Je prekvapujúce, že sa tak stalo až teraz - vzhľadom na to, v koľkých vedných odboroch (politológia, štátoveda, teória práva medzinárodné vzťahy) a v koľkých - dokonca si protirečiacich - politických smeroch (komunizmus, socializmus, zelené hnutie, republikanizmus, totalitarizmus) je považovaná za základné dielo. Utópia patrí evidentne ku knihám, o ktorých všetci hovoria, ale nikto ich poriadne nečíta. Respektíve sme sa celý čas uspokojovali s českým prekladom.
Thomas More (1478 - 1535) zažil skvelú kariéru i strmý pád. Z vynikajúceho študenta, právnika a diplomata, ktorý sa stýkal s najvzdelanejšími ľuďmi svojej doby vrátane Erazma Rotterdamského, sa vypracoval až na pozíciu lorda kancelára (porovnateľná azda s ministerským predsedom). Potom kvôli vlastným pevným morálnym postojom stratil priazeň kráľa Henricha VIII. a skončil vo väzení a nakoniec na popravisku. Jeho kariéra však pokračovala v podstate aj po smrti. Nielen, že je dodnes považovaný za jedného z najvýznamnejších európskych mysliteľov, no v roku 1886 bol blahorečený a v roku 1935 vyhlásený za svätého.
Moreova Utópia vyšla prvýkrát v roku 1516 v Antverpách - nie je to náhoda, nizozemské provincie patrili vtedy spoločne so severným Talianskom k najliberálnejším a najbohatším oblastiam Európy. Možno sa sporiť o tom, či ide o prvé z množstva utopických diel odohrávajúcich sa vo vysnívanej ideálnej spoločnosti kdesi mimo horizontu známeho sveta (skutočne prvými dielami sú zrejme Platónové dialógy Timaios a Kritias opisujúce neexistujúci kontinent Atlantídu), no poskytla názov pre celý žáner utopickej literatúry.
Kniha je fiktívnym rozhovorom autora s neexistujúcim moreplavcom Rafaelom Hytolodaeom, ktorý sa mal zúčastniť na výpravách Ameriga Vespucciho do Ameriky - v dobovom chápaní niekam za hranicu známeho sveta. Z kontextu (s. 18 - 19) vyplýva, že ostrov Utópia (grécky: miesto, ktoré neexistuje nebo Nikde) More kládol niekam k južnému cípu Južnej Ameriky. V 17. storočí sme začali klásť utópie na Mesiac (Johannes Kepler, Savinien Cyrano de Bergerac a iní), okolo roku 1900 na Mars (Alexej Tolstoj), v roku 1970 k planétam vzdialených hviezd a dnes do alternatívnej dimenzie alebo časovej línie. Utopická literatúra sa dnes prelína so sci - fi alebo s fantasy.
Začiatok Moreovho diela je vlastne sociálnou a politickou kritikou Anglicka a západnej Európy v čase renesancie. More si všíma problém zbedačovania roľníkov, svojvôľu absolutizmu a pod. (s. 25 - 45). Za jeden z hlavných problémov spoločnosti považuje existenciu súkromného vlastníctva.
Samotný ostrov Utópia je v ďalších kapitolách načrtnutý ako ideálna alternatívna spoločnosť. To začína už opisom jeho geografie, ktorá je "napasovaná" presne na Moreom propagovanú ideálnu spoločnosť (s. 47) - a ktorá je teda neopakovateľná. V krajine je 54 miest, ktoré sú približne rovnako veľké, v rovnakej vzdialenosti od seba a s rovnakými zvykmi a zákonmi (s. 51) a z kontextu vyplýva, že viac - menej aj na rovnakej ekonomickej úrovni. Prípadné rozdiely sa vyrovnávajú organizovaným presunom produktov a obyvateľov.
