Aj napriek ruskému ultimátu z decembra 2021, ruským vyhrážkam a demonštratívnemu zhromažďovaniu vojenských síl vrátane lodí z Tichooceánskej flotily málokto veril, že Ruská federácia na Ukrajinu skutočne podnikne masívny útok. Jednak sa také správanie od „zodpovednej európskej mocnosti“ neočakávalo a taktiež sa celkom správne predpokladalo, že takýto krok by bol nesmierne riskantný a presahoval by ruské možnosti. V Moskve to však videli inak.
Príčiny
Hľadajúc príčiny ruskej agresie, rozhodne môžeme odmietnuť nejaké „obavy o ruskú bezpečnosť“. Do roku 2014 prechádzala stredná a západná Európa procesom rozsiahlej demilitarizácie, faktického úpadku ozbrojených síl a ani vtedy úplne hypotetické členstvo Ukrajiny v NATO by na tom nič podstatného nezmenilo.
NATO nemá útočné ciele. Vzťahy medzi NATO a Ruskom upravil Zakladajúci akt medzi Ruskom a NATO z roku 1997, ktorý napríklad zakazoval rozmiestnenie jadrových zbraní a podstatných vojenských síl na východnom krídle NATO práve s ohľadom na Rusko, v ktorom Severoatlantická organizácia nevidela nepriateľa, ale partnera. Treba však dodať, že akt súčasne potvrdzoval záväzok strán rešpektovať suverenitu a teritoriálnu integritu európskych štátov.
Ruským cieľom v skutočnosti bolo zabrániť Ukrajine vymaniť sa z „ruskej sféry vplyvu“, aby sa skôr alebo neskôr mohla opätovne stať v nejakej forme súčasťou ruského impéria. Prezident Vladimir Putin o tom vlastne aj sám písal – tak musíme totiž interpretovať jeho dvadsaťstranový elaborát z leta 2021 O historickej jednote Rusov a Ukrajincov – politici nikdy nepíšu eseje o dejinách len zo záľuby – vždy slúžia hlavne na prezentovanie nejakého politického programu, hoci zahaleného do rúcha historického bádania.
Obnoviť ruské impérium (pod akýmkoľvek názvom a hoci aj vo voľnejšej podobe) približne v rozsahu bývalého ZSSR bola zrejme hlavná a určujúca vízia prezidenta Putina a jeho okolia. Napraviť „zlyhanie z rokov 1989 – 1991“ považujú títo ľudia zrejme za svoj hlavný politický cieľ. Pričom vedeli, že sa musia ponáhľať a celkový vývoj ich tlačil k aktívnym krokom. Sami už sú nie najmladšími a registrovali aj relatívny pokles ruskej sily a významu v dlhodobom horizonte. Naopak, prípadné upevňovanie ukrajinskej štátnosti a ukrajinskej väzby na Európsku úniu a NATO znižovalo postupne šance na reintegráciu Ukrajiny do „ruského sveta“. To všetko ich tlačilo v roku 2014 aj 2022 k činu.
O tom, že finálnym cieľom ruskej agresie je likvidácia Ukrajiny ako samostatného národa a obnova ZSSR a „ruskej sféry vplyvu v Európe“, nás presviedčajú každodenné výkriky ruských propagandistov a aj nedávne oficiálne vyjadrenia, že Rusko neuzavrie mier bez toho, ak mu nebudú uznané územné zisky. Po roku 1945 tak priamo požadoval anexiu cudzích území azda len Irak alebo Indonézia.
No dobre, keby aj naozaj ruským motívom bola „obava o bezpečnosť“, tak riešenia, ktoré Rusko predkladá, vlastne obmedzujú suverenitu a slobodu ostatných štátov – nie iba Ukrajiny, ale aj celého pásu krajín medzi Nemeckom a Ruskom vrátane Slovenska. To vo svojej podstate znamenajú všetky tie požiadavky na „neutrálny mimoblokový status“, „demilitarizáciu“ a „denacifikáciu“.
Dotknuté štáty majú prispôsobiť svoju zahraničnú a vnútornú politiku ruským obavám, rezignovať napríklad na status plne vyspelých západných demokratických štátov, prijať ruský historicko-politický naratív o vlastnej minulosti a zostať akýmsi ruským bezpečnostným predmostím či prechodnou zónou.
