Ako to je však v skutočnosti? Aký môže byť význam šetrenia v súčasnej situácii?
Predovšetkým si treba uvedomiť, že hospodárenie štátu v moderne dobe nie je mechanickým odrazom finančných pomerov domácnosti, ako ju pozná väčšina z nás. Ak má domácnosť ekonomické problémy, jednoducho obmedzí výdavky, čo bude pri konštantných príjmoch prichádzajúcich z vonkajšieho prostredia – napr. mzde – znamenať, že vznikne istý disponibilný rozdiel, ktorý možno použiť napr. na splácanie dlhov.
V minulosti – tak do 19. storočia - keď štátne rozpočty predstavovali asi len 10% celého HDP krajiny, pričom 80% výdavkov šlo na armádu a zvyšok najmä na štátnu správu a panovnícky dvor, šetrenie na úrovni štátu malo svoju logiku. Štát vtedy nevystupoval ako aktívny ekonomický subjekt a do ekonomiky zasahoval predovšetkým cestou regulácií. Výdavky na armádu na zbrojenie a pod. mali aj svoj ekonomický význam, ale nedalo sa to porovnať napr. s investíciami do železníc alebo školstva. Peniaze určené na armádu produkovali len jednoduchý dopyt.
V súčasnosti tento mechanizmus neplatí. Cez štátny rozpočet sa „prelieva“ 30-60% HDP.
Znamená to, že keď štát začne len jednoducho obmedzovať výdavky a nebodaj z ušetreného uhrádzať splátky zahraničným veriteľom, tak podstatným spôsobom znižuje dopyt a tak priškrcuje vlastnú ekonomiku. Takáto medicína môže preto spôsobiť len zostupnú špirálu znižovania ekonomickej produkcie, neschopnosti produkovať zdrojov na splácanie dlhov a následne volanie po novom a novom šetrení....
To sa v zásade stalo s viacerými európskymi ekonomikami v posledných dvoch- troch rokoch.
Východisko zo situácie musí byť iné než jednoduché „šetrenie“.
Je ním podpora rastu- šetrenie preto treba chápať ako nie prosté a nebodaj plošné obmedzenie výdavkov, ale ako presmerovanie zdrojov spoločnosti na podporu ekonomického rastu.
Štát môže naozaj spraviť revíziu svojich výdavkov a napr. potlačiť v rámci toho aj korupciu a rozkrádanie.
Ušetrené prostriedky by však mal:
a) využiť na zníženie daní a počítať s tým, že súkromný sektor si s nimi dokáže poradiť lepšie (neoliberálne riešenie)
b) investovať do prorastových aktivít - školstva, vedy, zavádzania nových technológií, budovania užitočnej infraštruktúry a pod.
Za slovom šetrenie musíme v skutočnosti vidieť reštrukturalizáciu výdavkov štátu a spoločnosti smerom od bežnej spotreby k podpore budúceho ekonomického rastu – nie ich prosté znižovanie. Takéto plošné škrtenie by len znížilo dopyt bez skutočne pozitívnych efektov. Vysoké dlhy sami o sebe nie sú problémom. Ten nastáva len v okamihu, keď ich nemáme z čoho splácať.
V súčasných európskych pomeroch, keď Európa má len obmedzené surovinové zdroje a množstvo pracovných síl bude v najlepšom prípade stagnovať, je optimálnym riešením investícia do nových technológií – predovšetkým takých, ktoré znižujú náročnosť na energetické a surovinové vstupy a pracovnú silu.
