupujeme do novej éry bipolarizmu, tentoraz nie americko-sovietskeho resp. americko-ruského, ale americko – čínskeho. (Alebo medzi Čínou a Západom ako celkom.) Niektorí autori dokonca špekulujú aj s možnosťou otvorenej americko-čínskej vojny. [3] (Na rozdiel od sovietsko-americkej studenej vojny zatiaľ medzi ČLR a USA neexistuje „nukleárny pat“ zaručeného vzájomného zničenia, ktorý nútil ZSSR a USA ku krajnej opatrnosti. Americký jadrový potenciál je na úrovni asi 6800 jadrových hlavíc a čínsky asi 270. ČĽR má asi 50- 70 striel schopných zasiahnuť USA. Z jej pohľadu to ale stačí na základné odstrašenie.)
2. Mocenský rast ČĽR
Ekonomické predpoklady na to Čína dnes má. V roku 2014-2015, keď sme boli plne zahltený krízou vyvolanou masovou ilegálnou migráciou do Európy a pokračujúcim konfliktom s Ruskom, čínsky HDP podľa parity kúpnej sily sa vyrovnal americkému.[4]
Dnes predstavuje 23 122 miliárd dolárov, čo je asi 18% svetového HDP podľa parity kúpnej sily.[5] Ten istý ukazovateľ je v prípade USA 19 362 miliárd a v prípade EÚ ako celku 20 852 miliárd.
Nominálny HDP je trocha iný. V roku 2016 bol americký nominálny HDP 18 562 miliárd dolárov a čínsky 11 392. No aj v tejto kategórii by do roku 2030 mala ČĽR predbehnúť USA.[6] Pritom ešte v roku 1980 predstavoval celkový čínsky HDP len 7% amerického.[7] Ekonomický rast ČĽR je tak fenomenálny a až do hospodárskej krízy v r. 2008-2012 dosahoval dlhodobo úroveň okolo 11-12% ročne. V súčasnosti klesol asi na hodnotu okolo 6,5% a bude zrejme ďalej klesať. No stále to bude istý čas vyššia hodnota než majú bohatšie vyspelé západné štáty. USA zas stratili postavenie najväčšej národnej ekonomiky, ktoré si udržiavali asi stotridsať rokov a od ktorého sa odvíjala ich vojenská sila a politický vplyv.
Tu treba povedať, že ekonomickí experti, a čínski obzvlášť, považujú tento vývoj za prirodzený a upozorňujú, že približne do roku 1800-1820 bol čínsky HDP asi 30% svetového.[8] Európa predbehla Čínu asi až okolo roku 1850 a USA až okolo roku 1890. Pomyslené „dno“ dosiahla ČĽR okolo roku 1950 - 70, keď reprezentovala menej než 5% svetového HDP. Potom sa rozhodla v ekonomike opustiť neefektívny komunistický experiment a zopakovať cestu vyspelého Západu, pričom dvesto rokov vývoja súčasné čínske vedenie plánuje vtlačiť do 50-60 rokov[9] (kopírovanie je, samozrejme, jednoduchšie) a fakticky sa do roku 2040 dostať na úroveň takých krajín ako sú Poľsko alebo Maďarsko – a do roku 2049 sa stať plne moderným a vyspelým národom (pravda, bez demokratizácie a len s obmedzenou liberalizáciou.[10] Či je takáto méta reálna, ukáže budúcnosť.
Vývoj musíme vidieť v tom svetle, že vlna modernity, ktorá zasiahla v 18. storočí Západ ako prvú civilizáciu, sa jednoducho preliala aj do krajín Ázie vrátane Číny a po osvojení si moderných (pôvodne vnímaných ako západných) technológií a mechanizmov, sa proste musí prejaviť to, že Číňanov je takmer dvakrát viacej než Európanov a Američanov spolu. Západ dve storočia dominoval, pokiaľ jeho produktivita práce bola vďaka moderným technológiám mnohonásobne vyššia než mali tradičné spoločnosti Ázie. Keď Čína, India, Indonézia a iné ázijské krajiny aspoň čiastočne vyrovnali pôvodný technologický náskok Západu, ukáže sa, že obyvateľov Číny je asi 1,4 miliardy, Indie 1,3 miliardy, no celej EÚ len 0,51 miliardy a v USA 0,32. Ak by sme zrátali Západ ako celok (no bez Latinskej Ameriky, Ruska a Ukrajiny, no Austráliou, Kanadou a pod) tak to je asi 0,9 miliárd obyvateľov.