Politické zriadene možno opísať ako konštitučnú volenú monarchiu s veľmi obmedzenou mocou panovníka a zastupiteľskou vládou. Základom spoločnosti je vidiek, pre ktorý sú mestá len istou "nadstavbou". Všetci musia žiť skromne, bez prepychu, alkoholu a rešpektujúc zásady zdravej životosprávy (s. 49). Realizuje sa pravidelná výmena obyvateľstva medzi mestom a vidiekom, aby sa každý občan istý čas podieľal na najťažšej práci v poľnohospodárstve. Nikto sa jej nemôže vyhnúť (s. 56). Okrem povinnej poľnohospodárskej aktivity má každý človek nejaké svoje remeslo. Toto remeslo sa dedí, prechod na iné remeslo, než majú rodičia, vyžaduje adopciu zo strany inej rodiny pod dohľadom úradov (s. 57). Úrady zabezpečujú, aby nikto nezaháľal a pracoval. Pracovný čas je obmedzený na 6 hodín. Všetky výrobky a oblečenie sú účelné a bez zbytočného prepychu. Doplnkom práce môžu byť len užitočné koníčky ako štúdium, účasť na prednáškach a spoločných hrách a kultúrnych predstaveniach (s. 57). Hazard a ľahtikárske zábavky Utópčania nepoznajú a lov a hromadenie majetku odsudzujú (s. 77). Hlavnú rozkoš majú zo zdravého spôsobu života a z poznávania.
Prvotnou spoločenskou jednotkou je rodina, ktorá má svojho pána (hlavu) a asi 40 ďalších členov (s. 49 - na s. 61 More tento počet uvádza ako 16). Ak je niekde viac detí, prideľujú sa do rodín, kde je ich málo. Deti aj vnúčatá žijú v jednom veľkom dome (s. 61) a všetci členovia rodiny slúžia pánovi hlave rodiny (s. 62). Vnútri rodín zrejme musí panovať tvrdý despotizmus hlavy rodiny voči ženám a deťom, o čom More nepíše, alebo ho chápe ako úplnú samozrejmosť. Tridsať rodín má jedného voleného správcu (s. 54). Tristo rodín vytvára zas vyššiu jednotku - taktiež s voleným úradníkom. Vzniká tak snem (s. 48), ktorý v hlavnom meste tajným hlasovaním volí doživotného vladára a na rotačnom princípe vytvára užší senát. Rodiny volia aj správcov miest a starostov. Z kontextu je možné odvodiť, že 6 000 rodín vytvára samosprávne mesto s priľahlou vidieckou oblasťou - akúsi komúnu. (Tu treba dodať, že nie všetky prepočty Moreovi úplne sedia a niektoré si na rôznych miestach čiastočne odporujú.)
Súkromné vlastníctvo v našom ponímaní v Utópii neexistuje (s. 52). Azda len kolektívne vlastníctvo jednotlivých vidieckych komunít a miest, ktoré sú vnímané ako hlavné ekonomické jednotky. Ekonomika ostrova je bezpeňažná a v zásade samozásobiteľská. Trhy v našom ponímaní neexistujú. Slúžia len na úradný odber prebytkov a ich distribúciu podľa potreby (s. 62). More nerieši, prečo by vlastne mal niekto na takých trhoch svoje výrobky ponúkať.
Taktiež sa medzi vidieckymi komunitami a mestami uskutočňuje bezplatná redistribúcia statkov, ktoré si komunity nedokážu vyrobiť svojpomocne. Vidiek poskytuje potraviny, mestá zrejme remeselné výrobky, pričom starostovia miest organizujú mestské pracovné sily na pomoc vidieckym komunitám v čase poľnohospodárskych prác (s. 50).
More základné ekonomické problémy rieši veľmi elegantne. Poukazom na zázračnú nadprodukciu, typickú pre väčšinu diel utopickej a fantastickej literatúry, ktorá fakticky odstraňuje všetky starosti: "dorobia oveľa viac rastlinnej i živočíšnej výroby, než potrebujú, a nadbytky dávajú svojim susedom ..." (s. 49).
Medzinárodný obchod je organizovaný centrálne. Utópia vyváža potraviny a remeselné produkty a dováža len zlato, striebro a železo (tu si More opäť "pomáha" osobitnými prírodnými podmienkami Utópie, ktoré obmedzujú nutnosť medzinárodného obchodu). Pozná aj istú formu "humanitnej pomoci": sedminu vyvezeného tovaru poskytuje chudobným v krajinách, do ktorých vyvážajú (s. 67). Drahé kovy si Utópčania necenia, no zhromažďujú ich ako rezervu pre prípad vojny.
