Naše hrady a kostoly sú gotické – nie postavené v byzantskom štýle. Dnes sme členmi NATO a EÚ a spolurozhodujeme o ich politike. Asi 85 – 88 % nášho vývozu smeruje do krajín EÚ a NATO. Do Ruska len asi 2,2 %.
S Ruskom nás spája len jazyková príbuznosť a asi 40 rokov spoločnej socialistickej minulosti. Ropu a plyn už teraz môžeme dovážať aj z iných oblastí ako z Ruska, ak sa tak rozhodneme. Napriek tomu sa v našich končinách „východná orientácia“ často prezentuje ako realistická alternatíva a vzťah k Rusku – teda niečo, čo by malo byť okrajovou zahraničnopolitickou témou – sa stal šokujúcim spôsobom jedným z hlavných predmetov vnútropolitickej diskusie rozoštvávajúcej celé rodiny…
Ak by sa vízia opustenia západného spoločenstva a „hľadania rovnováhy a neutrality medzi Západom a Východom“ uskutočnila, bola by nebezpečným experimentom, za ktorý Ukrajina, Srbsko, Moldavsko a pod. platili alebo platia krvou a nesmiernou chudobou. V spoločenstve vyspelých demokratických západných krajín, ku ktorým patríme, je nám relatívne dobre a v daných medzinárodných pomeroch je to pre nás najlepšia alternatíva. Neznamená to, samozrejme, že k stavu tohto nášho západného spoločenstva máme byť nekritickí.
Prečo však v časti slovenskej spoločnosti existuje zvláštny emotívny vzťah k Rusku? Korene východného sentimentu mnohých Slovákov treba azda hľadať v romantických národoveckých časoch vykresľovania si zidealizovaného obrazu Ruska a slovanstva ako takých. Takéto úvahy si však mohol dovoliť spriadať Vajanský, ktorý v martinskom „výstrkove“ neniesol žiadnu zodpovednosť za výkon reálnej politiky. Nová generácia reprezentovaná Masarykom, Štefánikom a Benešom dokázala dosiahnuť v roku 1918 evidentný úspech a pokrok v dejinách Slovákov a Čechov práve prostredníctvom spolupráce s vyspelými demokratickými západnými mocnosťami. Reorientácia slovenskej a českej národnej politiky v kritickom období prvej svetovej vojny na Západ patrí medzi ich najväčšie zásluhy.
Väzby, ktoré medzi Česko-Slovenskom a ZSSR existovali v rokoch 1948 – 1989, boli nanútené a neprirodzené a udržiavané sovietskou vojenskou silou. Zaplatili sme za to rokmi spoločenskej stagnácie, neslobody a narastajúceho zaostávania za vyspelými západnými štátmi. Korekcia takéhoto stavu trvala 10 – 20 rokov. Aj keď v Česko-Slovensku napr. na rozdiel od Fínska existovala vlastná domáca tendencia k nastoleniu socialistického modelu organizácie spoločnosti, je zrejmé, že bez sovietskeho tlaku by tento socializmus mal omnoho humánnejšiu podobu a pokiaľ by otázka jeho vývoja zostala v česko-slovenských rukách, už v šesťdesiatych rokoch by došlo k jeho značnej korekcii.
Vazalská väzba k ZSSR však trvala takmer dve generácie. Je prirodzené, že vytvorila celú skupinu intelektuálov i prostých občanov, pre ktorých je ruština stále prvým a hlavným cudzím jazykom a pocit spolupatričnosti k Rusku a jeho kultúre je hlboko vnútorný. Títo ľudia stále spoluformujú náš verejný diskurz a nemožno im vyčítať, že za najkrajšie obdobie svojho života považujú sedemdesiate a osemdesiate roky. Táto skupina sa často prelína aj s predstaviteľmi ľavicovej inteligencie, ktorá sa nevie zbaviť odporu voči USA a idealizovania si Ruska, pričom ignoruje, že Rusko je dnes tvrdo kapitalistická krajina a nemá nič spoločné ani s takou víziou socialistickej premeny spoločnosti, akú predstavoval ZSSR.
Nezabúdajme ani na ľudí, na ktorých transformačné náklady po roku 1989 doľahli veľmi ťažko, a napriek značnému ekonomickému vzostupu Slovenska ako celku oni vzhľadom na vek a kvalifikáciu už nepatrili k tým, kto z neho profitoval. Ich frustrácia sa prejavuje aj odporom k Západu. Napriek veľmi obmedzenému obchodu a kontaktom s Ruskom a malým ruským investíciám existuje na Slovensku skupina podnikateľov a intelektuálov, ktorí sú od vzťahov s Ruskom závislí a predstavujú pomerne hlučnú a sebaprezentujúcu loby. A máme tu aj kategóriu občanov, ktorým autoritársky štýl ruskej politiky jednoducho imponuje.
Je ľudsky pochopiteľné, že na Slovensku v ľavicovom a národno-konzervatívnom segmente spoločnosti sú prítomné nekritické sympatie k Rusku. Naša prosperita, bezpečnosť a slobodný rozvoj sú však spojené s príslušnosťou k Západu – a nie je v tom žiadna „rusofóbia“, je to čisto racionálna kalkulácia. Aj v osobnom živote predsa platí, že ak máme takú možnosť, treba si vždy vybrať tú lepšie spoločnosť, v ktorej predsa len existujú isté slušné pravidlá a zásady a pobyt v ktorej nás stimuluje k ďalšiemu osobnému rastu.
Reprint z Pravdy 21.5.2018