Počet ich obyvateľov dohromady pritom je plne porovnateľný s počtom obyvateľov Ruskej federácie – prečo by ich sloboda a záujmy mali byť obetované v prospech ruského pocitu bezpečia a spokojnosti? Povedzme to už rovno: Rusko má právo na vlastnú územnú integritu v rámci medzinárodne uznaných hraníc – presne ako iné štáty –, ale nemá žiadne právo na akúsi „sféru vplyvu“, v ktorej by chcelo obmedzovať nezávislosť iných krajín a meniť ich hranice. Takáto ruská požiadavka je jednoducho neakceptovateľná nehoráznosť.
Neprijateľnosť ruského „mierového riešenia“
Cielene dobyvačný charakter ruskej agresie proti Ukrajine znamená, že medzinárodné spoločenstvo sa nemôže snažiť ukončiť túto vojnu takým spôsobom ako v prípade konfliktov, ktoré sú výsledkom vzájomných čiastkových sporov, nedorozumení, a pritom obe strany sa v zásade usilujú o mierové riešenia a boj je vlastne len dôsledkom zlyhania diplomacie. Teda rôznymi formami sprostredkovania, dobrých služieb, mierových misií, obmedzenia dodávok zbraní pre obe strany a pod.
Deklarované dobyvateľské ciele, o ktorých nezakryto hovoril prezident Vladimir Putin, sú takým závažným porušením Charty OSN, že medzinárodné spoločenstvo nemôže dopustiť, aby sa naplnili. Agresor nesmie koristiť z protiprávnej útočnej vojny. Ak by sa tak stalo a bol by za agresiu nie potrestaný, ale fakticky odmenený, rozpadne sa celý systém medzinárodnej bezpečnosti a práva. A čelili by sme novým a ďalším pokusom o obsadenie území susedných štátov zo strany rôznych lokálnych aj globálnych autokratov – i samotného Ruska, ktoré má po ruke hneď množstvo ďalších území, ktoré treba pripojiť k máťuške Rusi (Moldavsko, Bielorusko, Kazachstan…).
A vôbec – čo je to za nápad nútiť jeden členský štát OSN, aby ustúpil agresorovi (narušiteľovi práva) časť svojho medzinárodne plne uznaného štátneho územia a podriadil sa mu v zahraničnej i vo vnútornej politike (vrátane toho, akým jazykom má rozprávať a čo má učiť deti v škole), len aby nastal zdanlivý pokoj zbraní. Je to vlastne požiadavka voči Ukrajincom (národ počtom porovnateľný s Francúzmi alebo Talianmi), že majú rezignovať na vlastnú národnú existenciu a prijať, že majú byť naveky len takým nejakým etnikom podriadeným Rusku.
Preto akékoľvek pokusy o „mierové riešenie“, ktoré by Rusku ponechali hoci len časť okupovaného územia alebo obmedzili nezávislosť Ukrajiny podľa ruských predstáv, nie sú prijateľné. Bola by to jednak už spomenutá „odmena agresorovi za protiprávne konanie“ a súčasne by to bolo len pokračovanie vojny v inej podobe. Pre Ukrajincov určite. Informácie o situácii na dočasne okupovaných územiach sú toho smutným dôkazom.
Keďže Ukrajina sa bráni protiprávnej agresii, všetky formy podpory, ktorú jej poskytujú ostatné, sú v súlade s medzinárodným právom a dokonca nanajvýš žiaduce v záujme celého medzinárodného spoločenstva.
Ruská vojnová stratégia
Spätne sme oprávnení sa domnievať, že ruská vojnová stratégia bola založená na niekoľkých výhodách, o ktorých si kremeľskí stratégovia mohli myslieť, že im zabezpečia víťazstvo. V porovnaní s Ukrajinou boli ruské sily, samozrejme, väčšie. A v Moskve dospeli k názoru, že ukrajinský štát je slabý. Uverili vlastnej téze o neexistencii skutočnej ukrajinskej identity. Dvakrát preto zaútočili na Ukrajinu s presvedčením, že Ukrajinci sa zosypú a nebudú sa brániť. Ani raz sa to nepotvrdilo a odpor proti cudzej invázii len ukrajinské odhodlanie upevnil a definitívne ich vyčlenil z ruského jazykového a civilizačného prostredia.
V úzkych kruhoch ruského politického vedenia bez pochýb vedeli, že útok na Ukrajinu vyvolá odsúdenie a odpoveď západných demokratických krajín. Boli však s ňou uzrozumení a sankcie, embargá a diplomatickú izoláciu považovali za znesiteľnú cenu za reálne územné zisky.