Vedy sú orientované na praktickú účelnosť a racionalitu a nie je v nich miesto pre astrológiu, šarlatánstvo a nezmyselné dišputy (s. 72). Pripúšťa sa zavádzanie nových vynálezov a inovácií, a teda asi aj vedecko - technický pokrok (s. 83) - rozprávač spomína napr. rýchle prevzatie papiera a kníhtlače od Európanov - teda toho, čo v kontexte svojej súčasnosti Thomas More vnímal ako špičkovú európsku technológiu. No More ešte nevníma technický pokrok ako zdroj ekonomického blahobytu a fenomén, s ktorým by sa musela spoločnosť kontinuálne vyrovnávať. Technické utópie alebo dystópie sa objavili až v 19. storočí (Jules Verne). Thomas More predpokladá zmenu spoločnosti a ľudského života prostredníctvom zmeny sociálnych vzťahov a organizácie spoločnosti. Nie cestou vedecko - technického a ekonomického rozvoja.
Rovnako ako veda aj náboženstvo Utópčanov je filozoficky racionálne, v zásade deistické, s predstavou o odmene a treste v posmrtnom živote, no bez vášne a zázrakov (s. 73 a 103 - 104). Na ostrove panuje náboženská sloboda. More, pravda, v dobovom duchu uvádza, s akou radosťou Utópčania prijímali kresťanstvo, keď sa o ňom dozvedeli (s. 104) - zrejme sa v ňom nezaprie hlboko zbožný kresťan a katolík.
Moreov spoločenský ideál sa prejavuje aj v urbanizme: Utópčania bývajú v plánovaných mestách s typizovanými domami a záhradami, ktoré si každých desať rokov vymieňajú (s. 53), pričom v každom meste nemôže žiť viac než šesťtisíc rodín (s. 61). V prípade väčšieho populačného rastu sa uskutočňujú presuny obyvateľov. V mestách existujú aj jedálne spoločného stravovania a nemocnice (s. 63). Neexistujú však krčmy a nevestince. Mestá sú aj samostatnými ekonomickými jednotkami.
Na cestovanie treba povolenie, ktoré sa však vraj vydáva bez problémov (s. 66), hoci cestovanie bez neho sa prísne trestá. Pútnici sa musia u svojich hostiteľov podieľať na spoločných prácach, za čo sa o nich miestni obyvatelia bezplatne postarajú.
V krajine existuje pracovná povinnosť, ktorá je súčasne aj právom (alebo naopak?). Každý musí prispievať k spoločnému blahu. Okrem prevažujúcej kategórie slobodných výrobcov je v Utópii aj kategória vysokých úradníkov (správcov a organizátorov) a učencov (vedcov, bádateľov), ktorí sú oslobodení od povinnej manuálnej práce (s. 71) a venujú sa vedám. (Tu sa More príliš nezamýšľa nad tým, či z týchto dvoch kategórií nevzniká nová vládnuca a privilegovaná trieda.) Popri nich existuje ešte malá skupina kňazov, ktorí žijú príkladným životom (s. 108). Vedú bohoslužby a vychovávajú mládež k mravnosti.
Utópia nie je svet bez vojen a násilia, hoci Utópčania vojny nenávidia (s. 94) - v tomto sa zrejme prejavuje Moreov realizmus, podľa ktorého aj pacifistická spoločnosť sa musí pripravovať na obranu a vojnu, pretože musí počítať s tým, že ostatné spoločnosti pacifistické nebudú. Uprednostňujú najímanie dobre platených žoldnierov pred vlastnými občanmi (s. 68 a 98) a nikdy sa nehrnú do vojny, no starostlivo "denne trénujú vo vojenských cvičeniach a vojenskej disciplíne, čo nerobia len muži, ale rovnako aj ženy ..." (s. 94) a hlavné mesto - Amaurote - je dôkladne opevnené (s. 52). Principiálne Utópčania nevylučujú ani útočnú vojnu a vojenskú pomoc spriateleným národom. No vojna je pre nich vážna vec a púšťajú sa do nej len po starostlivom uvážení, najmä ak treba potrestať nespravodlivosť alebo vraždu občanov Utópie. Poznajú aj preventívnu vojnu, ktorú uplatňujú proti tým, ktorí sa snažia vpadnúť do Utópie (s. 102). Utópčania považujú za spravodlivé dokonca viesť dobyvateľské vojny proti národu, ktorý aj keď "... zem neužíva, ju nechce prenechať iným" (s. 62). Takéto konštatovanie nám dnes neznie príliš humanisticky a môžeme ho prirovnať k rôznym tézam o "životnom priestore". Okrem vojnového násilia uplatňujú aj rôzne formy obchodnej blokády a embarga, ktorým dávajú prednosť pred vojnou (s. 95).
