Všetky boli vyvolané tlakom domácej verejnosti, ktorá nechcela viac znášať vojnové straty, a dospela k falošnému názoru, že ona je tou „zlou stranou“, ktorá keď odtiahne, tak v danej krajine sa šmahom ruky nastolí mier a skončí sa zabíjanie a utrpenie. Možno jednoducho chceli veriť, že existuje cesta, ktorá nevyžaduje úsilie a osobné obete a keď sa po nej vydáme, tak bude všetko v poriadku - nakoniec, vodcovia západných demokracií v roku 1938 si tiež mysleli že v Mníchove zachraňujú mier a pohodlný život pre svoje národy.
Pritom vo všetkých prípadoch bol výsledkom pravý opak. Znamenal eskaláciu násilia, príchod radikálov k moci a brutálne zúčtovanie so všetkými odporcami vrátane skupín, ktoré západné vojská podporovali a boli zanechané na mieste, takže takéto vycúvanie z vojny požadované európskou a americkou verejnosťou bolo vlastne podrazom na domorodých spojencoch a podporovateľoch - ktorých mohli byť státisíce a milióny, pretože aj v prípade kolónii mnohí obyvatelia boli viacej naklonení myšlienke zotrvania v zväzku s metropolou, ako nezávislosti vlastných krajín, ktorá často znamenala len nadvládu malej skupiny nad ostatnými. Pre sa vojna neskončila v ten moment ako pre európsku a americkú verejnosť, ktorá chcela na všetko rýchlo zabudnúť. Pre nich sa peklo len začalo....
V rokoch 1945-49, keď prebiehal v Indonézii boj za nezávislosť proti Holanďanom, tak tento boj sa týkal najmä moslimov na Jáve a Sumatre. Obyvatelia východných kresťanských ostrovov stáli na strane Holandska a holandské koloniálne vojenské jednotky sa skladali prevažne z nich. Holanďania opustili Východnú Indiu v roku 1949, pričom nemoslimským ostrovom mala byť v novom štáte zaručená autonómia. Všetky sľuby boli však rýchlo porušené a obyvatelia Molúk, kresťania, tzv. euro-ázijskí miešanci a všetci „kolaboranti“ boli okamžite prenasledovaní a následná vlna represií a pogromov priniesla zrejme viacej obetí ako celá vojna v rokoch 1945-49. Holanďania boli aspoň natoľko slušní, že poskytli svojim indonézskym vojakom (cca 15 000 mužov) a ich rodinám u seba útočisko. Takí korektní však neboli Francúzi, keď opúštali Alžírsko po vojne v rokoch 1954-62. Keďže väčšinu svojich vojakov miestneho (moslimského) pôvodu (zvaných harkí) zanechali na mieste, asi stotisíc z nich sa stalo obeťou lynčovania. Rovnako aj predstavitelia europeizovaných alžírskych vrstiev, korí neušli spoločne s Francúzmi. (Okrem toho rokoch 1961-63 opustilo Alžírsko asi 1,5 milióna francúzskych, španielskych a židovských obyvateľov).
Osud Južného Vietnamu v rokoch 1973-75 po odchode amerických vojsk je dostatočne známy: porušenie pôvodných mierových sľubov, kolaps miestnej štátnej moci a armády, zavretie stoviek tisíc príslušníkov juhovietnamskej armády a predstaviteľov politických kruhov do „prevýchovných“ táborov, exodus asi dvoch miliónov boat people atď.
Analogická situácia nastalo v Afgansitane po odchode sovietskych vojsk. V 1992 padol Kábul a začali sa tvrdé represie. A do roku 1996 všetko ovládol fundamentalistický Taliban.....
Vo všetkých vymenovaných prípadoch nijako netvrdím, že osoby, ktoré sa stali objektom pomsty domácich odbojových síl, boli nejaké neviniatka. Zrejme si poriadne zašpinili ruky v domácej občianskej vojne. Môžeme na nich hľadieť ako na kolaborantov a pomáhačov cudzích imperialistických mocností, no to, že ich pre neochotu domácej verejnosti pokračovať vo vojne ich zahraniční spojenci opustili a nechali zmasakrovať víťazmi, musím označiť za zradu.
Podobný scenár hrozí aj v dnešnom Afganistane. Ak si aj odmyslíme všetky ostatné strategicko-bezpečnostné aspekty a sústredíme sa len na humanitné- naozaj európski a americkí pacifisti chcú, aby Afganci, ktorí v dobrej viere spolupracujú so spojeneckými vojskami, boli ponechaní svojmu osudu? Alebo plánujú poskytnúť azyl napr. trom miliónom afganským utečencom? J
A ak áno, tak hneď, okamžite, alebo až keď stotisíc z nich Taliban nechá popraviť ako zradcov islamu....
Odchodom spojeneckých vojsk sa nenastolí v krajine mier, pretože občianska vojna v ňom nie je preto, lebo tam sú spojenecké vojská, ale preto, že krajina vlastnými silami nie je schopná vybudovať modernú spoločnosť. Teda ak nechápeme mier ako prostú absenciu boja dvoch armád, ale kladieme naň aj isté etické nároky. Kto pozabudol, čo znamená mier v poňatí talibanských pohlavárov, nech si nájde staršie správy a komentáre z obdobia okolo roku 2000: verejné popravy a mrzačenia, drastické obmedzenie akejkoľvek osobnej slobody, najmä slobody žien, ničenie historických pamiatok, zákaz spievať atď.
Afgansky problém sa tak nevyrieši, len násilie sa ešte viacej vystupňuje a celá jedna veľká krajina bude na tanieriku ponúknutá nábožensko-politickým fanatikom. V rukách Talibanu sa rýchlo stane ohniskom šírenia regionálnej nestability, nábožensko-politického extrémizmu a terorizmu. Zakrátko by ho mohol nasledovať Pakistan a štáty Strednej Ázie....
Keď niekto volá po stiahnutí spojeneckých vojsk z Afganistanu ako po nejakom rýchlom a spektakulárnom riešení („triumf nad bushismom“), mal by byť natoľko čestný, že by mal povedať, čo bude po tom.... Teda okrem vyslovenia zbožného želania, že Afganci vrátane vodcov Talibanu si sadnú k rokovaciemu stolu a vytvoria si mierovú osvietenú vládu usilujúcu sa o pokrok, ľudské práva a demokraciu.... J