Zmenu pozície ČĽR dobre osvetlí aj prepočet HDP podľa PPP na hlavu. V sedemdesiatych rokoch bol v ČĽR na úrovni najchudobnejších afrických štátov. Dnes je 15 319 dolárov, čo je viac než má európsky štát Srbsko (14 493). Na ilustráciu: Rusko má 26 490, Slovensko 31 339, Rakúsko 48 005 a USA 57 436.
Čína ako celok je tak z európskeho pohľadu stále niekde na pomedzi rozvojového a vyspelého sveta, môžeme sa domnievať, že jej hospodárstvo zaostáva aj v efektivite za západnými štátmi, no miera jej zaostávania napr. za Európu a USA už vôbec nie je priepastná. Je na čase si priznať, že napr. priemerné mzdy v továrňach na východnom pobreží Číny sú už plne porovnateľné so slovenskými.
Úvahy o tom, že Čí a pre rôzne príčiny – napríklad autoritársky režim, neefektívnu štruktúru stále v mnohom ešte socialistickej ekonomiky, vnútorné pnutia, nedostatok prírodných zdrojov, neschopnosť plne vzdelať celú populáciu atď. - nemôže získať rovnaké HDP na hlavu, ako majú západné štáty, je plne legitímna. Čínsky rast tak môže naraziť na hranice, ktoré sú dané podstatou autoritárskeho režimu.[11] Predpokladáme, že režim môže uprednostniť stabilitu a vlastné prežitie pred dosiahnutím západných čísel v produktivite ekonomiky.[12] No aj v Európe sa veľká časť modernizácie v 19. storočí neodohrala v demokratických slobodných podmienkach. K liberálnej demokracii sa prešlo, až keď sa ostatné možnosti vyčerpali a dosiahli svoj strop. Ekonomická a technologická modernizácia predbieha o celé desaťročia modernizáciu politických štruktúr.
Avšak na to, aby Čína mala ekonomiku, ktorá bude 1,5 násobkom americkej – teda viditeľne väčšia – nepotrebuje západnú efektivitu fungovania spoločnosti a ekonomiky založenú na liberálnej demokracii.[13] Pri 1,4 miliarde obyvateľov Číne stačí na to mať efektivitu práce a HDP na úrovni tretiny amerických hodnôt. A to je pre ČĽR dosiahnuteľná méta, aj keby sa čínska spoločnosť ako celok adekvátne nerozvinula a zostala v mnohom pomerne zaostalá a autoritárska. Číne ako celku sa vlastne stačí dostať na priemernú úroveň Rumunska.
Alebo názornejšie – aby bola ČĽR najväčšou svetovou ekonomikou, stačí, aby na úrovni 21. storočia žilo len 20% jej obyvateľstva. Zvyšok môže zostať zaostalou perifériu. Pričom v súčasnosti sa čínska vláda usiluje preniesť hospodársky rast a rozvoj z pobrežia hlbšie do vnútrozemia....
O pár rokov teda môžeme mať zaujímavú situáciu. ČĽR bude najväčšou svetovou ekonomikou, no životná úroveň v nej bude v porovnaní so Západom nižšia a bude riadená autoritárskym pseudokomunistickým byrokraticko-oligarchickým režimom, ktorý bude ako zdroj vlastnej politickej legitimity podporovať čínsky nacionalizmus a všetky predstavy o čínskej výnimočnosti.[14] Zároveň to bude najväčšia ekonomika na svete a zrejme aj veľmi signifikantná vojenská sila.