Ruskí stratégovia nemali žiadne ilúzie a bolo im jasné, že Rusko je vojensky a ekonomicky slabšie než Západ. Ich plánovanie konfliktu so Západom preto vychádzalo z predstavy, že Rusko dokáže uplatniť niekoľko asymetrických výhod, ktoré malo mať údajne k dispozícii:
Prvou bola predstava o slabosti a zdegenerovaní demokracií, ktoré nebudú ochotné znášať ekonomické a nebodaj ľudské straty v spore s Ruskom kvôli „vzdialenej Ukrajine“. Naopak, ruský autoritársky a centralizovaný systém rozhodovania mal poskytnúť Rusku prevahu a udržať jednotu spoločnosti, potrebnú na vedenie vojny (a násilne potlačiť prípadné protesty). Zvláštne ultimáta z decembra 2021 adresované USA a NATO boli len dôkazom tohto ruského pohŕdania Západom.
Druhou bol jadrový status Ruska, ktorý mal zabrániť tomu, aby sa niekto chcel skutočne ťahať s Ruskom za prsty. Ruské jadrové vydieranie bolo zosilnené aj posolstvom o väčšej ruskej ochote riskovať jadrovú vojnu a vlastné zničenie v nej, než majú mať obyvatelia a politici z dekadentného slabošského Západu.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť zmenu ruského jadrového naratívu (nie oficiálnej stratégie), ktorá neodborníkom unikla.
Na vysvetlenie: asi od karibskej krízy v roku 1962 všetky jadrové mocnosti hlásajú, že síce sa nevzdajú vlastníctva jadrových zbraní (a ak áno, tak len v nejakej hypotetickej budúcnosti), ale chápu ich ako „zbraň poslednej možnosti“, ktorú použijú len v prípade bezprostredného ohrozenia existencie štátu, respektíve len ako zbraň odstrašujúcu, ktorá má ostatným zabrániť podniknúť jadrový útok.
Posledných niekoľko rokov však v Rusku vcelku verejne prebiehala diskusia o tom, že vyhrážanie sa jadrovými zbraňami možno využiť aj ako krytie či „zastrešenie“ konvenčného útoku a lokálnej anexie aj zo strany vojensky slabšej mocnosti, ak bude jej politické vedenie dostatočne odvážne a ochotné riskovať – v nádeji, že prípadní protivníci ani iné štáty sa neodhodlajú pre nejaké obmedzené územné zmeny ísť do konfrontácie, v ktorej by nakoniec hrozila celosvetová nukleárna katastrofa, a radšej napriek protestom a bezzubým sankciám územný zisk agresorovi ponechajú. No a Rusko takúto stratégiu a koncepciu lokálnej agresie spojenej s jadrovým vydieraním práve testuje.
Treťou zbraňou ruskej asymetrickej vojny malo byť takzvané hybridné pôsobenie v západných demokratických krajinách. Vytváranie proruských skupín s vplyvom, aktívna propaganda šíriaca ruský pohľad na svet, podpora destabilizujúcich extrémistov, šírenie konšpiračných teórií zneisťujúcich demokratické hodnoty a vedecké pravdy a pod. Zároveň so snahou uzavrieť Rusko pred informáciami zo slobodného sveta. Predpokladalo sa, že destabilizované západné spoločnosti tak nebudú schopné v kritickom okamihu prijať adekvátne opatrenia proti ruskej agresii.
Štvrtou bolo ropno-plynové vydieranie založené na predpoklade závislosti Západu od ruských surovín. Manipulácia s ventilmi mala primať západné vlády ku kompromisom s Ruskom, pretože tie mali mať strach pred ekonomickými problémami a ľudovým hnevom vyvolaným vysokými cenami palív alebo vôbec vychladnutými bytmi.
Z normálneho európskeho pohľadu to všetko vyzerá ako vysoko riskantný plán. Ako čistý hazard. No autoritárske režimy majú sklon klamať samy seba, časom strácajú kontakt s realitou a ich vodcovia majú v istej chvíli sklon k túžbe ovenčiť sa titulom „ríše rozmnožiteľa“ a „geniálneho vojvodcu“. Historici to neskôr potom opisujú tak, že daný autokrat „sa na záver svojej vlády rozhodol pre agresívnu zahraničnú politiku“.
