Publikácia prelamuje dve zásadné slovenské tabu. Prvé, že slovenskí autori, politológovia a historici sa majú venovať len tým našim slovenským, prípadne stredoeurópskym témam a globálne otázky máme prenechávať Američanom, Rusom, Britom a iným veľkým národom. Druhou, že o Rusku sme povinní hovoriť len dobre a to buď z akejsi povinnej lásky zdedenej od štúrovcov alebo kvôli obave, aby sa Rusko na nás nenahnevalo. Pritom v zásade nie je dnes nutné sa k Rusku správať s väčším „uvaženijem“ (rešpektom), než ono samo prejavuje voči napríklad Ukrajine.
Ak sa vrátime k Mesikovej knihe, tak jej posolstvo je nasledovné: Rusko ako posledné svetové impérium vstúpilo do záverečného obdobia svojej existencie. Vojna proti Ukrajine a konflikt so Západom mu zlomia krk (s.13-14). Úlohou demokracií je tomuto procesu nie brániť, ale aktívne mu napomôcť. Rusko netreba zachraňovať, pretože svojím charakterom predstavuje konštantné nebezpečenstvo pre slobodný svet. Ideálom by bolo ho rozbiť na menšie časti, prípadne niektoré časti pripojiť k Fínsku, USA, Nórsku, Ukrajine a pod. (s.150-197). Časť východných území môže pripadnúť Číne (s.15). Rusko je potrebné „eliminovať ako hrozbu pre civilizáciu“ (s.111), lebo ruský štát ako celok nie je možné nasmerovať k demokracii - to sa môže podariť len v prípade menších nástupníckych štátov, ktoré začnú akoby „odznova“.
Veľký ruský štát má totiž v sebe „zakódované“ dedičstvo mongolskej ríše (centralizovaná despócia, neúcta k ľudskému životu a práv, ustavičné nutkanie k expanzii), ktoré to znemožňuje (s.19-23). Prežitie ruského štátu je dané ziskami z vývozu surovín a polotovarov (s.25).
Veľmi sympatickou je kritika západných demokracií za to, že bez problémov akceptujú príslušníkov ruskej mocenskej elity, pokiaľ majú peniaze (s. 25) – lenže to je slobodným kapitalistickým spoločnostiam vlastné. Sú to obchodnícke demokracie, nie vznešené rytierske rády bojujúce za nejaký ideál víťazstva nad protivníkmi. Ich vysoko životná úroveň závisí od toho, ako dobre robia biznis, ako k sebe usmernia globálne finančné toky – nie od toho, ako bojujú. Západné spoločnosti predsa akceptujú aj všelijakých ropných šejkov a afrických potentátov - a ešte viac ich peniaze. Podobne aj Benátky mohli v minulosti mnohokrát bojovať proti Osmanskej ríši, no súčasne ich hospodárstvo bolo postavené na obchode s touto ríšou.
Juraj Mesik sa preto zbytočne rozčuľuje, že medzi oboma svetovými vojnami to boli najmä kapitalistické Spojené štáty, kto poskytol technológie a celé továrenské komplexy Sovietskemu zväzu počas prvých päťročníc (s. 33-35). Americké firmy ich neposkytli z dobroty srdca, ale ich predali za peniaze. Ako podnikateľské subjekty vždy uprednostnia okamžitý zisk pred nejakými dlhodobými mocensko-politickými stratégiami. Inak by neprežili. Podobne je aj ťažko vyčítať západným krajinám, že pomohli zmierňovať následky gigantického ruského hladomoru v 1921 -22 (s.32). Skrátka, demokratický Západ sa v 20. storočí stal pomerne humanistickou spoločnosťou a pasívne pozerať na smrť miliónov ľudí mu nie je vlastné. Aj dnes posielame humanitnú pomoc do hladujúcich afrických krajín a neriešime, že v tej krajine vládne nejaký brutálny diktátor.
