Neochotu západných spoločností ísť do konfrontácií, respektíve použiť násilie, chápu ako znak slabosti a úpadku, a dôraz na ľudské práva, slobodné voľby či právny štát ako pokrytectvo.
Veľká časť politikov a analytikov v západných demokratických krajinách sa sťažuje, ako nerozumejú ruskému politickému mysleniu, ako sú zaskočení konaním Ruska a tápajú pri odhadovaní ruských cieľov.
Je to však do veľkej miery prejavom neochoty si priznať, že v Rusku sa o medzinárodných vzťahoch a politike môže uvažovať inak, než sa v demokratických spoločnostiach presadilo za posledné tri generácie – po období dekolonializácie a radikálnej demilitarizácie európskych spoločností asi v rokoch 1955 – 1970.
Možno to je aj výsledok mierne povýšeneckej viery vzdelaného predstaviteľa západnej vyššej strednej triedy, ktorý je presvedčený, že jeho náhľad na svet je nielen správny, ale aj jediný možný a všetci ostatní uvažujú rovnako ako on alebo sa k jeho spôsobu myslenia aspoň usilovne približujú.
Lenže tak to nie je, a napriek mnohým spoločným civilizačným koreňom a podobnostiam ruské elity, ale aj radoví občania v medzinárodných záležitostiach dnes uvažujú rozdielnym spôsobom a stanovujú si odlišné ciele než spoločnosti Severnej Ameriky a strednej a západnej Európy.
Tieto rozdiely, samozrejme, nie sú spojené s nejakým „večným a nezmeniteľným“ charakterom ruského národa, veď mnohé z nich v minulosti boli bežné aj v strednej a západnej Európe, ale sú prejavom špecifického historického vývoja a vývoja predstáv o vlastnom postavení vo svete.
Súčasní západní politici a diplomati (najmä v Európe, v USA menej) sú odchovancami demokratických humanistických a pacifistických spoločností v rámci dlhého mierového obdobia po roku 1945. Ľudsky ich sformovalo prostredie, ktoré niekedy v šesťdesiatych rokoch odmietlo použitie násilia v politike, a cieľom politiky malo byť udržanie mieru, dosiahnutie blahobytu, šťastného života jednotlivca, uspokojovanie jeho potrieb a pod., a to nielen vo vlastnej krajine, ale aj v celej Európe a vlastne aj na celej planéte. Štát má len veľmi malé morálne právo dostávať vlastných občanov (vrátane vojakov) do situácií, v ktorých by im hrozila strata života.
V medzinárodnej politike vychádzajú z koncepcií neofunkcionalizmu, teórie komplexnej vzájomnej závislosti, potreby rešpektovať právo a vôbec z predstavy, že existujú početné spoločné záujmy ľudstva, z ktorých hlavné sú mier, rozvoj, ľudské práva, sloboda a demokracia. Ich hlavná a primárna skúsenosť z medzinárodných vzťahov je spojená s prostredím Európskej únie a NATO.
V tomto prostredí sa vo vzťahoch medzi členskými štátmi použitie silových prostriedkov alebo mocenského nátlaku stalo neprijateľným a politika má charakter dlhých a vyčerpávajúcich rokovaní so zámerom dosiahnuť kompromis a následný konsenzus. Vyvíja sa značné úsilie, aby každý štát bol nakoniec ako-tak spokojný. Presadila sa predstava o vzájomnej prepojenosti štátov, existencii spoločných záujmov a spoločných hodnôt a taktiež aj záujmov zoskupení, ktorých sú štáty členmi (EÚ, NATO). Ba dokonca o spoločnej zodpovednosti voči ľudstvu ako celku, svetovému ekosystému, životu na planéte Zem a pod.
Takéto skúsenosti a ideály mnohých z nich vedú k presvedčeniu, že o všetkých problémoch je možné sa dohovoriť, uzavrieť o nich kompromis a vyriešiť ich v prospech slobody, demokracie, ekonomického rozvoja a celej biosféry, o čo predsa musia mať záujem všetci. Priamy diktát silných nad slabými sa im zdá až neslušný a nemožný. Konflikt – nebodaj ozbrojený – interpretujú ako zlyhanie politiky a diplomacie a dokonca ako vlastné zlyhanie.
Na medzinárodnú politiku nehľadia ako na hru s nulovým súčtom, ale ako na prostriedok dosahovania synergického efektu a prospechu pre všetkých. Faktor vojenskej sily bol v ich očiach značne redukovaný a jej použitie by sa malo obmedziť na policajné akcie voči málo uvedomelým a nedostatočne rozvinutým národom kdesi na periférii – vyspelé národy predsa navzájom nebojujú, nesúperia, ale spolupracujú. Medzinárodné prostredie partikulárneho spoločenstva takýchto vyspelých štátov môžeme označiť za „postvestfálsky model“.
Dokonca môžeme povedať, že uvedený prístup k medzinárodnej politike bol doslova propagovaný a prezentovaný ako jediný možný – azda aj preto, lebo v občanoch vzbudzoval ilúziu, že štát od nich nebude vyžadovať žiadne obete alebo osobné nasadenie. Všetko sa nejako urovná za rokovacím stolom.