Ekonomický rast ČĽR ide ruka v ruke s technologickým pokrokom. Číňania sa už aspoň 15 – 20 rokov nesústreďujú na výrobu lacného spotrebného tovaru. V rokoch 1990-2010 spravili obrovský skok smerom k produkcii s vyššou pridanou hodnotou vrátane elektroniky, alternatívnej energie a biomedicínskych vied, dopravných a kozmických technológií. Číňania nie sú ďaleko od situácie, že budú sebestační pri vývoji a výrobe najmodernejších technológií.[15] Do výskumu a vývoja ide asi 2,2% čínskeho HDP[16] – porovnajme to s biednym 1% na Slovensku.
Vo vojenskej oblasti sme posledných 5 rokov boli svedkami nástupu čínskych ozbrojených síl na svetovú scénu. Čínska flotila „ukazuje vlajku“ slobodne na svetových moriach, v roku 2016 bola v Džibutsku údajne zriadená prvá čínska zahraničná námorná základňa.
Vojenské výdavky ČĽR sú umiernené. Nepresahujú 2% HDP. Avšak s nárastom HDP čínske ozbrojené sily získavajú každý rok navyše balík vo výške 10-6%. Čínsky obranný rozpočet so 215 miliárd dolármi je nominálne druhý najväčší po USA (611 miliárd, 3,3% HDP) a ďaleko pred ruským (69,2 miliárd, 5,3 % HDP). Do úvahy treba vziať, že vzhľadom na cenovú hladinu v Číne, čínska vláda dokáže získať za uvedenú sumu reálne viac, než by naznačoval pomer medzi vojenskými rozpočtami.[17]
Čína má dnes v aktívnej službe 2,2 milióny vojakov. Ich technické vybavenie je pomerne moderné.[18] Dnes porovnateľné s väčšinou európskych vyspelých štátov, ktoré prešli po roku 1990 obdobím demilitarizácie a pacifistických nálad. USA má len 1,3 milióna a Rusko asi 0,9-1,0 milióna.[19]
Vo vojenskej oblasti sa zrejme čínske vedenie sústreďuje na nasledovné úlohy:
Všestranná technická a operačná modernizácia ozbrojených síl.[20]
Udržiavanie a mierne posilňovanie jadrového odstrašovacieho potenciálu – zrejme tak, aby to v najbližšej dobe nevyvolalo preteky v jadrovom zbrojení s USA.
Dosiahnutie technologickej úrovne plne porovnateľnej s USA a Ruskom
Hľadanie asymetrických technologických a operačno-strategických spôsobov, ktoré by kompenzovali americkú prevahu v niektorých konvenčných oblastiach (napr. proti americkým lietadlovým lodiam nasadiť lacnejšie protilodné strely s dostatočným doletom).
Vytvoriť situácii, aby americké loďstvo nemohlo operovať v príbrežných východoázijských moriach a muselo sa stiahnuť do centrálnych častí Pacifiku.[21]
Čína dnes aktívne využíva vnútornú krízu v západných spoločnostiach a konflikt medzi Západom a Ruskom v otázke Ukrajiny, aby sa veľmi asertívne potvrdila na medzinárodnej scéne ako nastupujúca superveľmoc.[22] Čínske vedenie už pomaly začína deklarovalo, že ČĽR by malo byť vedúcou mocnosťou v Ázii a výhľadovo v celosvetovom meradle. [23]
3. Šírenie čínskeho vplyvu
Je pochopiteľné, že ekonomický a politický vplyv Číny dnes siaha ďaleko za jej hranice. Toto čínske prenikanie má niektoré osobitosti, ktorých si treba byť vedomí – v plnej škále a najvýraznejšie sa prejavujú v slabších a chudobnejších štátoch, napríklad v afrických:[24]
Prvotným cieľom čínskych investícií bolo zaistiť si suroviny a poľnohospodársku pôdu(najmä v Afrike, juhovýchodnej Ázii a Strednej Ázii),[25] neskôr aj prístup k technológiám nákupom existujúcich firiemv západných štátoch, teraz nákupom a výstavbou dopravnej infraštruktúry v cieľových štátoch pre export (projekt novej Hodvábnej cesty, kúpa prístavu v Pireu, výstavba železníc v Afrike).[26]
Expanzia sa spočiatku riadene nasmerovala na tzv. slabšie alebo problémové štáty globálnej ekonomiky (juhovýchodná Ázia, Afrika, Latinská Amerika, Stredná Ázia, najnovšie Rusko, ktoré sa do niekoľkých rokov môže dostať do veľkej závislosti na Číne, a tiež vybrané štáty EÚ: Grécko a štáty strednej Európy vrátane ČR a Slovenska).
