Vido, že čachre s poradiami mien a vymazávaním osôb z fotografií a historickej pamäti nerobili len komunisti. J
Čo je však horšie a dokonca odporujúce historickej pravde, z tejto skupiny nespravodlivo vypadáva štvrtá osobnosť, o ktorej dnes vedia vlastne len odborníci.
Pritom Československá národná rada založená v roku 1916 mala nasledovné zloženie:
predseda: Tomáš Garrigue Masaryk
podpredsedovia: Milan Rastislav Štefánik a Josef Dürich
tajomník: Eduard Beneš
Niečo nezvyčajné? Že ste sa s menom Josefa Düricha nikdy predtým nestretli? Nuž, zostal polozabudnutý, a ako sa to stalo je vcelku zaujímavá história.
Pritom Josef Dürich (1847-1927) nebol len tak niekto. Bol na české pomery pomerne zámožným človekom, spisovateľom, teoretikom v oblasti stenografie, politikom, starostom, v rokoch 1884-1891 poslancom v Ríšskej rade (parlamente Predlitavska, teda západnej časti Rakúska-Uhorska) za Národnú (staročeskú) stranu a od roku 1907 za stranu agrárnu. V rámci českého politického života bol považovaný za človeka s veľkou osobnostnou, odbornou a politickou autoritou. Trúfam si povedať, že pred rokom 1914 bolo Dürichovo politické postavenie silnejšie ako mal Masaryk, ktorý bol v Ríšskej rade jediným poslancom za svoju trocha excentrickú „realistickú“ stranu. Agrárna strana bola naopak jednou z najsilnejších českých strán tých čias.
Aká bola teda úloha Josefa Dürich pri vzniku Česko-Slovenska?
J. Dürich bol vlastne do emigrácie vyslaný v roku 1916 českými politickými štruktúrami, aby v rámci Masarykovho odboja reprezentujúceho v tom čase hlavne krajanské organizácie predstavoval prepojenie s domácou politikou. Toto jeho postavenie bolo potvrdené funkciou podpredsedu Československej národnej rady. Keďže Masaryk bol človekom, ktorý udržiaval kontakt s anglosaskými štátmi, Štefánik „obhospodaroval“ Taliansko a spolu s Benešom Francúzsko, úlohou Düricha bolo vypraviť sa do Rusko a zorganizovať tam zo zajatcov a krajanov armádu. V lete 1916 odišiel do Petrohradu a možno povedať, že jeho misia bola úspešná a ako známy a rešpektovaný politik bol prijatý dokonca cárom Mikulášom II. Od ruskej vlády získal súhlas s výstavbou samostatného česko-slovenského vojska a zjednotil krajanské a odbojové organizácie. Štefánik, ktorý sa vypravil do Ruska zakrátko za ním (s cieľom získať dobrovoľníkov pre západný front) takto vysoko spoločensky prijímaný nebol.
Dürich však musel súhlasiť s tým, československý odboj v Rusku sa podriadi ruskej (cárskej) vláde. Ruská vláda totiž odmietala povoliť na svojom území vznik vojenských a politických štruktúr riadených nejakou zahraničnou organizáciou, o ktorej sa (právom) domnievala, že je pod silným vplyvom cudzej mocnosti (Francúzska).
V tomto momente sa začínajú rozchádzať verzie Beneša a Düricha o tom, čo sa stalo. Beneš tvrdil, že Dürich začal konať na vlastnú päsť a že spolupracoval s cárskou reakčnou vládou. Dürich, že po dohode so Štefánikom dostal Masarykov mandát pre dobro veci naoko prijať ruské podmienky, aby vôbec ruská vláda podporila česko-slovenský odboj a umožnila vznik česko-slovenských légií na svojom území (kde sa nachádzalo najviac zajatcov českého a slovenského pôvodu). A že rokovať musel sa takou vládou, ktorú Rusko vtedy malo- vyberať si predsa nemohol. J
Isté je, že v decembri 1916 bola pod Dürichovým vedením ustanovená Národná rada československá na Rusi, ktorá bola vcelku úspešná v získavaní politického vplyvu a budovaní vojska. Formálne na želanie ruskej vlády nebola podriadená Československej národnej rade v Paríži (hoci Dürich zostával jej podpredsedom), no na druhej strane sa proti autorite Masaryka a ČSNR nikdy nestavala a obmedzovala svoju činnosť len na územie ruskej ríše (teda prezentovala sa ako orgán len regionálnej pôsobnosti bez ambície byť konkurenciou Československej národnej rady v Paríži).