Zlyhanie ruskej stratégie
Po takmer roku otvorenej ruskej agresie proti Ukrajine môžeme povedať, že sa nenaplnil ani jeden ruský predpoklad úspechu.
Ukrajina sa ukázala byť mimoriadne húževnatým protivníkom s veľkým odhodlaním vzdorovať ruskej agresii a s vysoko motivovanou, vycvičenou a dobre vedenou armádou. Žiadny vnútorný rozklad nenastal a proruské elementy, ak aj existujú, sa nedostali k slovu. Ukrajina ešte nemá vojenské víťazstvo vo vrecku, no jej šance stúpajú.
Ani západné demokracie sa nerozložili. Naopak, zjednotili sa a poskytli Ukrajine dostatok prostriedkov na obranu a protiútok. Zatiaľ to vyzerá tak, že pomoc budú v masovom meradle poskytovať aj ďalej s vedomím, že Ukrajina bojuje aj za bezpečnosť Západu. Veď ak by sa Putinovi a spol. podarilo presadiť svoje ciele, bude to interpretovať tak, že jeho stratégia funguje, a pokúsi sa ju zopakovať niekde inde. Má široké pole pôsobnosti na celom území od Nemecka až po Pacifik. Ruský úspech na Ukrajine by bol precedensom, ktorý by ohrozil bezpečnosť a stabilitu celej Európy.
Pravda, západná vojenská pomoc je čiastočne brzdená aj obavou, že prípadná spektakulárna a rýchla porážka ruských vojsk môže vyvolať zo strany ruského vedenia skratovitú nukleárnu odpoveď. Akoby sa ponúkal priestor ruským mocenským elitám na vlastné riešenia mocenskej otázky v Rusku a dobrovoľné stiahnutie vojsk.
Ani ruská stratégia zabezpečovania obmedzenej konvenčnej operácie jadrovým vydieraním sa neukázala byť dostatočne úspešnou. Predovšetkým preto, že ruskí predstavitelia toľkokrát hovorili o statuse Ruska ako jadrovej veľmoci, naznačovali použitie jadrových zbraní – no a nič. Reálne ich nepoužili. To je jasnou indíciou, že ani im sa nechce zomierať v jadrovom armagedone a v „hre na kura“ vlastne blufujú.
Vojna, ktorá odhalila značne pochybný stav ruských konvenčných síl, navyše vyvolala aj provokačnú diskusiu o tom, ako to vlastne vyzerá s tými ruskými jadrovými silami. Aká časť z nich je skutočne použiteľná? Koľko z rakiet existuje len „na papieri“? (Ako ruské zimné uniformy v skladoch.)
Pravda, nikto rozumný to nechce príliš testovať – veď len niekoľko desiatok ruských rakiet, ktoré by zasiahli svoj cieľ, by spôsobilo smrť miliónov ľudí – preto tá opatrnosť. Ale realita je taká, že status Ruska ako konvenčnej a jadrovej veľmoci za posledný rok nevídaným spôsobom poklesol. Či sa Putin a ruská elita naozaj rozhodnú použiť jadrové zbrane v momente, keď ruská armáda utrpí porážku takého typu, že sa by sa musela stiahnuť z ukrajinského územia, je otázka. Nedá sa vylúčiť, že by to považovali za také osobné poníženie a takú hrozbu pre stabilitu ruského štátu a vlastné životy, že sa naozaj môžu uchýliť k najzúfalejším prostriedkom.
Ruská hybridná vojna zaznamenala isté úspechy – vnútorne čiastočne rozoštvala demokratické spoločnosti, vytvorila v nich akýsi „proruský tábor“, no napriek komplikáciám, ktoré spôsobila, nezabránila západným štátom vzdorovať ruskej agresii. A čo je rozhodujúce, pokus Ruska priamo zasahovať do vnútornej politiky vyvolal búrlivú reakciu tamojších spoločností a vytvoril pre Rusko zúrivých nepriateľov aj z celých segmentov občanov, ktorým by inak bolo Rusko ľahostajné a ku ktorému by mali neutrálny alebo dokonca aj vcelku priaznivý postoj.
Dokonca sme sa dostali do situácie, že akákoľvek pozitívna zmienka o Rusku alebo výzvy na kompromis s Ruskom vyvolávajú ostrú negatívnu odozvu. Takto veru úspešné uplatnenie takzvanej mäkkej moci nevyzerá.
