Nečudo, že po vojne uzavrelo v roku 1920 obranný pakt s Francúzskom (a nepriamo aj s Britániou) a podieľalo sa aj na okupácii Porýnia.
V tridsiatych rokoch však v Belgicku začalo rásť presvedčenie, že by sa malo vrátiť k politike neutrality, lebo predsa sama žiadne veľké zahranično-politické ambície nemá a spojenectvo s Francúzskom ho môže zatiahnuť do novej vojny, ktorú predsa nechce. A najlepšie bude sa v Európe do ničoho nemiešať a dúfať, že všetko okolo tak nejako prehrmí. Keď Belgicko nebude nikoho „provokovať“, nič sa mu predsa nemôže stať... Poukazovalo sa tým najmä na Nemecko, ktoré sa opäť začalo zmáhať. V prípade Francúzska a Británie sa tak nejako automaticky očakávalo, že budú rešpektovať belgickú neutralitu. Možno za tým bol aj istá tendencia malého národa k izolacionizmu a stredostavovská snaha oddeliť sa od dramatického svetového vývoja a žiť si nerušene a spokojne. Demokratizácia spoločnosti po prvej svetovej vojne a všeobecné volebné právo umožnili takúto túžbu manifestovať aj na politickej úrovni – bez ohľadu na to, či bola realistická alebo nie.
Belgicko preto v roku 1936 vypovedalo spojenectvo s Francúzskom a hľadalo dorozumenie s Nemeckom, ktoré dokonca v roku 1937 belgickú neutralitu uznalo, čo belgická populácia prijala s uznaním a úľavou. A ako dôkaz úspechu „rozumnosti a vyváženosti“ vlastnej zahraničnej politiky. Belgická armáda bola podľa toho reorganizovaná na čisto obrannú silu prakticky bez bombardérov a tankov. Obranné opevnenia boli budované „všetkými smermi“ (teda aj proti Francúzsku) práve ako dôkaz belgickej nestrannosti. Belgicko odmietlo aj všetky návrhy Francúzska na priamu koordináciu obranných operácií, hoci neoficiálne belgické vojenské velenie očakávalo, že v prípade nemeckého útoku francúzske jednotky prídu Belgičanom na pomoc. Súčasne belgické obyvateľstvo aj napriek výzvam kráľa Leopolda III. odmietalo podporiť výrazné posilnenie belgickej armády. Považovalo to za zbytočné, akoby vyhlásenie neutrality bolo akýmsi zázračným ochranným plášťom a vyčlenením krajiny zo zákonitostí medzinárodnej mocenskej konfrontácie.
Po útoku na Poľsko, keď Británia a Francúzsko vyhlásili 3. septembra 1939 Nemecku vojnu, Belgicko potvrdilo svoj neutrálny status, hoci pristúpilo k čiastočnej mobilizácii ozbrojených síl, ktoré vzrástli na cca 600 000 mužov. Teda Belgicko nasledovné mesiace už vlastne akoby nieslo ekonomické dôsledky vojny, no naďalej odmietalo plnohodnotnú koordináciu so spojencami a preventívny príchod podporných spojeneckých síl na vlastné územie. (Prebiehali len odborné konzultácie vojenských predstaviteľov.) Belgické jednotky boli rozmiestnené nie len na nemeckých ale z dôvodu politickej „vyváženosti“ aj na francúzskych hraniciach. Belgicko tak Nemecku ukazovalo, že bude brániť svoju neutralitu voči útoku z každej strany, no oslabovalo to obranu na východe.
Napriek tomu Nemecko 10. mája 1940 na Belgicko zaútočilo. Nie preto, žeby Hitler Belgičanom niečo vyčítal, alebo ich chcel potrestať za nejaké ich protinemecké provokácie. Nemecký útok bol motivovaný čisto strategickými potrebami (zámerom obísť Maginotovú líniu). Belgičania ho žiadnou vlastnou ústretovosťou voči Nemecku nemohli odvrátiť – azda len tým, žeby svoje územie poskytli nemeckým divíziám dobrovoľne a teda sa vlastne pripojili k nemeckému útoku.
Belgická armáda bola v priebehu niekoľkých dní porazená. Francúzsko a Británia vyslali na pomoc vlastné sily, no tie prišli neskoro a nemali jasný plán koordinácie s Belgičanmi. Nakoniec boli obkľúčené a museli sa v chaose po mori stiahnuť.