No a správnosť takého prístupu a jeho morálne opodstatnenie boli akoby potvrdené slávnym kolapsom sovietskeho bloku v rokoch 1989 – 1991, fakticky bez veľkého násilia, a potom dvoma desaťročiami dominancie Západu na čele s USA, ktorá bola mylne považovaná aj za formálne presadenie hodnôt a politickej praxe liberálnodemokratických západných spoločností. To nebola pravda, len tí, čo si mysleli opak, to nedávali najavo, lebo rešpektovali dané mocenské pomery – dokiaľ nezískali pocit, že sú dostatočne silní a Západ slabý a môžu začať presadzovať svoje predstavy o fungovaní medzinárodnej politiky. (Priznajme konečne, že relatívne oslabenie a demilitarizácia Západu znamenali v konečnom dôsledku aj stratu jeho schopnosti presadzovať vlastné politické hodnoty vrátane pacifizmu a spomenutej demilitarizácie – ale to už je iný príbeh.)
Zo slovenského pohľadu je azda namieste uviesť, že tieto predstavy o politike boli po roku 1989 prevzaté aj v krajinách postsocialistickej strednej Európy, pričom vo väčšine z nich komunistické režimy už v šesťdesiatych rokoch rezignovali na ideál svetovej revolúcie, víťazstvo v jadrovej vojne alebo použitie masového násilia voči vlastným obyvateľom a primárne začali hlásať akýsi „malomeštiacky socializmus“ uspokojujúci drobné potreby ľudí.
Lenže takýto prístup vychádzajúci z uvedeného „postvestfálskeho modelu“ medzinárodnej politiky nemožno uplatniť pri rokovaniach s Ruskom. Jeho aktuálni politickí vodcovia, podstatná časť intelektuálnych elít a aj mnohí radoví občania sú totiž pevne ukotvení vo „vestfálskom svete“ a ešte navyše v osobitej ruskej myšlienkovej tradícii – dokonca by sme mohli povedať v konglomeráte viacerých tradícií: predrevolučného cárskeho Ruska, ZSSR, ale aj vývoja po roku 1991, počas ktorého sa sformovalo viacero ideologických prúdov.
Najviditeľnejšie sú eklektické kombinácie geopolitických teórií so sociálnym darwinizmom, s nostalgiou za cárskym Ruskom a ZSSR a v neposlednom rade aj predstavami o potrebe „silného štátu“ so „silným národným lídrom“. Ciele ruskej politickej elity okolo prezidenta Vladimira Putina sú preto logicky iné, než má väčšina západných politikov. Lepšie im porozumieme, ak ich analyzujeme skôr z perspektívy veľkých imperialistov 18. – 19. storočia: Petra I., Fridricha II. Cecila Rhodesa alebo Otta von Bismarcka.
Nie sú ani tak zamerané na šťastie a blahobyt vlastných občanov, svetový mier alebo rozvoj. Skutočným cieľom politiky a diplomacie je zväčšenie moci a územia ruského štátu.
Aspoň čiastočné prijatie geopolitických koncepcií okrem iného znamená, že svetová politika je pre nich „hrou s nulovým súčtom“ a jej základom je neľútostné a kontinuálne mocenské súperenie medzi veľmocami, v ktorom malé štáty majú len úlohu štatistov a možnej koristi. Otázka dilemy medzi mierom a vojnou je skôr otázkou voľby vhodného nástroja v danom konkrétnom momente. Použitie sily a hrozby silou a uplatnenie rôznych hybridných operácií sú tak prípustnými nástrojmi medzinárodnej politiky, pokiaľ sú legitimizované posilňovaním moci Ruska.
Vojna je tak pre nich v zásade prirodzeným stavom, ktorý síce môže byť aj na dlhé obdobie prerušovaný formálnym mierom, no to na podstate vecí nič nemení, lebo aj v čase mieru vojna pokračuje, „len je vedená inými prostriedkami“.
Navyše hoc aj letmý pohľad na zloženie najužšej skupiny, zodpovednej za formovanie ruskej zahraničnej a obrannej politiky, ukáže, že ide zväčša o ľudí (na čele s prezidentom Vladimirom Putinom), ktorých profesijné začiatky sú spojené s armádou, bezpečnostno-spravodajským aparátom a diplomaciou ZSSR – niekdajšieho veľkého totalitného impéria. A formujúce roky ich mladosti a štúdia pripadali na obdobie jeho najväčšej veľmocenskej slávy, ktoré spadá približne do rokov 1960 až 1985), po ktorom však prišla životná a politická skúsenosť z deväťdesiatych rokov.
Na jednej strane v podobe pre nich nepochopiteľného mocenského úpadku interpretovaného ako výsledok domáceho a zahraničného sprisahania a na druhej z masívneho prenikania kriminálno-mafistických praktík do ruského politického a spoločenského života a ich čiastočného prevzatia. Respektíve sú v rámci prirodzenej generačnej obmeny nahrádzaní ľuďmi podobného pôvodu aj myslenia.
