V slovenských pomeroch je vlastný aj strednej triede a to hlavne tzv. vzdelanej strednej triede. Ide o vysokoškolsky vzdelaných ľudí (najmä z humanitných odborov), ktorí pracujú prevažne vo verejnom sektore: školstve, zdravotníctve, vede, štátnej a inej verejnej správe a pod.
V ich prípade nemôžeme hovoriť, žeby ich mzdy nestačili na živobytie, alebo trpeli skutočným nedostatkom. Ich frustrácia vyplýva z iných špecifických príčin vrátane subjektívnej reflexie vlastného postavenia. Predovšetkým úradníci, učitelia, lekári, novinári a pod. majú vzhľadom na predstavu o svojom stavovskom statuse vysoké očakávania v oblasti prestíže a príjmov.
Asi také, aké vyplývajú z porovnania s vyspelejšími európskymi štátmi alebo zostali v spoločenskej pamäti z prvej republiky a z obdobia „neskorého socializmu“, v ktorom kvôli malým rozdielom v príjmoch formálne vzdelanie, zamestnanie a profesijný status hrali významnejšiu úlohu než dnes. Väčšina príslušníkov spomenutej vzdelanej strednej vrstvy revolúciu a liberalizáciu spoločenských pomerov po roku 1989 určite vnímala ako príležitosť pre väčšiu slobodu ich kreativity, verejné vystupovanie, publikovanie atď. Avšak nová sociálna diferenciácia už bola založená na reálnych majetkoch a peniazoch, ku ktorým sa jednoducho nedostali. Niekdajšia „pracujúca inteligencia“ sa tak môže cítiť byť spoločensky predbehnutá novou vrstvou podnikateľov a manažérov, ktorými veľmi často ľudsky pohŕda. Rast majetkových rozdielov preto znamenal pre vzdelanú strednú vrstvu zväčša relatívny spoločenský úpadok.
Štruktúra slovenskej ekonomiky a spoločnosti je navyše taká, že aktuálne v danej vývojovej fáze poskytuje skôr príležitosti stredoškolsky technicky vzdelaným robotníkom alebo inžinierom – nie ľuďom v oblasti terciálnej ekonomiky, humanitných a kreatívnych povolaní. (ako je dnes možné v ekonomicky vyspelejších štátoch). Títo sú tak odkázaní na prácu vo verejnom sektore a pomerne nízky tabuľkový plat, ktorý navyše neposkytuje dostatočnú flexibilitu, ktorá by reflektovala napr. vyššiu aktivitu. Špecifický systém povinného členstva v rôznych profesijných komorách do veľkej miery bráni aj voľnému prelievaniu pracovnej sily. Mnoho príslušníkov tejto opisovanej skupiny navyše býva v Bratislave a jej okolí, pretože len tam sa vie adekvátne uplatniť, pričom v Bratislave sú náklady na bývanie sú trojnásobné a ostatné životné potreby jednapolnásobné než niekde v okresnom meste. Pritom plat docenta, učiteľa, lekára a úradníka v Bratislave je len o málo vyšší, než by mal na Orave – a teda na bratislavskú cenovú hladinu nedostatočný.
Uvedené povolania sú navyše podmienené vysokoškolským vzdelaním, takže ich vykonávatelia museli stráviť štyri, päť až osem rokov navyše mimo pracovného procesu a tak nezarábali. Vzhľadom na priemerné platy finančnú stratu oproti priemyslovákovi, ktorí sa zamestnal niekde v automobilke, doženú až okolo štyridsiatky – a mnohí vlastne nikdy.
Táto vrstva, ktorá odhadom môže reprezentovať asi 15-20% všetkých zamestnancov, už dlhšie manifestuje svoju nespokojnosť. Jej prirodzeným prejavom je pritom orientácia na politické riešenie a tiež výrazné prenikanie do médií a verejnej diskusie (aj preto sa zdá byť nespokojnosť na Slovensku väčšia, než by mala vyplývať z reálnych sociálno-ekonomických ukazovateľov). Je tak aj jednou z príčin spoločenskej a politickej radikalizácie, ktorú aktuálne prežívame. Na jej stlmenie zrejme bude nutné prijať adekvátne opatrenia v sociálnej a finančnej oblasti. Čakať 20-30 rokov na prirodzený vývoj ekonomiky, ktorý by poskytol uplatnenie napr. v rodiacom sa kreatívnom priemysle, vývoji, alebo proste len zvýšil disponibilné verejné zdroje, môže byť krátkozraké. Dovtedy sa totiž môže presadiť pokus o niektoré antisystémové riešenie.
(Pôvodne publikované v HN 8.3.2018)