Ropno-plynové vydieranie síce spôsobilo Západu a najmä Európe asi štvormesačný bolehlav a niekomu bezsenné noci, no stalo sa to, čo sa dalo s chladnou hlavou predvídať už v marci 2022 – Západ odolal ruskému tlaku, dokázal si nájsť náhradných dodávateľov, znížil spotrebu a nakoniec dokázal čiastočne zraziť aj dohora vystrelené ceny. Ono totiž pomer ekonomickej sily medzi Ruskom a Západom (krajinami, ktoré Rusko definovalo ako svojich nepriateľov) je asi 1:25.
Z dejín nepoznáme príklad, že by ekonomickú vojnu dokázal vyhrať výrazne hospodársky slabší štát alebo blok. A to aj v situácii, že má určitú výhodu v niektorom konkrétnom segmente vzájomného obchodu (ako Rusko s ropou a plynom). Vždy sa prejaví, že protivník má výhodu zas v niečom inom, a vôbec, nikto nie je nenahraditeľný. Obyčajne to je len otázka ceny a času.
Aj americkí južanskí plantážnici si v roku 1860 mysleli, že európske priemyselné krajiny ich nemôžu nechať padnúť – veď poskytujú svetovému trhu 70 percent dodávok bavlny a bez nich sa kolesá spriadacích strojov v Anglicku určite zastavia. Azda na chvíľku zažívali anglické textilky krušné časy, no akosi sa nenašiel nikto, kto by pre to verejne podporoval boj za zachovanie otroctva. Nakoniec sa ukázalo, že bavlníku sa vlastne dobre darí nielen na americkom Juhu, ale aj v Egypte a Indii.
Ani na bojovom poli sa ruskej armáde nedarí tak, ako v Moskve pôvodne dúfali. Nedá sa ešte hovoriť o vojenskej katastrofe v pravom slova zmysle, ale výkon je hlboko pod ambíciami mocnosti, ktorá sa považuje za svetovú. Ukrajinci dokázali uštedriť Rusku niekoľko zahanbujúcich úderov a donútiť ho k lokálnym ústupom.
V dôsledku vojenských neúspechov sa postupne znižujú deklarované ciele takzvanej špeciálnej vojenskej operácie. Od plánov na reštrukturalizáciu svetového poriadku cez rozbitie a anexie ukrajinského štátu k zámeru pripojiť k Rusku len niekoľko ukrajinských regiónov. Nedávno Putin vyhlásil, že ovládnutie severného pobrežia Azovského mora je viac než dosť.
Vyzerá to tak, že prezident Vladimir Putin dočasne ustúpil od požiadavky „zhltnutia“ celej Ukrajiny a nateraz by mu stačilo dosiahnutie prímeria, v rámci ktorého by v jeho rukách zostali nejaké územia navyše oproti stavu z februára 2022 (stačí pár provinčných miest, koridor ku Krymu a pod.), alebo akási dohoda o „neutralizácii a demilitarizácii Ukrajiny“.
Jeho problémom totiž začína byť, že síce zúfalo prosí o prímerie a vyjednávania, ale nemôže ukončiť vojnu bez toho, aby mohol ruskej verejnosti predkladať nejaký viditeľný zisk. Bez toho sa v očiach ruskej elity a verejnosti stane neúspešným vládcom, ktorý zatiahol Rusko do zbytočného, krvavého, drahého a navyše neúspešného dobrodružstva. A to môže pre prezidenta Putina znamenať stratu moci, slobody, majetkov a možno aj života.
Keďže prezident Putin bez toho, aby dosiahol nejaký zisk, nedokáže z vojny vycúvať a svet a Ukrajina z dôvodov opísaných vyššie mu takéto zisky nemôžu dožičiť, pretože by to znamenalo veľmi nebezpečný precedens, vojna bude nateraz pokračovať. Sám Vladimir Putin už začal hovoriť o vojne ako o dlhej a vyčerpávajúcej. Návrh štátneho rozpočtu Ruskej federácie na rok 2023 už počíta s tým, že vojenské výdavky dosiahnu asi tretinu jeho výšky. Pre seba a svojich spolupracovníkov cielene a zámerne spaľuje všetky ústupové mosty na deeskaláciu: voľná ruka ruským jednotkám na páchanie vojnových zločinov, jadrová rétorika, útoky na civilnú infraštruktúru, symbolické protiprávne pripojenie ukrajinských území k Ruskej federácii – a to dokonca takých, ktoré ruské armáda v danej chvíli nekontrolovala.