Ekonomická expanzia sa deje organizovane a koordinovane za účasti štátnych a pološtátnych firiem. Na začiatku niesú kladené žiadne politické podmienky. Naopak, zdôrazňuje sa, že pokiaľ západné štáty v obchodovaní uplatňujú tzv. dodatočné obchodné podmienky v podobe požiadaviek na demokratizáciu, rešpektovanie ľudských práv a podobne, ČLR pristupuje k spolupráci údajne pragmaticky a bez povýšeneckého poučovania.Pre rôznych diktátorov je tak orientáciu na Čínu veľmi lákavou alternatívou voči EÚ alebo USA.Využívajú sa aj isté protizápadné nálady v niektorých krajinách.
Čínske ekonomické prenikanie je hneď od počiatku masívne a vo viacerých odvetviach súčasne s veľkou podporou čínskej vlády.[27] S tendenciou ekonomicky ovládnuť celé jedno odvetvie (napr. ťažbu alebo dopravu) a dokonca aj isté regióny.
< >
V niektorých krajinách ČĽR cielene usádza významné množstvo čínskych kolonistov.[28] Najmä v oblastiach, kde čínsky kapitál stavia železnice, nakúpil pôdu a bane.
Čínsky kapitál vie sa plne začleniť do lokálnych korupčných štruktúr a ešte ich aj rozvíjať. [29]
Čína má sklon do daných krajín exportovať svoj archaický mandarínsko – korupčný model. Demokraciu a koncepciu právneho štátu a slobody slova považuje za prekážku vlastného pôsobenia.
V istom momente začína ČĽR využívať svoj ekonomický vplyv na to, aby dané menšie štáty sa na medzinárodnej scéne stali voči Číne veľmi ústretovými. Osobitne to môže byť problémom, ak je takýto štát členom NATO a EÚ –ČĽR získava tak vplyv na rozhodovanie aj týchto zoskupení.
Uvedené krajiny, ktoré potrebujú zahraničný kapitál na rozvoj a budovanie infraštruktúry, sú potom v dileme, či prijať čínske investície alebo nie. Veď tieto z krátkodobého pohľadu predsa len prinášajú istý viditeľný rozvoj.
Je zaujímavé, že vo východnej Ázii narazilo čínske prenikanie na odpor rozvinutých domácich politických a ekonomických štruktúr - Vietnam, Indonézia a pod. Najľahším objektom čínskeho prenikania sú dezorganizované africké a postsocialistické spoločnosti.
4. Antitéza- čínske slabosti
ČLR má však aj viaceré slabé stránky, ktoré by mali byť vzaté do úvahy. Samotný ukazovateľ HDP podľa parity kúpnej sily môže byť spochybnený – napr. tým, že sa vychádza z cenovej hladiny spred niekoľkých rokov, ktorá je už ale dnes výrazne vyššia. Objavujú sa aj úvahy, že čínske štatistiky sú prikrášľované a pod. Ak to je aj tak, v skutočnosti to len znamená, že načrtnutý trend a by sa len spomalil a napr. HDP PPP Číny by tak dosiahol americkú úroveň nie v roku 2014 ale dosiahne napr. v roku 2018.