Špekulácie o tom, ako mali česko-slovenské légie zadusiť sovietsku moc ešte v roku 1918 (s. 37-38) sa nezakladajú na reálnom poznaní ich vtedajšej situácie. Masaryk, Beneš a Štefánik úplne prirodzene uprednostnili ich záchranu pred nadmerným angažovaním sa v ruskej občianskej vojne. Áno, ich postoj bol možno nacionálne obmedzený, ale predsa to bola podstata ich zápasu – vydobyť domovinu pre Čechov a Slovákov a nie sa obetovať v prospech nejakého veľkého imperiálneho celku (a to je jedno či Ruska alebo Rakúska-Uhorska). Navyše ich vojenské vystúpenie v centrálnom Rusku by mohlo skončiť veľmi tragicky. Napríklad ako tzv.eserské povstanie v lete roku 1918. Česko-slovenské jednotky o sile okolo 60 000 dokázali nakrátko koncom leta získať kontrolu nad Transibírskou magistrálou, ale ich sily sa tým vyčerpali. Rovnako aj morálka. Po vzniku Česko-Slovenska sa legionári chceli predovšetkým vrátiť domov a frustroval ich malý záujem rusov o protiboľševický odboj aj to, že po odstránení lokálnych menševicko-eserských vlád by mali podporovať diktatúru admirála Kolčaka.
Ani americkú a britskú pomoc ZSSR počas druhej svetovej vojny nemožno považovať za akúsi nerozvážnosť (s. 41). USA a Britské impérium bojovali v daný okamih proti hitlerovskému Nemecku a Japonsku. Hrozbu, ktorú mocnosti Osy predstavovali, vnímali Briti a Američania intenzívnejšie, pretože viac zasahovala do ich sféry záujmov, než ZSSR, ktorý sa rozkladal v eurázijskom vnútrozemí.
Rovnako by sme mohli vyčítať USA, že v sedemdesiatych rokoch zbytočne pomáhali ČĽR vzdorovať Sovietskemu Zväzu, keď teraz z nej vyrástol potenciálny americký rival. Ale politickí vodcovia predsa robia rozhodnutia na základe momentálnej strategickej situácie vychádzajúc z potreby riešiť aktuálny problém – nie nejaké ohrozenia v horizonte desiatok rokov. A v roku 1972 bol pre USA rivalom, ktorého bolo treba vyšachovať, ZSSR.
Taktiež ústretový postoj západných demokracií k ZSSR a Rusku po rokoch 1989-1991 a odmietnutie akého definitívneho „dorazenia“ Ruska (s. 49-55) nemožno ani zo spätného pohľadu považovať za skutočnú chybu. Socialistické štáty sa predsa zriekli socializmu a deklarovali, že sa chcú vydať cestou liberálnych demokracií a pripojiť sa k Západu a väčšine sa to aj podarilo. Rusko vtedy práve bez boja rozpustilo sovietske impérium a stiahlo vojská z Európy. Bolo politicky takmer nemožné zaujať voči Rusku nejakú nepriateľskú pozíciu. Západné štáty predsa nikdy nehlásali, že chcú Rusko zničiť. Ich posolstvo bolo také, že národom východného bloku sa sľubovalo, že ak zvrhnú komunistické diktatúry, môžu sa pripojiť k spoločenstvu slobodných demokratických národov.
Podobne sa ťažko sa možno stotožniť s tvrdením, že „v Rusku nie je sloboda a demokracia možná, lebo odporuje charakteru ruského národa“ (s. 56-70), ktorého príslušníci vraj nie sú skutočnými „aktérmi vývoja, ale len pasívnymi pozorovateľmi toho, čo urobí elita“ (s.59). História ruských revolúcií a povstaní tomu nenasvedčuje. Takýmto tvrdením by sme popierali aj deklarovaný univerzalistický charakter demokracie a ľudských práv. Vieme si predstaviť, že by to niekto začal tvrdiť, napr. o Afričanoch a Ázijčanoch?
Vskutku je ale pravdou, že demokratizácia v Rusku, Bielorusku ani v Strednej Ázii na rozdiel napr. od Pobaltia neuspela (s. 53-60). Ruskému obyvateľstvu postačil rast životnej úrovne v r. 2000-2012 a získanie relatívne slobodného priestoru pre osobné aktivity, čo bol oproti sovietskym časom viditeľný pokrok. Po roku 2012 sa však vláda prezidenta Putina začala meniť na otvorenú autokraciu, ktorá je ligitimizovaná myšlienkou „obnovy rusko-sovietskeho impéria“ využívajúc latentné predstavy Rusov o vlastnej výnimočnosti a veľkosti. Dnešný stav však nie je koncom dejín. Francúzi na dosiahnutie akej takej demokracie potrebovali viac než jedno storočie (1789-cca 1920).
