Zborník má svoju štandardnú slušnú úroveň, čo treba uznať. Tri príspevky boli dokonca pre mňa osobne objavné: príspevok Jozefa Špačka o Clementisových študentských rokoch v Skalici, Petra Kopeckého o vklade Vlada Clementisa pri uzatváraní zmlúv s Rumunskom a taktiež úvahy Artúra Soldána o príčinách, prečo sa Clementis stal obeťou vnútrokomunistických čistiek (údajne kvôli tomu, že sa zasadzoval za pomoc pre štát Izrael).
Napriek početným dielam tzv. clementisológie vydaným za posledné polstročie však zostáva v prípade Clementisa mnoho nezodpovedaných otázok. Nové dokumenty a nové svedectvá sa už zrejme neobjavia. Základným nedostatkom doterajších originálnych prác, zachytených svedectiev a spracovania dokumentov je, že boli produktom svojej doby (šesťdesiatych - sedemdesiatych rokov) a úsilia prezentovať Clementisa ako „kryštálovo čistého komunistu - obeť stalinistickej úchylky". Po roku 1993 zas bolo dôležité predovšetkým to, že bol Slovák- prvým ministrom zahraničných vecí a to prekrývalo všetko ostatné. Bol tak cielene včlenený do panteónu budovateľov slovenskej národnej štátnosti.
Chýba nám teda kritická analýza osobnosti a činnosti Vladimíra Clementisa. Možno aj takpovediac „pohľad sprava"- veď Clementisom sa aj dnes zaoberajú takmer výlučne historici a politológovia ľavicovej orientácie.
Aký bol napríklad podiel Clementisa na budovaní komunistického režimu? Do akej miery bol zodpovedný za čistky na pražskom ministerstve zahraničných vecí, ktoré v r. 1948-1951 reálne prebiehali a postihli viac ako polovicu jeho zamestnancov? Ako sa sám staval k represiám a demontáži demokracie v tomto období? Prečo sa nezasadzoval dostatočne za česko-slovenských občanov, ktorí sa po vojne nachádzali v sovietskych trestných a zajateckých táboroch, väzniciach a vyhnanstve?
A vôbec- čo si sám myslel o pofebruárovom vývoji? Toto už zrejme zostane naveky záhadou. Nepredpokladám, že ako vzdelaný a rozmýšľajúci človek by slepo prijímal všetko v duchu oficiálnej straníckej línie a propagandy. Na druhej strane som presvedčený, že ako dlhoročný komunista znalý pomerov si všetky pochybnosti nechával radšej pre seba. Myslím, že nebol úprimný ani vo svojom poslednom liste manželke. Vyznieva skôr ako pokus ju upokojiť a tak chrániť a nepodložiť ju pod nôž, než ako skutočné predsmrtné vyznanie.
Clementis sa dostával do rozporu s oficiálnym vedením komunistickej strany aj pred svojim zatknutím. Preto sa môžeme pýtať, prečo rady komunistického hnutia neopustil. Bol za tým kariérizmus? Asi nie... Viera, že napriek všetkým nedostatkom poskytuje socializmus stále lepšie perspektívy než kapitalizmus? (Nezabúdajme, že ju nezanedbateľný čas videl „západnú demokraciu" hlavne spoza mreží alebo z pozície chudobného a sledovaného emigranta). Alebo jednoducho mechanické pokračovanie v práci v rámci hnutia, ku ktorému sa pridal v mladosti, mal v tomto prostredí sociálne väzby, zásluhy a pod., pričom okolo päťdesiatky sa ťažko začína nový život? Osobne sa prikláňam ku kombinácií posledných dvoch odpovedí.
V celej spracovanej literatúre o Vladovi Clementisovi mi chýba predovšetkým jeho psychologický portrét - a to z obdobia po roku 1938. Zažíval predsa výnimočné časy a zvraty svojho vlastného osudu: emigrácia, vojna, niekoľko útekov, rozpor s vedením KSČ, internácia, „vzatie na milosť", víťazstvo, kariéra v povojnovom Česko-Slovensku, víťazstvo jeho vlastnej politickej strany a ideológie, v ktorú veril, nastolenie diktatúry, za ktorú chtiac-či nechtiac musel niesť politickú i osobnú zodpovednosť, post ministra zahraničných vecí v prelomovom období, vlastný politický pád, zatknutie, vyšetrovanie, súd a rozsudok smrti...
Ale odpovede sa už zrejme nikdy nedozvieme....