Z tohto pohľadu im ich spôsob nazerania na svet v podstate ani nemôžeme vyčítať. Je im vlastná predstava o výnimočnej pozícii Ruska a jeho iné postavenie ako jednej z dvoch či troch hlavných svetových pozícií považujú za národné a osobné poníženie.
Kompromisníctvo a neochotu západných spoločností ísť do konfrontácií, respektíve použiť násilie, skôr chápu ako znak slabosti a úpadku, a dôraz na ľudské práva, slobodné voľby, právny štát a pod. ako pokrytectvo. Ich vízia prípadnej dohody so Západom je takmer vždy založená na predpoklade rozdelenia sfér vplyvu nad menšími národmi strednej a východnej Európy a odmietanie takýchto návrhov zo strany západných politikov z právnych a politických dôvodov vyvoláva u nich údiv a vnútorne im potvrdzuje ich presvedčenie, že Západ s Ruskom žiadny kompromis nechce. (Asi v štýle: „Západ nechce uznať, že Rusko potrebuje udržať kontrolu nad Ukrajinou a Bieloruskom bez ohľadu na to, čo si myslia ich obyvatelia, lebo tieto územia sú pre Rusko nevyhnutnými bezpečnostnými predmostiami, a Západ ani nechce pochopiť, že Rusko musí potláčať všetky demokratizačné pokusy v takzvanom blízkom zahraničí, lebo by mohli byť inšpiráciou k farebnej revolúcii priamo v Rusku. A to znamená, že Západ chce v konečnom dôsledku zničiť ruský štát.“ atď.).
Objektívne treba priznať, že v Rusku sa predstavy o nevyhnutnosti veľmocenského statusu Ruska, potrebe konfrontácie so Západom a o „nespravodlivom okradnutí“ Ruska o historické územia neobmedzujú len na politicko-mocenskú elitu, ale hlási sa k nim podstatná časť bežnej ruskej spoločnosti vrátane intelektuálov a opozičných politikov – a to aj takých, čo presadzujú demokratizáciu a liberalizáciu Ruska. Z pohľadu strednej a západnej Európy je ruská spoločnosť doslova presiaknutá militarizmom a propagandou o potrebe prinášať obete vo vojne za štát a národ. Tak musíme interpretovať napríklad takmer náboženský kult Veľkej vlasteneckej vojny.
Tento prístup môžeme konkretizovať v nasledovných axiomatických tézach, hoci mierne zjednodušených, ktoré sú v Rusku v rôznej forme prítomné asi tri-štyri storočia:
Prvou je presvedčenie o tom, že Rusko musí mať vždy postavenie prvoradej svetovej veľmoci. A tak musí byť prijímané bez akýchkoľvek podmienok. Ruská politická tradícia ani nepripúšťa myšlienku, že by to mohlo byť aj inak. Nemá žiadny koncept existencie Ruska, ktoré by nebolo v pozícii takejto globálne uznávanej veľmoci. Nie je v tom obsiahnutá požiadavka na svetovú hegemóniu, ako sa niekedy mylne tvrdí, ale určite na to, že Rusko proste musí byť vždy v aktuálnej „prvej lige“. V minulosti napríklad spoločne s Nemeckom či britským impériom, dnes s USA a Čínou.
Rusko sa považuje za nástupcu niekoľkých veľkých ríš minulosti zároveň: ZSSR, Ruského cárskeho impéria, Kyjevskej Rusi, Byzancie, Zlatej hordy, ako sme už aj spomenuli… Na zádrapčivú otázku, prečo Rusi vôbec majú takéto ambície s počtom obyvateľstva menším než Bangladéš alebo Brazília a s HDP na úrovni asi 1,8 percenta svetového, nastupuje väčšinou urazené mlčanie, prípadne upozornenie na ruský jadrový arzenál, ktorý ešte stále umožňuje zničiť celý svet aj za cenu deštrukcie samotného Ruska, pokiaľ ten nebude Rusku priznávať veľmocenský status bez ohľadu na iné reálne parametre. A to vrátane spolurozhodovania s USA a ČĽR o všetkých svetových otázkach a jednostrannej slobody v konaní pri rozhodovaní o osude národov v ruskej „sfére vplyvu“, na ktorú má Rusko prirodzený nárok.
Toto je stav, o ktorom hovoria ruské elity, keď tvrdia, že Rusko „nado uvažať“ (treba rešpektovať). V tomto kontexte treba chápať aj občasné upozornenia z Moskvy, že Rusko nemá záujem na zachovaní existencia sveta, ak mu pozície svetovej veľmoci nepriznajú. Medzinárodno-právne záväzky majú platiť len medzi veľmocami, primárne o nezasahovaní do vlastných uznaných sfér vplyvu.
Nepomerom medzi reálnymi materiálnymi predpokladmi pre postavenie superveľmoci a imperatívom byť ňou za každú cenu vzniká šialené napätie a cyklicky vedie ku kolapsom ruského štátu. Len v 20. storočí ruský štát kolaboval trikrát (1917, 1941 a 1991) a dnes zrejme smeruje k zopakovaniu si tejto skúsenosti.
