Nižšia vojenská angažovanosť európskych krajín v zámorí nie je výsledok akejsi vrodenej pacifistickej mentality Európanov, ale skôr uvedomenia si vlastných limitov: pre menšie európske štáty je zrejmé, že napr. z vyššej angažovanosti v Iraku nič pre seba nezískajú a vzhľadom na mieru participácie ani veľa vody nenamútia. Spoločná integračná štruktúra (Európska únia) má ešte ďaleko od skutočného štátu a tak sa nemôže na medzinárodnej scéne správať ako skutočná veľmoc.
Opomenúť nesmieme ani hlavný zdroj súčasného pacifizmu prevažnej väčšiny Západo- a Stredoeurópanov: a to hlbokú traumu z prakticky nepretržitej série ozbrojených vojnových konfliktov od roku 1911 do roku 1975, a to medzi Európanmi navzájom alebo niekde v zámorí. (Od taliansko-tureckej vojny po stiahnutie sa Portugalcov z Afriky). Balkáncov ani nespomínam. Američanmi toľko vysmievaní Francúzi boli od roku 1939 po rok 1962 (koniec bojov v Alžírsku) kontinuálne vo vojne. Svojim americkým priateľom zas ako ukážku spoločenských dosahov prvej svetovej vojny vysvetľujem, že malé Slovensko počas nej utrpelo ľudské straty, ktoré by prerátané na populáciu Spojených štátov predstavovali asi 10-12 miliónov osôb, a že miera nasadenia tichých, zdvorilých a melancholických Portugalcov v bojoch v Mozambiku, Angole, Guinei a inde vzhľadom na počet obyvateľov niekoľkonásobne prevyšovala mieru vtedajšie nasadenie Američanov vo Vietname (vrátane ľudských strát). Európania v priebehu troch- štyroch generácií vybojovali dve svetové vojny a chystali sa na tretiu.... V období od polovice 19. storočia do konca dvadsiateho asi 6 generácii mužov za sebou absolvovalo vojenskú službu en bloc- to znamená, že platilo, čo chlap, to vojak. Index militarizácie (tzv. M-index) bol nebývalo vysoký a historicky porovnateľný hádam len s temnými barbarskými dobami. Možno to malo aj výrazný pozitívny efekt v tom, že štáty, ktoré poskytovali všetkým svojim príslušníkom vojenský výcvik a prístup k zbraniam, sa museli nevyhnutne liberalizovať a demokratizovať a z poddaných spraviť občanov (aby sa to títo nepokúsili dosiahnuť násilnou revolučnou cestou), no celkovo vzhľadom na spomenuté skúsenosti si trúfam povedať, že Európania majú na sklon k pacifizmu nárok.
Otázne je, či si ho môžu v súčasnom svete dovoliť. Po skončení studenej vojny sme sa mohli opájať ilúziou, že po víťazstve demokracie nastáva trvalý mier (a nebodaj „koniec dejín“), lebo demokratické alebo aspoň napoly demokratické štáty spolu nebojujú. Avšak dnes prechádzame obdobím istých mocenských zmien vo svetovej politike. Celkovú svetovú klímu nebudú určovať len mocnosti Západu (resp. “Severu“) a vzťahy medzi nimi. Rastie moc význam aj národov z niekdajšej mocenskej periférie, ktoré sa nachádzajú v inej vývojovej fáze ako mierumilovní, blahobytní Európania, alebo dokonca vyznávajú iné hodnotové systémy, v ktorých nie je veľa miesta pre európsky humanizmus a pacifizmus.
Islamský svet prežíva obrovský populačný boom. Ak napríklad v roku 1947 bol počet Arabov okolo 70 miliónov (asi toľko ako Nemcov- teda jedného európskeho národa), tak teraz je ich okolo 350 miliónov a do roku 2030 by tento počet mal dosiahnuť okolo 600 miliónov (porovnateľný s celkovým počtom obyvateľov Európy). Je takmer isté, že okolo roku 2030 celkový počet vyznávačov islamu presiahne počet kresťanov.
Tento populačný rast nie je spojený s adekvátnym ekonomickým rastom (bráni mu konzervatívne spoločenské usporiadanie posvätené náboženstvom), čo vyvoláva frustrácie a nárast agresivity. No a po ruke je radikálna ideológia (fundamentalistický islam), ktorá hneď ponúka návod na riešenie....
Čína zažíva nebývalý rast vlastnej ekonomickej, vojenskej a politickej sily. No podľa optimistického odhadu samotných čínskych ekonómov ani v prípade ďalšieho rastu bez akýchkoľvek zaváhaní a krízových období, čínska priemerná životná úroveň nedosiahne životnú úroveň v strednej Európe prv než okolo roku 2070.
To znamená, že o tridsať – štyridsať rokov tu môžeme mať Čínu, ktorá bude najväčšou svetovou ekonomickou a vojenskou mocnosťou, bude ovládaná byrokratickým a vojenským nedemokratickým režimom, ktorému na pár miliónov mŕtvych nebude záležať a súčasne životný štandard radového Číňana bude len zlomkom európskeho alebo severoamerického. Pôda ako stvorená na volanie po novom rozdaní kariet v prístupe k svetovému bohatstvu a vznik vlastnej čínskej koncepcie „Lebensraumu“. Na východe máme Rusko, kde je vývoj nepredvídateľný a odhady sa pohybujú od možnosti opätovného nárastu ruského imperializmu až po hrozbu kolapsu ruského štátu so všetkými sprievodným rizikami.
Veru, vo vlastnom uvažovaní o politike Európania nebudú môcť opomínať bezpečnostné a vojenské aspekty a spoliehať sa na to, že žijú v akomsi bezpečnostnom skleníku.