Pokusom o neutralitu Belgicko azda oddialilo svoj vstup do vojny o niekoľko neurotizujúcich mesiacov. Spätne ale možno povedať, že Belgicko by bolo spravilo najlepšie, keby zostalo v spojenectve s Francúzskom a v septembri roku 1939 by spoločne s ním a Britániou Nemecku vyhlásilo vojnu. Vojsku aj obyvateľstvu by tak bolo jasné, v akom pomere je krajina voči Nemecku. Kto je spojenec a kto nepriateľ. A v momente nemeckého útoku by belgická armáda by bola v bojových postaveniach na východe krajiny ako súčasť koordinovaného jednotného spojeneckého frontu, modernejšie vyzbrojená a posilnená britskými a francúzskymi divíziami preventívne rozmiestnenými na belgickom území. Nevieme, či by v takomto prípade Belgičania, Briti, Francúzi a ostatní spojenci dokázali odraziť nemeckú ofenzívu. No určite by priebeh bojov na západoeurópskom bojisku v roku 1940 bol pre nich priaznivejší.
Podobnú – a možno aj horšiu - skúsenosť zažilo aj Holandsko, Dánsko, Nórsko a pod., ktoré sa pred vojnou úzkostlivo snažili zostať neutrálnymi v nádeji, že vojnový masaker sa im tak vyhne. Toto očakávanie sa nenaplnilo. A preto po vojne opustili politiku neutrality a stali sa zakladajúcimi krajinami NATO. Nemeckej agresii sa vyhlo len Švédsko a Švajčiarsko a to len preto, že prijali mimoriadne mobilizačné opatrenia a dali najavo vysoké odhodlanie sa húževnato brániť metódami totálnej vojny.
Poučenie pre menšie krajiny je zjavné. Ak v regionálnom systéme existuje štát s agresívnymi zámermi, malý štát môže uhájiť svoju slobodu len dvoma spôsobmi: Samostatne azda len mimoriadnymi a vysokonákladnými obrannými opatreniami a prípravou armády a obyvateľstvo na húževnatú obranu, takže agresorovi „zvýši cenu“ za útok tak, že bude neúmerná ziskom aj v prípade, že zvíťazí.
Alebo vopred vstúpiť do spojeneckých zväzkov s ostatnými štátmi a spoločne sa pripravovať na obranu, čo je asi najrozumnejšie a najspoľahlivejší spôsob. (Hoci to znamená, že sa bude musieť s nimi dohodnúť na spoločnej politike a prispôsobiť sa jej.)
Dobrovoľné podriaďovanie sa agresorovi nie je riešením. Nakoniec vždy prinesie v podstate tie isté dôsledky ako vojenská porážka (ľudské, politické i ekonomické straty). Spomeňme si len na Česko-Slovensko v roku 1938 alebo 1968!
Tu treba na základe historických skúseností povedať, že pokus o neutralitu väčšinou neponúka východisko a dlhodobo uspel len v prípade Švajčiarska. O to viac, že v klasickej no nezmyselnej „ľudovej interpretácii“ táto neutralita nie je spojená s mimoriadnymi obrannými opatreniami a aktívnou účasťou obyvateľstva na príprav obrany (čo je práve švajčiarsky prípad). Ale naopak, s ľúbivou predstavou podporovanou populistickými politikmi, že sa vyhlasovaním neutrality možno pohodlne zbaviť nákladov na obranu zbrojenie. A tiež s absurdnou vierou, že keď sa štát stiahne do izolacionizmu a bude sa tváriť, že sa ho udalosti svetovej politiky nebudú týkať a že ak sa sám nebude nijako angažovať, potenciálny agresor si ho prestane všímať.
Inak povedané, malý štát nemôže svojou zahraničnou politikou odvrátiť vypuknutie veľkej vojny. Podobne má len malé možnosti sa vyhnúť zatiahnutie do takejto vojny, ak sa niektorá mocnosť pre to rozhodne na základe strategických alebo ekonomických dôvodov (ani demokratická Británia nemala veľké morálne problémy za druhej svetovej vojny okupovať neutrálny Irán alebo kolónie Francúzska, keď toto vystúpilo z v roku 1940 z vojny). Takejto obeti nepomôže žiadne odvolávanie sa na neutralitu ani na to, že nikomu neškodí a chce len v pokoji žiť.
Malý štát však môže rozhodnúť ako bude jeho účasť v konflikte vyzerať: Bude v konflikte vystupovať ako vnútorne konsolidovaným štátom s primerane silnou armádou, ktorý v rámci väčšej aliancie dokáže odvrátiť okupáciu vlastného územia a adekvátne spolurozhodovať o priebehu bojových operácii, politických vyjednávaniach a pod. a tak si ošetriť aj svoje záujmy? Alebo bude osamoteným demoralizovaným a vnútorne rozpolteným aktérom, ktorý sa bude úzkostlivo snažiť „nikoho neprovokovať“ a „s každým byť zadobre“, aby sa jedného dňa zrazu ocitol v postavení obete agresie alebo územia, na ktorom prebiehajú vojenské operácie oboch strán, pričom tento malý štát je trhaný na kusy a doslova v postavení objektu, na záujmy a suverenitu ktorého nikto neprihliada?
Článok bol pôvodne publikovaný v Hospodárskych novinách 17.12.2018.