S tým súvisí aj druhá základná ruská politická predstava. Rusko nie je národný štát v európskom ponímaní. Musí byť impériom. Rusi doteraz nemajú koncept vlastného národného štátu v etnickom ponímaní. Neredukujú ho na územie obývané etnickými Rusmi, ale za úplne prirodzené považujú, že súčasťou takéhoto ruského impéria v rôznom stupni sú aj iné národy, ak sa Rusi tak rozhodnú, a svet – rozumej ostatné veľmoci – to musia uznať. A to môžu byť aj celkom početné etniká, ako sú Tatári, Ukrajinci, Gruzínci alebo Poliaci.
Samozrejme, primárnym ruským cieľom nie je ich zlikvidovať ani nejako nadmerne ponižovať, ale proste tieto „musia vedieť, kde je ich miesto“. Ak sa proti takémuto osudu búria, tak z ruského pohľadu sú ony považované za rušiteľov mieru a pokoja a ruskej moci vzniká prirodzené právo a povinnosť ich za takýto nerozumný krok potrestať. Čo „svet“, „Západ“ musí taktiež pochopiť a prijať. A kto Rusko za to kritizuje, koná s cieľom Rusku poškodiť. (Aj terajšia Ruská federácia je vo svojej podstate impériom z podstaty jeho definície – obsahuje celé oblasti obývané etnicky neruskými národmi.)
V ruskom ponímaní je príslušnosť do ruského impéria veľkým vyznamenaním a šťastím. Na snahe sa od neho oddeliť je čosi nerozumné a detinské. Národy, ktoré sa snažia v jeho rámci o akúsi výraznejšiu jazykovú, kultúrnu identitu, nebodaj politickú nezávislosť, tak určite nerobia z vlastnej vôle, ale sú huckané Rakúšanmi, Poliakmi, Američanmi!
Azda to vyznie prekvapivo, ale ruská spoločnosť nemá vlastnú koncepciu ruského nacionalizmu. V európskom chápaní nacionalizmus znamená predstavu o tom, že etnický, jazykový a kultúrny národ by mal korešpondovať so štátnymi hranicami. Nacionalizmus býva často kritizovaný ako zdroj konfliktov, ale zbytočne sa popierajú jeho pozitívne a stabilizačné vplyvy na európske usporiadanie. Áno, ženie národy do konfliktov o zmiešané územia (Alsasko, Tirolsko), ale priam popiera víziu, že by do vlastného národného štátu mali byť inkorporované národy alebo väčšie územia obývané etnicky odlišnými obyvateľmi. Napríklad taliansky nacionalizmus mohol súperiť s chorvátskym o Dalmáciu, ale nenárokoval si pripojenie celého Chorvátska.
V Rusku je však hlavnou kolektívnou ideou práve ruský imperializmus – ktorý priam počíta s tým, že územie ruského impéria bude veľkoryso presahovať hranice teritória obývaného etnickými Rusmi. Vlastne to územie obývané etnickými Rusmi sa nedá v dôsledku špecifických okolností ruskej expanzie v 16. – 19. storočí ani presne vymedziť. Pri postupe vpred zostávali ruským dobyvateľom a usadlíkom za chrbtom veľké heterogénne ostrovy, ako napríklad Tatári, Marijci či Baškirci, a na okrajoch impéria sa zas samotní Rusi dostávali do pozície menšín či dokonca len osád vojenských kolonistov (Litva, Podnestrovsko, južná Ukrajina, Stredná Ázia).
Ani ruský imperializmus až na pár výnimiek nepočíta s nejakým neobmedzeným zaberaním nových a nových území. Prípadné ohraničenie ruského impéria však nie je definované etnicky, ale vojensko-strategicky alebo – ako je teraz módne označovať – „geopoliticky“.
Rus sa preto prirodzene skôr identifikuje s hranicami nie národnostnými, ale s hranicami impéria, s hranicami ruského štátu – ako s jasnejšie definovanými. A tieto môžu byť v jeho „mentálnej mape“ nastavené podľa rôznych kritérií a môžu zodpovedať hraniciam bývalého ZSSR, cárskeho ruského impéria z roku 1914, Varšavskej zmluvy, všetkých území, ktoré kedykoľvek boli pod ruskou mocou (napríklad aj Aljašky), alebo v krajnom prípade hraniciam, ktoré si vysníva rôzne „geopolitické“ a „eurázijské“ fantazírovanie a vzápätí ich určí za jediné spravodlivé a prirodzené, a stanoví tak legitímny nárok pre Rusko ich dosiahnuť aj vojenskou cestou.
Ruské impérium má právo a priam povinnosť (reprezentuje predsa istú morálnu a civilizačnú entitu!) existovať i za cenu potlačenia práva na sebaurčenie menších národov. Tie sa majú vzdať nároku na vlastnú a – z ruského pohľadu – smiešnu, pofidérnu a provincionalistickú samostatnosť výmenou za participáciu na veľkom imperiálnom projekte a za právo pre miestne elity v nejakej forme sa podieľať na správe tohto impéria.