Súhlas ruskej vlády s vybudovaním česko-slovenského autonómneho vojska na vlastnom území bol vo svojej podstate v danom období najväčší dosiahnutý úspech zahraničného odboja. Francúzsko a Taliansko podobný súhlas dali až neskôr.
Neskôr Masaryk aj Beneš a historici pod ich vplyvom tvrdili, že Dürichom deklarované vízie budúceho česko-slovenského štátu boli menej demokratické a viac rešpektujúce ruské záujmy než predstavovali Masaryk a Beneš. Je to pravda, no Dürich sa obhajoval tým, že to bola jeho politická taktika, aby si vôbec udržal podporu ruskej monarchistickej vlády a že analogicky postupoval Masaryk a Štefánik, keď potrebovali vzbudiť záujem vlád Francúzska, Talianska a Spojených štátov a vlastne aj Ruska, ktorému Masaryk predhadzoval možnosť usadnutia ruskej dynastie na český trón. (I keď sa osobne domnievam, že Dürich bol politicky naozaj o niečo konzervatívnejší ako Masaryk a Štefánik.)
Pravdu už asi nezistíme. Pokúšal sa Dürich naozaj o vybudovanie nejakého vlastného samostatného odbojového centra opierajúceho sa o Rusko alebo jeho konanie bolo len politickou účelovou taktikou ako v ruských pomeroch dosiahnuť vôbec nejaký úspech a udržať podporu ruskej vlády česko-slovenskej veci, pričom nemienil trhať jednotnú líniu?
Viem si však veľmi plasticky predstaviť situáciu, že v Rusku by nevypukla revolúcia a zostalo by jedným z hlavných víťazov prvej svetovej vojny s rozhodujúcom slovom pri reorganizácii stredoeurópskeho priestoru a z Paríža by sa vrátil Masaryk formálne uznávaný ako hlavný vodca česko-slovenskej zahraničnej akcie, no na čele len asi 30 tisícov francúzskych a talianskych čs.legionárov, zatiaľ čo z Petrohradu by pricestoval Dürich, ktorý by možno oficiálne uznával Masarykov primát, no ním vedené vojsko by malo možno až 90 – 120 tisíc mužov, ak nie viac (na jar roku 1917 bolo v Rusku asi 300 tisíc českých a slovenských vojnových zajatcov plus početná krajanská komunita). Je vysoko pravdepodobné, že tento pomer by sa odrazil aj pri budovaní politických štruktúr nového štátu.... Bodka. Koniec. Viac fantazírovať o alternatívnej histórii (o možnom Masarykových úvahách a obavách) nebudem.... J
Začiatkom februára 1917 oznámil Štefánik Dürichovi, že je vylúčený z Československej národnej rady v Paríži. Konal tak pravdepodobne po konzultáci s Masarykom. V česko-slovenskom hnutí v Rusku nastal rozkol. Nedá sa ani vylúčiť, že Štefánik ako podporovateľ francúzskych záujmov nemal záujem na tom, aby sa česko-slovenská akcia vymkla spod kontroly Paríža a nebodaj sa dostala pod vplyv Petrohradu.
Po ruskej februárovej revolúcii v roku 1917 i vďaka osobným väzbám Miljukova (ministra zahraničných vecí novej Dočasnej vlády) na T.G.Masaryka začal vplyv Düricha na krajanov a zajatcov slabnúť. On pritom svoje vylúčenie z Československej národnej rady odmietal, tvrdil, že má mandát od politických kruhov a voličov v českých krajinách, aký napr. Beneš a Štefánik nemajú a popieral, žeby konal samostatne, bez Masarykovho súhlasu. Avšak jednotlivé štruktúry česko-slovenského hnutia v Rusku sa aj zásluhou M.R. Štefánika začali stavať na stranu Masaryka a proti Dürichovi. Tomu bolo dokonca zabránené v máji 1917 vystúpiť na zjazde čs.vojska v Kyjeve, kde mienil vysvetliť svoju pozíciu. Od tejto udalosti sa z neho vlastne stal súkromník a ako taký sa ešte rok a pol potĺkal po Rusku a prežíval rôzne dobrodružstvá. Medzi strednými a nižšími dôstojníkmi čs.légií a medzi mužstvom mal stále istú autoritu, čo mu pomáhala v ruských pomeroch prežiť. Už v decembri 1917 a januári 1918 sa snažil zaangažovať česko-slovenské légia do boja proti boľševikom a Červeným gardám na Ukrajine po boku kozákov a vojenských útvarov verných miestnym veliteľom menovaných ešte Dočasnou vládou. Neskôr tvrdil, že osudovému stretnutie s boľševikmi sa česko-slovenské légie aj tak nevyhli a keby sa do bojov zapojili už v decembri 1917, dokiaľ boľševici neupevnili svoju moc v centrálnom Rusku, tak výsledok občianskej vojny mohol byť iný.