Analýza aktuálnej situácie a ruských možností
Nie je dnes jednoduché predvídať ďalší vývoj konfliktu. Ten závisí od množstva – z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa – náhodných faktorov: situácie na bojisku, odhodlania Západu podporovať Ukrajinu, vývoja v samotnom Rusku, kde sa pre silnú centralizáciu moci v jednej osobe môžu pomery zmeniť z hodiny na hodiny a pod.
Môžeme sa však pokúsiť odhadnúť, akú stratégiu môže použiť prezident Putin a na čo sa môže Rusko spoliehať.
Predovšetkým napriek viacerým neúspechom sa stále nemusí považovať za porazeného. Ruská armáda naďalej kontroluje časť ukrajinského územia. Je to svojrázna „záloha na víťazstvo“. Rusku postačí, ak sa na daných územiach dokáže brániť, akýkoľvek zisk územia navyše oproti stavu z februára 2022 bude doma prezentovať ako veľký vlastný úspech. Ukrajina musí útočiť, ak chce dosiahnuť obnovu vlastnej územnej celistvosti.
A vôbec nebolo v dejinách dosť vojen, ktoré sa pre Rusko zle začali, ale nakoniec v nich zvíťazilo? Aj Petra I. najprv Švédi bili, ale naučili ho víťaziť! Aj súdruh Stalin v roku 1941 musel ustúpiť až k Moskve! Tento naratív sa teraz podsúva ruskej verejnosti. (Ale vojny, ktoré sa pre Rusko skončili zle bez ohľadu na to, ako sa začali, sú vytláčané z historickej pamäti.)
Aktuálne sa Rusko snaží v politickej rovine docieliť nejakú formu zastavenia bojových operácií a prímeria na základe existujúcej frontovej línie – ako už bolo uvedené. S tým, že doteraz dobyté územie by zostalo pod ruskou kontrolou. Zrejme so zámerom, že by sa tak zabránilo hroziacej ruskej porážke a blamáži a o nejaký čas by sa ruské sily preskupili, doplnili a mohli sa znova pustiť do boja.
Aj keby sa to nepodarilo, pri pokračovaní bojových operácií ruské vedenie môže dúfať, že napriek stratám ruskej armády a ekonomickým problémom sa môžu v priebehu plynutia času uplatniť niektoré pre Rusko priaznivé faktory a tendencie.
Rusko je predsa len veľká krajina s nie zanedbateľnými zdrojmi. Voči Ukrajine má asi štvornásobný ľudský a desaťnásobný ekonomický potenciál. Rusko môže počítať s tým, že v dlhšie trvajúcej opotrebovacej vojne Ukrajinu časom zdolá. Západná podpora Ukrajine a jej zápasu môže postupne poľaviť, začne sa zvyšovať „únava z Ukrajiny“, a ruská tvrdohlavosť, húževnatosť, ochota riskovať, znášať straty a materiálna prevaha by tak dostali príležitosť presadiť sa.
Ak by sme pozorne sledovali prejavy či články na historickú tému samotného Putina alebo predstaviteľov jeho okolia, dospejeme k názoru, že vnímajú dejiny ruského štátu predovšetkým prostredníctvom činov silných a autokratických vládcov, ktorí rozširovali moc a územie Ruska. Porážkam v krymskej vojne, rusko-japonskej vojne, prvej svetovej vojne, predaju Aljašky, rozpadu ZSSR sa dalo v ich chápaní zabrániť, keby vtedajší ruskí vládcovia mali „pevnejšie nervy“, nepristúpili na mierové rokovania, no radšej vyčkávali na únavu protivníka, zmenu situácie, prísne zasiahli proti domácim buričom a pod. Historickým poučením je teda pokračovať vo vojne bez ohľadu na vlastné straty.
Ruská federácia je stále jadrovou mocnosťou s rozsiahlym územím. Znamená to, že priamy zásah NATO do vojny je málo pravdepodobný a ťažko si v tejto chvíli predstaviť nejakú katastrofickú ruskú porážku v takej podobe, že ukrajinské a západné vojská by prenikli hlboko na ruské územie a obsadili Moskvu a iné ruské centrá a pozatýkali ruskú mocenskú elitu. Pre prezidenta Putina a jeho okolie jadrová poistka znamená, že sa nemusia obávať toho, že aj v prípade nepriaznivého priebehu a výsledku vojny by ich odstránil od moci nejaký zásah zo zahraničia. Rusko s tým s výnimkou takzvanej smuty na začiatku 17. storočia ani nemá historické skúsenosti.