Dôležitejšie je azda, že čínsky domáci produkt rozpočítava na niekoľkonásobne početnejšiu populáciu, čo zaraďuje Čínu stále len do predsiene vyspelého sveta a jeho omnoho väčší podiel sa využíva na základné potreby ako ošatenie, jedlo, takže „disponibilný HDP“, ktorý sa dá použiť napr. na vojenské účely, je výrazne nižší než v prípade USA... (Ale zas Američania sú naučení na vysokú životnú úroveň.)
Môžeme špekulovať tiež o rastúcom vnútornom dlhu, starnutí populácie a pod. no tieto fenomény sa prejavia až neskôr a rozhodne nie tak, aby obrazne zrazili Čínu na kolená[30]. Je pravdepodobné, že výška hospodárskeho rastu sa bude znižovať.[31] No ak by aj v perspektíve napr. roku 2030 mal klesnúť na úroveň bežnú v o vyspelých štátov- teda asi 2% ročne, Čína už bude vtedy naozaj v pozícii najväčšej svetovej ekonomiky.
Číne chýba mnoho z toho, čo robí USA superveľmocou- vojenská sila, politický a kultúrny vplyv. No nie je to pre ČĽR nedosiahnuteľné. Čína sa napríklad môže stať v nejakej podobe hovorcom a stelesnením antiliberálnej vlny, ktorú teraz zažívame aj v západných spoločnostiach. Akýsi abstraktný zidealizovaný „Peking“, kde je poriadok, disciplína, rozvoj a žiadni „utečenci“ a homosexuáli, sa môže stať atraktívnym aj pre nejedného slovenského intelektuála. Čínska svetová hegemónia by však bola omnoho nepríjemnejšia než americká – rozhodne pre všetky západné národy vrátane Slovenska.
Tiež je pravda, že čínske prenikanie vyvoláva aj ľudový odpor (Afrika, Stredná Ázia). Čína ho však prekonáva spoluprácou s miestnymi vládami a ekonomickými a politickými elitami, ktorým predkladá neodolateľné ponuky. Nezabúdajme ani, že bipolarita nevyžaduje úplnú symetriu a rovnako veľkú moc.
Zastaviť mocenský rozmach Číny môžu dnes len dva faktory:
Veľká vojna proti Číne zo strany koalície, ktorá sa môže cítiť čínskym rastom ohrozená a ktorá by zrejme musela mať aj podobu jadrovej vojny. Pravdepodobnosť, že k ničomu takému sa podarí nájsť dostatok politickej vôle v USA, EÚ, Japonsku, Indii, a možno aj Rusku, je absolútne neodhadnuteľná a skôr intuitívne možno povedať, že je veľmi nízka.
Vnútorný rozsiahly a intenzívnykonflikt v samotnej Číne (časovo obmedzená politická revolúcia by nestačila). O tejto téme však z našej pozície možno len špekulovať. Bolo by logické, že rast vytvárasociálne nerovnosti a napätia v spoločnosti. Vznik strednej triedy môže znamenať sformovanie sily, ktorá bude mať záujem na politickej zmene v krajine. Môže hypoteticky prísť čínsky rok 1848. No ekonomický rast bol taký rýchly a tak viditeľne zlepšil podmienky väčšiny obyvateľstva, že toto môže byť najbližšiu generáciu skôr vláde vďačné, než že by chcelo nejakú politickú zmenu.[32] Navyše vláda poučená aj západnými skúsenosťami môže umiernenou liberalizáciou „v medziach zákona“ ventilovať spoločenské napätie.[33]
Dokonca aj keby došlo k výraznej westernizácii a demokratizácii čínskej spoločnosti- vrátane napríklad príklonu výraznej časti čínskej spoločnosti ku kresťanstvu,[34] prípadná nová čínska vláda síce môže byť voči Západu priateľskejšia než komunistická mandarínska moc, no určite bude mať záujem hrať úlohu samostatného mocenského centra s vlastnými národnými záujmami. Bipolarizmus a prípadná konfrontácia tak nastane nie len v prípade, ak sa Čína bude chcieť presadiť ako alternatívna sila sama určujúca pravidlá nového svetového usporiadania na základe vlastných predstáv a tradícií (čo je pri terajšom vedení najpravdepodobnejšie)[35], ale aj keby bola kooperujúcou silne westernizovanou mocnosťou, ktorá chce organicky „vplávať“ do západného sveta (vtedy by bol uvedený bipolarizmus menej konfliktný).