Vojnu však vedú kruto, systematicky a efektívne (s. 96). Súčasťou ich vojenského umenia sú aj propaganda a rozvracania nepriateľskej krajiny zvnútra - napr. prísľubmi odmeny za zabitie nepriateľského vladára, podplácaním alebo rozoštvávaním nepriateľov (s. 97). Pri organizovaní vojska z vlastných občanov uprednostňujú dobrovoľníkov. V čase nepriateľského vpádu sa, samozrejme, uplatní istá forma povinných odvodov. Vojenská stratégia Utópčanov je taká, že neľutuje smrť cudzích žoldnierov a šetrí v maximálnej miere vlastných občanov (s. 97 a 100). Používajú množstvo vojenských strojov, ktoré im to umožňujú, a v boji sa snažia zbytočne neriskovať a likvidovať ako prvých vodcov nepriateľskej armády (s. 100 - 101). Voči civilnému obyvateľstvu a zajatcom postupujú humánne (s. 101).
V zahraničnej politike sa Utópia vyhýba pevným zväzkom a zmluvám s inými štátmi (s. 91). Poskytuje však svoje know - how spriateleným národom, a to cestou vysielania vlastných poradcov (s. 91).
V Utópii existuje aj otroctvo (s. 85), no týka sa len previnilcov, zajatých nepriateľov alebo cudzincov, ktorí sa sami ponúkli Utópčanom za otrokov (zaujímavá forma gastarbeitrov). O chorých sa Utópčania starajú dobe, ale poznajú aj istú formu dobrovoľnej eutanázie (s. 86). Manželský život je tiež prísne regulovaný a odchýlenie od jeho pravidiel alebo predmanželský sex sa trestajú (s. 87). Rozvod je však možný. Celkovo Utópčania medzi sebou dodržiavajú dobré mravy a dobré občianske spolužitie. Právnické povolanie nepoznajú (s. 89), zákonov nemajú veľa, no ich porušenie prísne trestajú.
Vidíme, že Thomas More sa snažil vo svojej Utópii načrtnúť model spoločnosti, ktorý by odstránil to, čo vnímal ako najväčší problém svojej doby: krutú nerovnosť medzi ľuďmi, nemožnosť vynútiť právo voči bohatým a mocným a ubíjajúce živorenie nižších spoločenských vrstiev a kriminalita z biedy a hladu. V jeho vízii "agrárneho komunizmu", ktorý v niečom pripomína statické indické občiny, by sa to možno podarilo.
Možno však s úspechom pochybovať, že by väčšina z našich súčasníkov chcela v takejto spoločnosti žiť. Jeho model spoločnosti predpokladá absolútne podriadenie sa jednotnému prepracovanému mechanizmu a regulácii, len s malými možnosťami na sebarealizáciu jednotlivca. Predpísaná uniformita sa týka aj obliekania a stravovania. V praxi by zrejme každá zmena - dokonca aj v zmysle pokroku a rozvoja - narúšala zabehaný "stroj". Myšlienka pokroku alebo hospodárskeho rastu by tak bola rušivým faktorom. Ideálom je cnostná rovnostárska chudoba, v ktorej sa každý správa určeným a vypočítateľným spôsobom po celý život. Odchýlenie od takéhoto spôsobu sa kruto trestá.
Zabezpečenie fungovania takejto spoločnosti nekalkuluje s reálnou ľudskou prirodzenosťou a predpokladá priaznivé geografické a klimatické podmienky a tiež absolútnu cnosť a podriadenosť spoločným princípom zo strany všetkých členov spoločnosti, a najmä správcov, kňazov a vedcov (teda akúsi vládu svätých). A taktiež rozvinutý kontrolný a zrejme aj donucovací mechanizmus. Sám More predpokladá, že k takémuto štýlu života musia byť občania vychovávaní od útleho detstva (s. 71).
Význam Moreovej Utópie je v inom. V novovekej Európe stála na začiatku úvah o reorganizácii spoločnosti a jej usporiadania tak, aby kvalitný a hodnotný život mohla prežiť čo možno najväčšia časť jej príslušníkov. Predznamenala tak neskorší zápas za demokraciu, slobodu, ľudské práva, právny štát, sociálnu spravodlivosť, vedeckú slobodu a vzdelanie. V tomto je odkaz Thomasa Mora trvalou súčasťou európskeho politického a právneho myslenia.
(Pôvodne vyšlo v Právnom obzore 5/2017)