Rusko a ZSSR boli v zásade otvorené pre predstaviteľov neruských národov robiť kariéry aj na centrálnej úrovni. Podmienkou bola, prirodzene, ochota súhlasiť s príslušnosťou vlastného národa a územia k tomuto impériu, plné politické podriadenie sa autoritárskej ústrednej moci, osvojenie si imperiálneho zmýšľania („imperskyj duch“), lojalita, dostatočná, hoc nie stopercentná znalosť ruštiny – a to bolo vlastne všetko. Určitá miestna autonómia vo folkloristických, v kultúrnych a jazykových otázkach bola až na výnimky prípustná, pokiaľ neslúžila ako základ odboja proti ústrednej vláde v Petrohrade alebo Moskve.
Tieto možnosti plne využili nesčíselné zástupy nemeckých pobaltských barónov, Tatárov, Ukrajincov, Arménov, Gruzíncov, Baškircov, ale vlastne aj Poliakov. Za priaznivých okolností aj nemeckých, škótskych, srbských, gréckych, francúzskych, slovenských, českých a iných prisťahovalcov.
Mimochodom, aj Vladimír Iľjič Lenin nehovoril o ruskom nacionalizme, ale vždy skôr o „veľkoruskom šovinizme“. Predstava o ZSSR ako o rovnoprávnom zväzku 15 republík bola prezentovaná v zahraničí a v 14 neruských zväzových republikách. Sovietska moc približne v rokoch 1940 – 1950 dosiahla istú formu duchovného kompromisu a národného zmierenia s predrevolučnými veľkoruskými ideami a fakticky s bielogvardejským hnutím práve na základe imperializmu a Rusom sa začalo tvrdiť, že ZSSR vlastne predstavuje kontinuálne pokračovanie ruskej ríše. A že to je vlastne ruský štát, a preto sa proti boľševikom netreba búriť.
Pre ruské elity je ruské impérium vlasťou a ohrozenie integrity impéria vnímajú ako zlomyseľný a nebezpečný útok na existenciu a integritu ich štátu. Len s ťažkosťami preto akceptujú hranice súčasnej Ruskej federácie. Vnímajú ich ako nespravodlivé, nanútené a určené akýmsi podvodom v roku 1917 – 1918 alebo 1991. Preto ich nemožno prijať a, naopak, treba ich zmeniť a dosiahnuť prirodzené hranice v rozmeroch niekdajšieho ZSSR.
Z ich pohľadu je každý krok smerujúci k reintegrácii ZSSR či ruského impéria spravodlivým a legitímnym. Menšie štáty, ktoré sa na území bývalého ZSSR sformovali, nie sú plnohodnotné a nemajú právo na skutočnú samostatnú existenciu. Preto aj vojny vedené so zámerom znova ich pripojiť k Rusku, a poprieť tak ich právo na nezávislosť a samourčenie, sú plne oprávnené a nepredstavujú žiadnu agresiu – a Západ to „musí pochopiť“.
V diskusii s ruskými diplomatmi či takzvanými provládnymi politológmi som opakovane nadhodil, že ak Rusi chcú, aby národy východnej Európy, Kaukazu a Strednej Ázie zostali na „ruskej orbite“ a „nenechali sa lákať pod krídla NATO a EÚ“, mali by im Rusi ponúknuť nejaký príťažlivý civilizačný model s vysokou kvalitou života, slobody, individuálnych práv, aby samy túžili po spojení s Ruskom – nie sa ich snažiť udržať vojnou, vydieraním a nejakými „dohodami“ so Západom. Reakcia bola na jedno kopyto a veľmi symptomatická.
Možno ju zhrnúť do dvoch téz: „Nie sme schopní vybudovať atraktívnu a dostatočne vyspelú spoločnosť, lebo to protirečí charakteru ruského ľudu a štátu, ale napriek tomu si nárokujeme právo byť veľmocou s vlastnou zónou vplyvu.“ Alebo: „Na vybudovanie modelu atraktívnej spoločnosti by sme potrebovali 50 rokov intenzívneho ekonomického, sociálneho a politického rozvoja. To by celý ten čas odčerpávalo zdroje, ktoré potrebujeme na udržiavanie veľmocenského a imperiálneho statusu. A predsa od nás nemôžete chcieť, aby sme hoc len dočasne na takýto status rezignovali – tak by sme nedokázali žiť a zdôvodniť vlastnú existenciu ako štátu!“
Zároveň vyššie uvedené znamená, že terajšia podoba územia Ruskej federácie je hlavne pre staršiu generáciu ľudí spojených s mocenským aparátom hlboko frustrujúca a neprijateľná, znamená, že takéto „zmrzačené“ Rusko nemá pre nich veľkú cenu. Vlastne jeho existenciu sú ochotní riskovať v úsilí dosiahnuť jeho rozšírenie do podoby, s ktorou sa vedia stotožniť. Na tento spôsob vnímania aktuálnej hodnoty vlastného štátu si spomeňte, keď budete špekulovať, či medzi Ruskou federáciou a USA ešte platí stratégia vzájomného zaručeného zničenia v jadrovej vojne…
Tento fenomén môže byť umocňovaný aj „patetickou heroickou suicidálnosťou“, ktorá je prítomná v ruskej kultúre ako vzor: efektný, no ako-tak dôstojný koniec v bezvýchodiskovej situácii cestou samovraždy alebo faktickej samovraždy vystavením sa do situácie, ktorá nevyhnutne vedie k smrti.