5. Dôsledky pre Západ, USA, Európu a Slovensko
Nevieme, akú podobu bude rodiaci sa americko-čínsky bipolarizmus mať. Nie je nutné, aby bol konfrontačným vo vojenskej oblasti, i keď vývoj americko-čínskych vzťahov za posledné 2-3 roky naznačuje, že asi takým bude. Veď americké vojenské myslenie čoraz viac operuje s predstavou ČĽR ako hlavného protivníka.[36]
V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že európsky „bezpečnostný skleník“, v ktorom sme po roku 1989 čerpali „mierovú dividendu“, bol do veľkej miery podmienený vojenskou ochranou zo strany nášho najsilnejšieho spojenca – Spojených štátov amerických. Dnes však musíme počítať s dlhodobým trendom postupného preorientovania hlavnej pozornosti USA na ázijsko-pacifický región. Takže by sa Európania mali postarať o svoju obranu primárne sami....
Nový bipolarizmus by sme si ani nemali predstavovať výlučne v podobe jasne vyhranených zón vplyvu a línii vojenských konfrontácii. Náš svet sa výrazne globalizoval. Žijeme v dobe hybridných vojen. Konfrontácie medzi západnou liberálnou demokraciou a čínskou vládou podporujúcou nejakú autoritársku ideológiu môžu nakoniec prebiehať vo vnútri každej spoločnosti, vrátane tej čínskej a americkej.
Mocenský rast Číny nie je pre Európu a Slovensko výhodný. To treba povedať jasne. S USA ako súčasným hegemónom máme spoločný hodnotový a kultúrny základ. Americký vplyv pre nás znamená aj istú spoločenskú a politickú modernizáciu. Zato čínska spoločnosť je z nášho pohľadu v mnohom archaická – pripomína európsky policajný absolutizmus začiatku 19. storočia. Výrazný čínsky vplyv by zákonite u nás viedol k nastoleniu autoritárskej vlády „silných úspešných mužov“ s hierarchickou štruktúrou moci - hoci aj za formálneho zachovania demokracie – a strednodobo k spomaleniu procesu modernizácie spoločnosti a ekonomického rastu.
Na druhej strane je zrejmé, že pre čínske vedenie už len samotná existencia prosperujúcich slobodných demokracií je rušivým prvkom. Pre domáce čínske obyvateľstvo sú nebezpečným vzorom a tiež narúšajú zakorenenú čínsku víziu ideálneho svetového usporiadania, v ktorej sa okolo Ríše stredu grupujú všetky ostatné polosamostatné štáty.[37] V takomto usporiadaní nie je miesta pre demokraciu, slobodu, rovnoprávnosť a iné moderné. západné hodnoty – autoritárske čínske vedenie by zrejme malo tendenciu ich potlačiť v celosvetovom rozsahu.[38]
Záver
Najpravdepodobnejšie scenária blízkej a strednodobej budúcnosti sú dve. Buď tu budeme mať čínsko-americkú mocenskú bipolaritu, alebo ak by v Číne došlo k nejakým krízovým javom, tak predsa len isté podmienečné predĺženie obdobia americkej resp. západnej dominancie. Úvahy o tom, že by sme vo svete po skončení americkej semihegemónie mohli mať napríklad nejaký údajne „demokratickejší“ multipolarizmus, nie sú adekvátne. Proste Rusko, Brazília, India na takúto úlohu nemajú dostatočné kapacity – najmä ekonomické zdroje a demografický potenciál ako majú USA a ČĽR. (Multipolarizmus nevznikne tak, že si povieme, že bude, lebo sa niekomu zdá byť „spravodlivejší“ než napr. americká dominancia. Takáto viera je čistý voluntarizmus.)