Neskôr odchádzal s čs.vojskom na východ. Avšak jeho prítomnosť pri čs. vojsku vzbudzovala isté obavy u vedenia légií. Dostal preto „radu“, aby sa uchýlil niekam do ústrania. Vybral si Gelendžik na pobreží Čierneho mora, kde sa nachádzalo sanatórium pre česko-slovenských vojakov. Keď naplno prepukla občianska vojna spolupracoval s vládou generála Denikina a to najmä pri organizovaní menších československých útvarov, ktoré nejakým spôsobom zostali na severnom Kaukaze (najmä technického práporu).
Po vzniku Česko-Slovenska sa 6.januára 1919 vrátil do Prahy. Bol síce privítaný s istými poctami, no v novom štáte sa s ním nepočítalo. Ani v agrárnej strane, kde sa nepovažovalo za vhodné pretláčať človeka, ktorý sa dostal do sporu s Masarykom.
Až v roku 1923 (zlomyseľne dodám, že v momente, keď už bol Dürich zrejme vzhľadom aj na vek a zdravotný politicky neškodným) mu bola priznaná ročná legionárska penzia a v roku 1926 ho Masaryk a Beneš nechali spoločensky a politicky rehabilitovať tým, že mu bola udelená revolučná medaila a a status legionára, oficiálne uznané jeho zásluhy a bolo zrušené jeho vylúčenie z Československej národnej rady.
Zakrátko - v roku 1927 však zomiera.....
S odstupom rokom a s kritickým pohľadom na československý zahraničný odboj počas prvej svetovej vojny si dovolím vysloviť nasledovnú hypotézu:
Československá národná rada v Paríži (ako ústredňa zahraničného odboja) sa skladala z dvoch skupín členov s rôznym postavením:
Prvú ako dôstojní páni tvorili Masaryk a Dürich. Prvý bol ročník 1850 a druhý 1847. Potom tam bola skupina dvoch mlaďasov, ktorí od nich boli mladší asi o jednu a možno až jedna a pol generácie. Štefánik bol ročník 1880 a Beneš 1884. Navyše obaja istotne hľadeli na Masaryka ako na svojho „veľkého učiteľa“ a zrejme nevystupovali vo vzťahoch s ním v nejakej nezávislej pozícii (čo bola aj Masarykova výhoda oproti Dürichovi). Teda skutočnými plnohodnotnými politickými osobnosťami boli hlavne Masaryk a Dürich.
Domnievam sa, že medzi nimi sa niekedy na začiatku roku 1917 odohral zápas (možno aj nie úplne vedome úmyselne) o pozíciu muža číslo jedna.
S istým časovým odstupom – na prelome rokov 1918 a 1919- prebehol podobný tichý zápas o pozíciu muža číslo dva medzi Benešom a Štefánikom. Vyhral ho Beneš, čo bolo trocha zakamuflované v dôsledku Štefánikovho predčasného úmrtia (Ale všetko v máji 1919 vyzeralo tak, že pre Štefánika vo vzniknutej ČSR nie je žiadne adekvátne miesto!). V oboch prípadoch sa zápas rozhodol v situácii, keď jeden z dvojice bol vyslaný na dlhú cestu.... (zhodou okolností do Ruska).
Myslím, že na tejto úvahe nie je nič svätokrádežné – vychádza z poznania toho, ako fungujú politické štruktúry vo svojom vnútri a taktiež nie je dôvod si zakladateľov Česko-Slovenska idealizovať – i keď im vďačíme za mnohé.
Zámerne živená legenda za prvej republiky o zahraničnom odboji v rokoch 1914-1920 (a legitimizujúca politické postavenie Beneša, Masaryka a ich spolupracovníkov) samozrejme príliš nepriala doceneniu zásluh Josefa Düricha a tak bol vlastne vystrihnutý z dejín česko-slovenského zahraničného odboja. Nehovorilo sa o ňom, a ak áno tak len ako o negatívnej a vlastne okrajovej postave (pritom čisto formálne v ČSNR bol druhou osobou po Masarykovi). Zmienka o ňom totiž prirodzene vyvolávala tak trocha trápny pocit.
Avšak som presvedčený, že dnes už sme v inej situácii a Josefa Düricha by sme mali adekvátne spomínať (a pripomínať) ako jednu z vedúcich postáv zahraničného odboja vedúceho ku vzniku Česko-Slovenska.