Iná vec je mocenská zmena, ktorá vychádza priamo z Ruska. Putinov režim je autokratický s viacerými totalitnými prvkami. Na nejaké voľby a opozíciu môžeme zabudnúť. Prezident Putin to však v danom okamihu považuje za ďalšiu z ruských výhod – nemusí sa totiž pozerať na nejaké predvolebné prieskumy a prejavy nespokojnosti dokáže zatiaľ kontrolovať.
Od moci tak môže byť odstránený dvoma základnými spôsobmi: palácovým prevratom, na ktoré sú ruské dejiny bohaté, alebo „ruským buntom“, ktorý tak poeticky opísal Puškin – teda veľkou ľudovou vzburou zúfalého nespokojného obyvateľstva. Obom takýmto alternatívam má zabrániť rozsiahly mocenský aparát, ktorý si prezident Putin dvadsať rokov budoval.
Rusko má stále hospodárske, ľudské a vojenské kapacity, ktoré mu aj napriek ekonomickým problémom a sankciám umožnia prežiť a pokračovať vo vojne. Má predsa početné obyvateľstvo, vlastnú priemyselnú základňu a suroviny, ktoré napriek sankciám vždy niekto pod rukou kúpi (hoci aj za dumpingovú cenu) a Rusko tak dokáže ako-tak fungovať. KĽDR, Irán, Južná Rodézia boli a sú pod sankciami roky.
Rusko stále dokáže z rezervy asi 5,5 milióna záložných vojakov sformovať nové a nové jednotky, vyzbrojiť ich na úrovni roku 1980 a vrhať ich do boja. Doterajšie ľudské straty – aj keby sme ich posudzovali podľa ukrajinských odhadov, a to okolo 100-tisíc padlých a zrejme 200-tisíc ťažko zranených a zmrzačených – nepredstavujú niečo, čo by ruská populácia vzhľadom na svoje historické skúsenosti musela považovať za neznesiteľné.
Podceňovať by sme nemali ani ruskú tradíciu militarizmu, patriotizmu, silného imperiálneho šovinizmu a zjednotenia sa „okolo zástavy“, keď Rusi cítia povinnosť podporovať vlastnú armádu a krajinu vo vojne. Cieľ putinskej agresie – privtelenie Ukrajiny a obnova impéria – môže mať v Rusku omnoho viac prívržencov, než sme v Európe ochotní veriť. Aj mnohí predstavitelia ruskej liberálnej opozície majú napríklad problém súhlasiť s myšlienkou, že by sa mal Krym vrátiť Ukrajine. (Navyše je psychologicky náročné priať si porážku vlastnej armády.)
Na diplomatickom fronte sa Rusko pokúša o rozbitie jednoty západných krajín, prezentovanie sa ako priekopníka nového nezápadného poriadku a lídra celej plejády autoritárskych režimov, ktoré majú podľa ruských predstáv vytvoriť protiváhu Západu. Skutočne, väčšina krajín Latinskej Ameriky, Afriky a Ázie (spolu však okolo 70 percent ľudstva) zaujala neutrálny alibistický postoj. No v dôsledku ruských vojenských porážok došlo k viditeľnému poklesu autority Ruska a prezidenta Putina, takže Rusko zostalo v izolácii. Čína nijako nemieni Rusko priamo podporiť a Rusko rýchlo stráca vplyv aj v regióne Kaukazu a Strednej Ázie, kde bolo tradične dominantné.
Ruské pokusy pozastaviť bojové akcie
Ruská diplomacia okrem obligátneho folkloristického obviňovania Ukrajincov z nacizmu teraz húževnato vysiela signály o ochote rokovať o prímerí, no keď západní partneri aj Ukrajina na toto volanie reagujú a ako samozrejmú podmienku ukončenia nepriateľstva požadujú stiahnutie ruských vojsk z ukrajinského územia, v Moskve akosi utíchnu. O to viac sa z nej ozývajú dve zdanlivo protichodné posolstvá. Jedno o jadrovom statuse Ruska a druhé o chaose a hrôzach, ktoré postihnú svet, ak ten dovolí ruskú porážku a pád putinovského režimu.