Masívny ruský útok na Ukrajinu (s.71-83) by podľa Juraja Mesika však mal byť úvodom do konečného rozpadu ruského štátu. Napriek celej ruskej zákernosti a krutosti sa ukazuje, že Rusko nedokáže Ukrajinu poraziť a západná pomoc, hocijako obmedzená, skôr alebo neskôr spôsobí ruskú vojenskú porážku. Dôležité je však, aby západné demokracie nezopakovali chyby z Mníchova v roku 1938 a nehľadali cestu uzmierenia s agresorom (s. 84).
Autor analyzuje aj mechanizmy, na ktorých stojí ruské impérium (s.99). Je to veľmocenská ideológia spojená s militarizmom, represívny aparát, príjmy z predaja ropy a plynu a tiež istá ľahostajnosť vyspelého sveta voči Rusku a tomu čo, robí so svojim okolím. Vojna na Ukrajine však uvedenými štyrmi faktormi stability otriasla. Rusko bude čeliť znižovaniu počtu obyvateľov (s. 115), poklesu podielu ruského etnika na celkovom obyvateľstve a rozkladu vojenskej sily (s.127) a jej privatizácii, čo oslabí aj politickú jednotu štátu. Postreh to je správny, demografický úpadok je dnes skutočne hlavným nebezpečenstvom pre ruský národ. V tejto súvislosti sa ale žiada poznamenať, že depopuláciou dnes trpia aj prípadní rivali Rusko ako Japonsko, Čína, Južná Kórea, Ukrajina. Najbližšiu generáciu-dve môžu mať naopak demografickú výhodu eurázijské turkické a moslimské národy.
Ako riešenie ruskej otázky Juraj Mesik predkladá návrh na rozdelenie Ruska (s.152-196) na asi dvadsať menších území s demokratickým zriadením a pod istou ochranou Západu a to buď na etnickom (terajšie autonómne republiky) alebo regionálnom princípe. Tie šťastnejšie časti by sa mohli priamo pripojiť k vyspelým demokratickým štátom ako Fínsko, Japonsko či Nórsko. Časť by sa ale nevyhnutne dostala pod čínsky vplyv. Kreslenie hraníc nových štátov však pôsobí značne voluntaristicky a vytváralo by pomerne neživotaschopné celky. Nie je ani jasné, čo by im malo zabrániť v tom, aby sa nezačali spontánne spájať do nejakej obnovenej ruskej federácie.
A vôbec- ako prinútiť Rusko, aby sa samo rozdelilo do zamýšľaných útvarov, ktoré by sa mali pod vonkajším tlakom vnútorne demokratizovať? Juraj Mesik uvádza úspešné príklady Nemecka a Japonska (s.200-203). Lenže zabúda dodať, že Nemecko muselo byť reálne vojensky porazené a Berlín dobytý koalíciou mocností z viacerých kontinentov. Japonsko sa síce vzdalo, čím v septembri 1945 ušetrilo životy státisícom spojeneckým vojakom a miliónom vlastných občanov, ale podmienkou kapitulácie bolo zachovanie japonskej štátnosti a jednoty. V histórii 20. storočia však poznáme aj situácie, keď agresor nebol potrestaný a vlastne sa mu podarilo uhájiť svoje miesto na mape sveta. Dobrým príkladom je Turecko v r. 1918-23 – zrejme na neľúbosť Arménov, Kurdov a Grékov. Ale po vyčerpávajúcej prvej svetovej vojne neboli k dispozícii dostatočne početné jednotky Dohody ochotné pokračovať v boji v anatólskom vnútrozemí – a to isté platí pre ich možnú účasť v ruskej občianskej vojna na potlačení sovietskej moci.
V závere diela autor vyzýva k zvolaniu mierovej konferencie do Kyjeva v roku 2024, ktorá by rozhodla o osude Ruska, jeho rozdelení aj vojnových reparáciách (s. 209-11), ktoré by platili jednotlivé nástupnícke útvary. Ich plná štátnosť by sa uznávala len na základe plnenia podmienok postupnej demokratizácie a demilitarizácie (s.213-214).
Mesikovo dielo treba brať aj ako určitú provokáciu a výzvu. Ako istý intelektuálny experiment. I keď na druhej strane práve vojna otvára všetky možnosti a to aj dokonca dovtedy nemysliteľné. Vízia zániku ruského štátu tak zostáva jedným z radikálnych možností vyústenia súčasnej krízy spustenej ruskou agresiou voči Ukrajine v roku 2014.