India - ako druhá potenciálna ázijská superveľmoc – potrebuje ešte 20-30 rokov kontinuálneho hospodárskeho rastu, aby na pozíciu „tretieho póla“ svetovej ekonomiky mohla ašpirovať. Rusko reprezentuje asi len 3% svetového HDP podľa parity kúpnej sily bez šance tento podiel nejako signifikantne zvýšiť. Jeho pozíciu vo svete mu zabezpečuje len tradičné vnímanie Ruska ako veľmoci (čo však klesá), vlastníctvo jadrových zbraní a stále miesto v BR OSN. Najnovšie aj pomerne intenzívne pokusy rozohrávania hybridnej vojny v západných demokraciách, čo však voči Rusku vyvoláva značné antipiatie. Ani EÚ stále nedokáže vystupovať ako plnohodnotná vojenská a politická veľmoc najmä pre nedostatok politickej jednoty a reálnych vojenských kapacít.
Možnou alternatívou k súčasnej semihegemóniu USA je tak momentálne len spomínaná čínsko-americká bipolarita, ku ktorej sme sa posledné roky podstatným spôsobom posunuli. V ekonomickej oblasti sme už vlastne dosiahli „tripolaritu“ ČĽR-EÚ-USA. Podoba tejto mocenskej bipolarity sa ťažko odhaduje – nemali by sme sa nechať príliš ovplyvniť obdobím r. 1948-89, keď sovietsko-americká bipolarita mala výrazne vojenský charakter. Budúcnosť môže byť pestrejšia a nová konfrontácia môže byť založená na „mäkších“ nástrojoch.
Na druhej strane vzhľadom na aktuálnu medzinárodno-bezpečnostnú situáciu sa ale nedá vylúčiť, že nová svetová bipolarita môže mať podobu konfrontácie dvoch väčších blokov (čo je však menej pravdepodobné): americko-európskeho a čínsko-ruského (s Ruskom zrejme v inferiórnom postavení voči Číne), hoci dnes vidíme aj snahy o zblíženie Ruska so Západom. Teda došlo by k prepojeniu krízovej kontaktnej zóny vo východnej Ázii s konfliktom na Ukrajine. Nie je to pre nás priaznivá správa.
Európske národy viac ako doteraz musia venovať pozornosť otázkam obrany, bezpečnosti a obnovy ekonomickej, technologickej a vojenskej moci. Skromnejšie očakávania musia preto byť v oblasti životnej úrovne či jej rastu. Ako pozitívum môžeme vidieť, že predsa len cítime isté ekonomické oživenie, EÚ a NATO zostali voči zahraničným ohrozeniam ako-tak jednotné a problematika posilnenia obranných kapacít prestala byť vo vnútornej politike tabuizovaná – ako bolo celé obdobie po skončení studenej vojny.
Samozrejme, ani nastupujúca americko-čínska bipolarita nebude „koncom dejín“, ale len jednou ich kapitolou. O ďalších 20-30 rokov sa môže o slovo hlásiť India alebo Brazília a v USA, ČĽR a EÚ a môžu prebehnúť také procesy, ktoré dnes máme len nejasné tušenia.
(Text bol v skrátenej podobe pôvodne prednesený ako referát na vedeckej konferencii Medzinárodné vzťahy: Aktuálne otázky svetovej ekonomiky a politiky dňa 30.11.2017 v Smoleniciach.)
Literatúra:
ALLISON, G. (2017): Destined for War Melbourn: Scribe, 2017.
FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent. New York: Alfre A.Knopf, 2014.
KREJČÍ, O. (2014): Mezinárodní politika. Praha: Ekopress, 2014.
MADDISON, A. (2007): Contours of the World Economy – 1-20130 AD. Oxford University Press: 2007.
Časopisecké zdroje:
ANGANG, Hu (2015): Embracing China´s „New Normal“. In: Foreign Affars, 3/2015, s. 8-12.
ČANG Jun: Čína bohatne a starne (2017). In: Sme, Víkend, 25.11.2017, s. 12.