Niečo takéto sa v ruskom umení aj naratíve veľmi často spodobuje a oslavuje (výstrel do spánku bielogvardejských dôstojníkov, „psychický útok“ proti guľometom, vrhanie sa vlastným telom na nepriateľské strieľne, samoupálenia starovercov, „podvig Gastello“ – teda letecký taran atď.)
Predstava o ruskej veľkosti je spojená s istým pohŕdavým postojom voči menším alebo v ruskej predstave slabším národom. Akoby nechápali, že tieto národy môžu mať vlastné ambície, záujmy a predstavy. Za jediných rovnocenných partnerov považujú ruské elity dnes iba Američanov, čiastočne Britov a Nemcov. Už aj takí Taliani a Francúzi sa nezriedka objavujú v neplnohodnotnej komickej pozícii spojenej s predstavou o ich vojenskej nemohúcnosti. A Poliaci vystupujú v úlohe nenávidených vzbúrených vazalov. S istým sebazaprením za mocensky rovnocennú považujú ešte Čínu. Avšak plnohodnotné uznanie Číňanov či Indov nie je úplne možné z dôvodu ruského skrývaného latentného rasizmu. No a podľa ruskej predstavy si Rusko má v mieri a priateľstve podeliť svet a Európu s Američanmi, prípadne Nemcami, Britmi, Číňanmi, a ostatné štáty majú hrať úlohu podriadených manipulovaných národov, bezpečnostného predmostia či nárazníkovej zóny bez práva sa k tomu vyjadriť. Takéto usporiadanie ruskí imperialisti považujú za spravodlivé, jediné možné a čudujú sa, že ostatní to nechápu. A ak to odmietajú, vlastne prejavujú voči Rusku nepriateľské úmysly a odmietajú rokovať o mierovom súžití a dostávajú sa do pozície potenciálnych agresorov a vojnových štváčov.
Zároveň sú však presvedčení, že ostatné krajiny sú povinné Rusko milovať, a to bez ohľadu na to, čo Rusko robí a ako sa správa. Rusko ako projekcia nejakej „vyššej idey impéria, pravoslávia, komunizmu“ totiž vždy koná správne a vždy má pravdu. Kritika ruských krokov je šmahom označovaná za iracionálnu a dokonca zločinnú „rusofóbiu“. Aj priemerný Rus sa cíti veľmi dotknutý, keď zistí, že napríklad obyvatelia pobaltských krajín voči nemu nie sú príliš pozitívne naladení. Po vysvetlení, že to je prirodzená reakcia na ruské úsilie potlačiť samostatnosť týchto národov, na všetky represie, násilie, teror a deportácie, len otvorí oči a vyhlási, že Rusi predsa proti Litovčanom, Estóncom, Lotyšom nič nemajú, naopak, majú ich radi, len tieto národy musia pochopiť, že Rusko proste potrebuje mať dobrý prístup k Baltskému moru.
Ruská spoločnosť nemá historickú skúsenosť s morálnym alebo so súdnym vyrovnaním sa so zločinmi minulosti, nebodaj spáchanými na iných národoch. Neodohral sa žiadny sovietsky alebo ruský „Norimberk“. Na súdne konania voči predstaviteľom sovietskeho mocenského aparátu napríklad v pobaltských krajinách reaguje ruská verejnosť veľmi podráždene. Áno, v ruskej pamäti zostala spomienka na tvrdé represie voči predstaviteľom niektorého bývalého režimu alebo mocenskej skupiny v prípade prevratu čistiek a pod., ale tie neboli vnímané ako výsledok spravodlivého potrestania za ich zločiny a iné prehrešky, ale skôr ako dôsledok neúspechu v mocenskej súťaži bez výrazného „morálneho sa vyrovnania s minulosťou“ (popravy a lynče cárskych dôstojníkov v rokoch 1917 – 1922, deportácie podporovateľov neúspešných uchádzačov o trón na Sibír a pod.).
Nesformovalo sa teda presvedčenie, že „treba byť opatrný aj pri poslúchaní rozkazov alebo pri správaní sa k nepriateľom, lebo raz za to môžem pykať“. Vo vzťahu k nepriateľom alebo civilnému obyvateľstvu dobytých a okupovaných území, ale aj vlastným občanom prevláda preto do veľkej miery u politikov, vojakov, policajtov a úradníkov pocit beztrestnosti.