V Mesikovom diele trocha zarazí, že imperiálne velikášstvo a túžbu po územnej expanzii. považuje za nemennú vlastnosť ruskej populácie. Tieto fenomény sú v Rusku reálne prítomné, ale trepli nimi aj iné národy: Francúzi, Briti, Japonci, Nemci, Španieli – dostali sa z toho!. Niekedy k tomu dopomohla prehratá vojna a okupácia, inokedy vnútorný vývoj. Ani ruská spoločnosť teda nemusí byť „nemenná“ – jej zmýšľanie je vždy produktom aktuálneho výchovného systému, ideológie hlásanej vládnou mocou, médiami atď.
Vskutku platí, že súčasná kríza môže viesť k určitej forme kolapsu ruského štátu a predovšetkým aktuálneho režimu. Podobne ako sa v ruskom štáte stalo v r. 1917, 1991 a čiastočne aj v r. 1941. Dočasný ekonomický, politický a vojenský kolaps štátnych inštitúcií však nemusí viesť k zániku štátnosti ako takej – najmä nie v podmienkach viac-menej národného štátu, kde je väčšina obyvateľstva jasne spojená na základe nacionalizmu, jazyka, kultúry a pod. V Rusku prebiehajú určité degradačné procesy, ale stále absentujú dostatočné mocné vnútorné a vonkajšie sily, ktoré by sa za zničenie ruskej štátnosti zasadili.
Predovšetkým väčšinu obyvateľstva (71-80% podľa rôznych údajov) predstavujú Rusi s pomerne silnou kolektívnou identitou. Zatiaľ môžeme skôr veriť, že zlepšenie politických a ekonomických pomerov spájajú s celoruským riešením, nie nejakým regionálnym separatizmom. Áno, miestne elity častokrát žiadajú viac právomocí, väčší podiel na daniach a príjmoch z ťažby nerastných surovín, ale oddelenie sa od Moskvy nie je zatiaľ na programe dňa. Prípadné ambície takéhoto typu sú tlmené aj obavami z Číny, resp. aj iných susedných štátov, ktoré by si na ako-tak jednotné Rusko netrúfli, ale na odštiepené štátiky áno. V prípade napr. občianskej vojny sa nedá vylúčiť rozpad Ruska na dva alebo viaceré znesvárané tábory na politickom základe, ale určite každá frakcia bude deklarovať záujem o ovládnutie celej krajiny. No a medzi osobitosti ruského politického myslenia patrí, že v prípade vnútorného konfliktu je za legitímnu vládu, ktorú treba podporovať, považovaná tá, ktorá ovláda Moskvu.
Zdanlivo perspektívnym sa môže javiť rozdelenia Ruska podľa etnických línií. Mapa Ruskej federácie s vyznačenými autonómnymi republikami (často pomerne rozľahlými) k tomu priam ponúka. V rámci medzinárodne uznaných hraníc Ruska sa nachádza dohromady 21 autonómnych republík, ktoré majú vyjadrovať národnú osobitosť miestneho obyvateľstva. No pohľad na etnické zloženie ukáže, že často ide len formálne o národné útvary. Len v polovici z nich je podiel etnických Rusov menší ako 50%. (Tento stav priznáva aj Juraj Mesik.)
Takýmito republikami sú Baškirsko (Rusi 37%, Baškirci 31% a Tatári 24%), Ingušsko (Inguši 93%), Kabardínsko-Balkarská republika (Kabardínci, 48%, Rusi 31%, Balkari 9%), Kalmycko (Kalmyci 57%, Rusi 30%), Karačejovo-Čerkeská (Karačejevci 38%, Rusi 33%, Čerkesi 11%), Marijsko (Rusi 45%, Marijci 41%), Sacha (Jakuti 55%, Rusi 32%), Osetsko (Alani 64%, Rusi, 17%), Tatarstán (Tatári 53%, Rusi 39%), Tuva (Tuvinci 88%, Rusi 10%), Čečensko (Čečenci 95%), Čuvašsko (Čuvaši 63%, Rusi 30%) a Dagestán (Rusi 3%, zvyšok tzv dagestánske národy). Pravda, možno počítať aj s tým, že tzv. „korennoje naselenie“ (neruské domáce obyvateľstvo) má obyčajne vyššiu natalitu než Rusi. Na druhej strane ale nemusí byť etnicky jednotné, čo môže sťažovať separatistické pokusy. Dobrým príkladom je Dagestán alebo Karačejevo-Čerkeská autonómna republika. Neplatí ani ako samozrejmosť, že každý občan Ruskej federácie neruskej národnosti si musí automaticky priať jej rozpad a zánik. Mnohí zachovávajú voči Rusku pomerne veľkú lojalitu a aktívne slúžia v ruských ozbrojených silách (Burjati, Tuvinci, Čečenci).