CHEN, Zhiwu (2015): China´s Dangerous Debt. In: Foreign Affars, 3/2015, s. 13-18.
LUFT, Gal (2016): China´s Infrastructure Play. In: Foreign Affairs, 5/2016, s. 68-75.
LINK, P. (2015): What It Means to Be Chinese, In: Foreign Affairs, 3/2015, s. 25-31.
LUO, Baozhen (2015): China Will Get Rich Before it Grows Old. In: Foreign Affairs, 3/ 2015, s. 19- 24.
OSBURG, J. (2014): Can´t Buy Me Love. In: Foreign Affars, 5/2014, s. 149.
RAPP-HOOPER, M. (2016): Parting the South China Sea. In: Foreign Affairs, 5/2016, s. 76-82.
THORNEBERRY, M. a KREPINOVICH, Jr. A. F. (2016): Preserving Primacy. In: Foreign Affairs, 5/2016, s. 26-35.
YOUWEI (2015): The end of Reformn in China, In: Foreign Affairs, 3/2015, s. 2-7.
Internetové zdroje:
Interantional Institute of Strategical Studies (2016), [online]. Dostupné na internete: https://www.iiss.org/
International Monetary Fund (2017): Report for Selected Countries and Subjects, 2016 a 2017 [online]. Dostupné na internete:
https://www.imf.org/external/pubs/ft/weo/2017/02/weodata/weorept.aspx?
PricewaterhouseCoopers (2017): The World in 2050, February 2017 [online]. Dostupné na internete: https://www.pwc.com/gx/en/world-2050/assets/pwc-the-world-in-2050-full-report-feb-2017.pdf#page=68
[1] KREJČÍ, O.: (2014): Mezinárodní politika, s. 169.
[2] KREJČÍ, O.: (2014): Mezinárodní politika, s. 179.
[3] ALLISON, G. (2017): Destined for War Melbourn Allison, s. xvii.
[4] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 11.
[5] International Monetary Fund (2017): Report for Selected Countries and Subjects, 2016 a 2017.
[6] PricewaterhouseCoopers (2017): The World in 2050.
[7] ALLISON, G. (2017): Destined for War Melbourn Allison, s. 6.
[8] MADDISON, A. (2007): Contours of the World Economy – 1-20130 AD, s. 112- 179.
[9] ČANG Jun: Čína bohatne a starne (2017) a FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 15.
[10] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 118-20.
[11] YOUWEI (2015): The end of Reformn in China, s. 2.
[12] YOUWEI (2015): The end of Reformn in China, s. 5.
[13] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 7. V súčasnosti je produktivita práce v ČLR asi 25% americkej.
[14] LINK, P. (2015): What It Means to Be Chinese Link, s. 25-31.
[15] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 17.
[16] ANGANG, Hu (2015): Embracing China´s „New Normal“, s. 10 .
[17] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 11-12.
[18] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 19-20.
[19] Interantional Institute of Strategical Studies, 2017.
[20] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 117.
[21] RAPP-HOOPER, M. (2016): Parting the South China Sea a FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 165-168.
[22] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 22.
[23] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 108.
[24] Pozri: FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent.
[25] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 128-140.
[26] LUFT, Gal (2016): China´s Infrastructure Play a FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 23.
[27] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 212.
[28] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 19-20.
[29] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 191-201.
[30] CHEN, Zhiwu (2015): China´s Dangerous Debt, s. 15 a LUO, Baozhen (2015): China Will Get Rich Before it Grows Old., s. 19- 24.
[31] ANGANG, Hu (2015): Embracing China´s „New Normal“, s. 9.
[32] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 143.
[33] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 122.
[34] OSBURG, J. (2014): Can´t Buy Me Love, s. 148.
[35] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 220.
[36] THORNEBERRY, M. a KREPINOVICH, Jr. A. F. (2016): Preserving Primacy.
[37] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 109-110.
[38] FRENCH, H. W. (2014): China´s Second Continent, s. 139-145.