Paradoxne sa tak Rusko začalo vyhrážať vlastnou slabosťou. Ale keď to všetko zhrnieme, o nejakých úspechoch ruskej diplomacie a zahraničnej politiky sa nedá hovoriť. Krajina sa nachádza v najväčšej medzinárodnej izolácii od roku 1933. Zato západné krajiny v priebehu posledných štyroch mesiacov na pôde G7, EÚ a NATO zaujali voči Rusku jednotný a pevný postoj, ktorý už počíta s ruskou porážkou. Pritom požiadavky smerované voči Rusku sú zatiaľ umiernené a vychádzajú striktne z medzinárodného práva. Bez ich splnenia fakticky nie je možné obnoviť normálne medzinárodno-politické vzťahy s Ruskom, ktoré sa samo „vylúčilo zo slušnej spoločnosti“.
Požaduje sa od neho vlastne len zosúladenie situácie s medzinárodným právom: zastavenie bojových akcií, obnova plnej ukrajinskej suverenity nad celým medzinárodnoprávne uznaným štátnym územím, návrat odvlečených osôb, náhrada škody a potrestanie vojnových zločinov a zločinov proti mieru. (K poslednému bodu sa žiada dodať, že naša civilizácia nepripúšťa, že ak bol niekto protiprávne mučený a zabitý, čo ukrajinské obete ruskej agresie boli, páchatelia takého zločinu môžu zostať nepotrestaní. Veď predsa oživiť mŕtve obete nedokážeme.) Nepožadujú sa napríklad nejaké ruské územia.
Desaťbodový kompromisný mierový plán prezidenta Zelenského, založený na obnove legitímneho predvojnového stavu spred roku 2014, Rusko rázne odmietlo. Už nezakryto deklarovalo, že neukončí boje, pokiaľ mu svet nepotvrdí územné zisky. A opätovne zdôraznilo svoj status jadrovej mocnosti…
Pravdepodobnosť zapojenia sa NATO a západných štátov do boja, pokiaľ nebudú Ruskom napadnuté, nie je nateraz vysoká – čo sa však môže zmeniť. Západné dodávky vojenského a civilného materiálu, spravodajská a iná podpora majú Ukrajincom pomôcť poraziť a vyhnať ruskú armádu. Ostatné použité nástroje (napríklad sankcie) sú skôr politické, morálne a ekonomické. Sú vyjadrením morálneho odsúdenia, a i keď priamo nezbavia Rusko kapacít na vedenie vojny, výrazne obmedzia jeho schopnosť normálne sa rozvíjať a rozširovať svoj vojenský potenciál. Rusko bude neodvratne smerovať k periferizácii a podľa všetkého rastúcej ekonomickej závislosti od Číny. Rusko reprezentuje asi 1,8 percenta svetovej populácie a 2,1 percenta svetového nominálneho HDP. Svet sa môže od Ruska – pokojne izolovať.
Perspektívy konfliktu
Pokiaľ samotní Rusi neodstránia prezidenta Vladimíra Putina od moci, tak aktuálne Rusko stojí pred perspektívou vyčerpávajúcej vojny s nejasne definovanými, respektíve stále sa meniacimi politickými cieľmi (a bez definovaných politických cieľov vojna stráca zmysel – ako vravel už Carl von Clausewitz).
Ako sme už uviedli, Putin totiž vojnu sám neukončí bez toho, aby v nej nedosiahol nejaký zisk, ktorý môže prezentovať ako úspech. Lokálne ruské porážky a ponižujúce ústupy na tom nič nezmenia. To znamená, že v nej bude pokračovať a nasadzovať do bojov nové a nové ruské sily a zdroje s cieľom dosiahnuť za každú cenu víťazstvo. No ak sa to v dohľadnom čase nepodarí, finálnym výsledkom takejto stratégie popri hypotetickom prevrate vo vnútri ruskej vládnucej elity môže byť aj zdanlivo nečakaný ruský kolaps. Rozklad ruskej armády a morálne a ekonomické zrútenie ruskej spoločnosti.
A čo príde potom, sa len ťažko odhaduje. Rovnako ako aj to, či sa Vladimir Vladimírovič v niektorom štádiu konfliktu, prípadne vlastného zúfalstva, rozhodne použiť jadrové zbrane alebo nie.
Pôvodne zverejnené v Denníku N 5.1.2023