Ruské imperiálne myslenie má tendenciu prezentovať Rusko ako samostatnú civilizáciu. Dokonca ako opozíciu celému Západu. To, že ide veľkosťou o neporovnateľné entity, nehrá žiadnu úlohu. Ani to, že ideológia, ktorá mala predstavovať tú ruskú osobitosť, sa zvykla vtipne meniť. Raz to bolo ruské pravoslávie, potom slovanstvo, komunizmus, eurázijstvo, nejasná konzervatívna duchovnosť… Keďže všetky v nejakej podobe vzývajú autoritárstvo, možno sa oprávnenie domnievať, že za rečami o takejto „civilizačnej alternatíve“ je v podstate len snaha nejako zdôvodniť, prečo ruská vláda nechce povoliť viac slobody a nebodaj demokracie podľa európskeho vzoru. O ruskej osobitosti nakoniec vždy viacej hovorili režimy, ktoré boli „tvrdšie“ aj na ruské pomery. Naopak, všetky pokusy o liberalizáciu boli spojené so zdôrazňovaním európskosti Ruska.
Výraznou ruskou osobitosťou je sklon posudzovať úspešnosť či neúspešnosť politickej moci najmä podľa počtu pripojených či stratených kilometrov štvorcových. Územná expanzia akoby bola hlavným zmyslom ruských dejín. A Rusko malo na expanziu vždy právo. A vždy si ju vedelo nejako zdôvodniť. Nelíšilo sa tak od iných veľkých impérií v minulosti, rozdiel je v tom, že na Západe sa niekdajšie imperialistické národy svojich impérií a kolónií zriekli a za svoju minulosť sa ospravedlňujú a platia rôzne formy kompenzácií.
Na druhej strane sa venuje malá pozornosť napríklad ekonomickému zmyslu takejto expanzie a tiež racionálnemu využitiu ovládaného územia, ktoré sa nezriedka obmedzuje len na pomerne málo efektívne metódy hospodárenia založené na ťažbe prírodného bohatstva alebo drancovaní ovládnutého obyvateľstva. Treba povedať, že celkovo v ruskom hodnotovom rebríčku ekonomická efektivita nestojí príliš vysoko. A ani právo. To sa často redukuje len na zbierku predpisov, ktoré majú vládnucej autoritárskej moci uľahčiť výkon verejnej správy.
Ruská spoločnosť je silne militaristická. Je to jeden z jej najvýraznejších znakov, ktorý hneď udrie do očí. Je to azda jedna z najmilitaristickejších spoločností na svete. A to z pohľadu postavenia armády v spoločnosti, predstavy o používaní vojenskej sily vo vnútornej a v zahraničnej politike a tiež celej kultúry násilia, vojenského hrdinstva a oslavy vojnových obetí.
Smrť na bojisku sa v ruskej oficiálnej kultúre prezentovala ako prirodzené a dôstojné zavŕšenie života. Nie je to náhoda, práve armáda, tajná polícia a obranný sektor v ruskej spoločnosti boli segmenty, ktoré vždy ako-tak fungovali, príslušnosť k nim sa spájala s vysokou prestížou a vysokým sociálnym postavením. A vojenská sila bola asi jediným faktorom, ktorý poskytoval ruskému štátu výhodu nad jeho susedmi a umožnil mu vcelku úspešnú expanziu – čo zase spätne potvrdzovalo a legitimizovalo v 16. až 19. storočí politicko-spoločenský model založený na autoritárstve a militarizme ako vlastne správny a úspešný bez potreby ho meniť. Ruská politika tak má prirodzený sklon k násilnému riešeniu situácií. Vnútorná v podobe represií, vonkajšia v podobe vojenskej agresie. Automaticky sa to vníma ako niečo, na čo má Rusko „právo“ a k čomu je „nútené“ pristúpiť, lebo inej cesty niet.
V deväťdesiatych rokoch sa zdalo, že ruské politické myslenie sa bude po opustení marxistickej ideológie a sovietskej propagandy len jednosmerne približovať západnému liberálnodemokratickému naratívu s dôrazom na rešpektovanie slobody, ľudských práv, medzinárodného poriadku založeného na medzinárodnom práve, OSN a ostatných medzinárodných organizáciách, na odmietaní útočnej vojny a protiprávnych anexií. Ignorovali sa mnohé tradičné ruské politické predstavy ako niečo, čo sa postupnou liberalizáciou z ruskej politiky a naratívu stratí.
Pretrvávajúce alebo znovu sa vynorivšie geopolitické a eurázijské učenia, imperiálne predstavy nadväzujúce na cárske Rusko a stalinistický ZSSR, pseudoslovanská mystika, znovuoživený militarizmus, konšpiračné teórie, alternatívna pseudohistória boli považované za „ideologický suterén“, ktorý predsa nemôže mať vplyv na reálnu politiku.
Väčšina západných pozorovateľov Ruska si preto odmietala pripustiť, keď v období rokov 2005 – 2008 mnohé z týchto predstáv postupne prenikli do hlavného prúdu politickej diskusie a ich konglomerát prenikol na univerzity, do vyjadrení politikov, aby sa stali časom základom legitimizačnej politickej ideológie režimu prezidenta Vladimira Putina.