Do úvahy treba vziať aj skutočnosť, že viac než 1,5 milióna obyvateľov majú iba štyri z nich: Baškirsko (4 mil.), Čečensko (1,5 mil.), Dagestán (3,2 mil.) a Tatarstán (4 mil.). Len v ich prípade možno hovoriť o nejakej zmysluplnej samostatnej existencii. O Dagestáne a Čečensku sa medzi ruskými intelektuálmi skutočne vedie diskusia, že v čase vnútroruskej krízy sa tieto dve entity od Ruskej federácie rýchlo oddelia. Baškirsko a Tatarstán majú ešte väčšie populácie, no jednak v nich etnický Rusi stále tvoria viac než tretinu obyvateľstva a hlavne - nachádzajú sa doslova v strede Ruskej federácie, takže v prípade nezávislosti by od seba oddelili ázijskú a európsku časť Ruska – možno teda predpokladať, že akákoľvek ruská vláda by spravila všetko, aby ich nezávislosti zabránila.
Prekvapuje tiež, že s akou ľahkosťou Juraj Mesik počíta s tým, že ruské obyvateľstvo bude pasívne sledovať delenie vlastného štátu a vlastné rozčleňovanie do rôznych nových politických celkov alebo dokonca pripájaniu k susedným štátom. Avšak na vnútenie ruskej populácii program rozdelenia Ruska a prevýchovy jeho obyvateľov by určite boli potrebné miliónové armády, ktoré by Rusko porazili a efektívne okupovali (s.204) – čo Juraj Mesik aj priznáva. Reálne ich však nikde nevidíme – a ani vôľu ich vytvárať. Nevraviac o riziku jadrovej vojny. Ruská historická tradícia pritom pozná mnohé príklady odporu a povstaní proti cudzej okupácii aj tyranskej domácej vláde.
Len samotná podpora Ukrajiny dodávkami zbraní do krajnosti napína logistiku spojencov v NATO a je príčinou závažných vnútorných konfliktov v politike demokratických štátov. Vytlačenie ruských vojsk z Ukrajiny je teraz zrejme maximum, čo napr. možno od ukrajinských vojska podporovaných Západom čakať. A to aj s rizikom, že víťazstvo nad ruským imperializmom a imperialistickým zmýšľaním samotných Rusov tak nebude ani dôsledné a možno ani trvalé.
Navyše v Nórsku ani vo Fínsku v tento moment nikto verejne nehlása anektovanie ruských území, ako navrhuje Mesik (s.171). A zrejme by im takéto nové a početné ruské menšiny značne skomplikovali vnútropolitickú situáciu.
Otáznym je, či vôbec existuje reálny záujem Západu na likvidácii ruského štátu. Doteraz nebol takýto zámer nikým verejne vyslovený. Zábrany voči kladeniu si takýchto cieľov môžu byť viaceré. Predovšetkým úvahy z oblasti teórie mocenskej rovnováhy vychádzajú z princípu, že nie je vhodné zničiť niektorého účastníka medzinárodného systému, lebo sa tak „rozšteluje“ celý systém a vytvorí sa dramatický a nebezpečný nerovnovážny stav. V súčasnosti by z rozpadu Ruska mohla koristiť predovšetkým Čína, prípadne niektoré islamské národy. (Pravda, plne legitímne sú aj špekulácie, že v daný moment agresívne a nezodpovedné správanie ruského vedenia a vyhrážanie sa jadrovou vojnou celému svetu kvôli v zásade druhoradým otázkam vytvorilo situáciu že zo zachovania Ruskej federácie vyplýva viac rizík ako z jej zničenia.)
Medzinárodno-právne a morálne ohľady taktiež bránia demokratickým politikom si definovať také ciele, ktoré odporujú Charte OSN a medzinárodnému právu. Agresora možno po zásluhe potrestať v zmysle stanovených pravidiel – nie sa usilovať o jeho národnú a štátnu likvidáciu. Na Rusov možno vojensky útočiť, ničiť im ekonomiku sankciami a pod., ale aj Rusi majú právo na sebaurčenie a právo na zachovanie vlastnej štátnosti, ktorú už reálne majú.