Neodpustím si v tejto súvislosti osobnú poznámku: Spomínam si, ako som v tom období začal o uvedenom nebezpečenstve písať a upozorňovať naň – reakciou bolo skôr začudovanie, že predsa seriózny politický analytik sa nemôže zaoberať takýmito nezmyselnými absurdnými myšlienkami, ktoré určite ani v Rusku nemôže brať nikto vážne. Respektíve ma obviňovali z toho, že rozdúchavam akési protiruské nálady, ktoré sú na Slovensku spoločensky z historických dôvodov neprípustné.
Na záver sme priam povinní uviesť, že cieľom rozhodne nebolo Rusko démonizovať alebo ho vykresľovať ako večného a nenapraviteľného nepriateľa. Neznamená to ani, že Rusko je nemenné a v tejto krajine nemôže dôjsť k zmenám, demokratizácii, liberalizácii a deimperializácii. Ruská spoločnosť a kultúra sú v zásade európske. Historicky nie tak dávno aj Nemecko a Francúzsko boli priam synonymom militaristických diktatúr a agresívnej zahraničnej politiky. Dokonca vznikali celé učené traktáty o tom, že takýto „životný štýl“ je týmto národom vlastný jediný možný.
No v každom prípade treba mať na pamäti, že ruské politické myslenie nie je v súčasnosti rovnaké ako moderné európske a severoamerické. Má svoje zvláštnosti, ktoré treba brať do úvahy pri každej analýze a návrhu na aktívne konanie v politike voči Rusku.
Preto pri formovaní politiky Západu treba vychádzať z reality ruskej politiky – z toho, aká naozaj je – a tiež z poznania, že súčasné vedenie Ruskej federácie vychádza z iných koncepcií a sleduje iné ciele než väčšina západných politikov (s čiastočnou výnimkou USA). Ich mentálne svety a hodnotové systémy sa prekrývajú len v niektorých segmentoch. Metódy a mechanizmy, ktoré fungujú napríklad vo vnútri „postvestfálskej“ EÚ nemožno aplikovať na vzťahy s „vestfálskym“ Ruskom.
Pre NATO a Európsku úniu to znamená, že akékoľvek rokovania s Ruskom, ak majú byť efektívne, musia v sebe obsahovať prvok mocenského tlaku – ekonomického, vojenského, politického a aj založeného na takzvanej mäkkej moci. Aby bola pravdepodobnosť úspechu rokovaní a presadenia hodnôt a záujmov NATO a Únie vyššia, obe tieto združenia musia viditeľne posilniť svoje schopnosti tento mocenský prvok využívať. Zjednodušene – kto chce rokovať s Putinom, sám musí byť tak trocha ako Putin a dokázať vystupovať z pozície sily – nie len z pozície morálnych a právnych argumentov.
Ak teda chce Západ reálne vzdorovať ruskému tlaku, okrem priznania si skutočného charakteru ruského režimu a zásadnej odlišnosti jeho zahraničnopolitických cieľov od západných a najmä európskych, je potrebné dosiahnuť viditeľný pokrok pri napĺňaní štyroch základných podmienok:
– Efektívna jednota Západu a jeho akcieschopnosť (čo znamená upevnenie Európskej únie v úzkom partnerstve s USA, Spojeným kráľovstvom a Kanadou minimálne na báze NATO a tiež s Japonskom, Austráliou a pod.)
– Získanie adekvátnych kapacít ekonomickej, vojenskej, politickej a technickej moci (čo vyžaduje masívne investície do ozbrojených síl, energetickej a surovinovej bezpečnosti, podpory rozvoja technológií, ekonomického rastu a pod.).
– Schopnosť pohotovo rozhodnúť o ich nasadení a tiež o podstúpení rizika z možnej eskalácie konfrontácie a konfliktu a pod. (muselo by dôjsť na úrovni politických elít, ale aj populácie k určitému mentálnemu zlomu a odklonu od doterajšej pacifistickej paradigmy).
– Ochota populácie znášať ekonomické, ale aj osobné (napríklad vojenská služba, bojové straty) náklady takýchto investícií a politiky (na to by bola potrebná zmena rétoriky a politického posolstva na národnej aj európskej úrovni politiky s akceptovaním rizika spontánnej naivnej odmietavej reakcie).
Na to všetko však treba prekročiť istý psychologický rubikon, čo nie je samozrejmé. V tejto súvislosti sa žiada dodať, že všetky plány na „novú globálnu politiku EÚ“, „geopolitickú Komisiu“ a „EÚ ako jedného z hlavných aktérov medzinárodných vzťahov“ sú len zbožnými vyhláseniami, ak Únia a jej členské štáty samostatne nepostúpia pri uskutočňovaní uvedených štyroch podmienok.
Musíme si uvedomiť, že ak nedôjde k vnútornej transformácii Ruska smerom k westernizácii a demokratizácii, každá snaha o posilnenie postavenia EÚ a udržanie významnej pozície demokratického Západu v medzinárodných vzťahoch by aj bez súčasnej rusko-ukrajinskej vojny v Európe tak či tak znamenali skôr alebo neskôr nejakú formu mocenskej a vojenskej konfrontácie s Ruskom. A naším prirodzeným záujmom je v tejto konfrontácii obstáť.
Pôvodne publikované v denníku N 2.12.2022