(Na druhej strane Rusko nemá žiadne také „práva“, o ktorých dokola hovoria jeho najvyšší predstavitelia frustrovaní z toho, že nikto s nimi o nich nechce ani diskutovať: to znamená, aby Rusko bolo stále vnímané ako svetová superveľmoc aj keď na to nemá zodpovedajúce ekonomické a demografické parametre, a aby sa mu priznávalo akési „právo na impérium“ v zmysle práva potláčať emancipácie a slobodných rozhodnutí národov bývalého ZSSR a v strednej Európe a nútiť ich zotrvať v nejakom zväzku v Ruskom – to zas protirečí právu na sebaurčenie týchto národov.)
Demokratické slobodné západné národy sa z týchto dôvodov ťažko môžu klásť likvidáciu ruského štátu ako cieľ svojej politiky. Podobne ako si nemôžu klásť za cieľ napr. vyhladenie islamského náboženstva, utopenie ilegálnych migrantov v mori alebo vystrieľanie Rómov či Afričanov.
Požiadavky OSN, NATO, EÚ a väčšiny medzinárodného spoločenstva sú prezentované ako požiadavky na obnovenie medzinárodno-právne legitímneho stavu (obnova teritoriálnej integrity a suverenity Ukrajiny) – nie ako križiacke ťaženie s cieľom vymazať impérium zla z mapy. To je úsilie, na ktorom sa dokáže napr. Valné zhromaždenie OSN ako-tak zjednotiť. Požiadavky voči Rusku a jeho súčasnej vláde sú preto veľmi umiernené a možno ich zhrnúť do niekoľkých presne definovaných minimalistických bodov: odchod ruských vojsk zo všetkých okupovaných území Ukrajiny vrátane Donbasu a Krymu, náhrada vojnových škôd (ale zatiaľ nie kontribúcia), návrat všetkých zajatcov a odvlečených osôb z okupovaného územia a potrestanie vojnových zločincov (nie je úplne jasné, či sa tým myslia aj vrcholní predstavitelia Ruskej federácie zodpovední za rozpútanie zločinnej agresívnej vojny), prípadne možno tieto podmienky rozšíriť o garancie zo strany Ruskej federácie, že agresiu v budúcnosti nezopakuje (demilitarizácia pohraničia, medzinárodná kontrola a inšpekcia, zníženie stavov konvenčných a jadrových síl, záväzok potláčať imperialistickú, militaristickú a revizionistickú propagandu a pod.). Kedy a do akej miery sa tieto požiadavky podarí realizovať, však závisí od výsledkov na bojisku, vývoja v Rusku aj aktuálnych mocenských pomerov. V rovine špekulácii zostáva úvaha, či Rusko za pokus o ilegálnu anexiu cudzích teritórií by nebolo vhodné potrestať aj odňatím časti jeho vlastného územia (ponúka sa hneď Belgorodská alebo Kaliningradská oblasť).
Avšak je vysoko pravdepodobné, že porážka Ruska alebo aspoň Putinovho režimu nie je dnes možná bez účasti síl zvnútra Ruska (a je jedno či sa bavíme o nejakom demokratickom ľudovom povstaní alebo sprisahaneckej frakcii vo vnútri režimu). Veď ako už bolo uvedené, nevidíme zatiaľ tie armády NATO, ktoré by mohli napríklad dobyť Moskvu a potiahnuť ešte ďalej na východ. No a tým ruským opozičným silám asi nemožno predkladať nejakú víziu likvidácie Ruska ako reálny a bohumilý politický cieľ....
No napriek istým výhradám Mesikovú publikáciu možno odporúčať ako dielo, ktoré je veľmi podnetné a ktoré inšpiruje k zamyslenie. Osobitne v prípade Slovenska, na ktorom sa obdiv k Rusku chápe takmer ako národná povinnosť. A čo nie je samozrejmé – ľahko a svižne sa číta. Hoci text by vyžadoval starostlivejšie revíziu – často sa opakujú celé vety v susedných odstavcoch. Evidentne bol pripravený do tlače veľmi rýchlo, zrejme vzhľadom na prebiehajúcu rusko-ukrajinskú vojnu.
Na záver azda možno zopakovať tvrdenie, že Rusko sa určite blíži do obdobia ťažkej krízy a možno dokonca určitého kolapsu – a to dokonca bez ohľadu na výsledok jeho agresie voči Ukrajine. V tom sa s Jurajom Mesikom zhodneme. Na rozdiel od neho sa však nedomnievam, že táto kríza musí v strednodobej perspektíve zákonite skončiť zánikom a rozpadom ruského štátu.
