Úsilie slovenskej politickej pravice si stále obúvať topánky z roku 1998 (boj tých „slušných“ proti tým „neslušným“ a tak prezentovať každé voľby ako zásadnú udalosť nebodaj civilizačného zvratu) alebo občasné pokusy ľavice vykresliť budúcnosť pod prípadnou vládou pravice ako lunapark hrôzy, nepôsobili už presvedčivo- najmä vzhľadom na fenomén rôznych podozrení z korupčných praktík, ktoré verejnosť vníma veľmi citlivo a začala ho spájať práve s vládou Smeru-SD.
Túto bezprogramovosť možné paradoxne prezentovať dokonca- ako znak úspechu!
Ak sa pozrieme na mladícke ideály dnešnej generácie tridsiatnikov a štyridsiatnikov, tak sa od roku 1989 podarilo vlastne minimálne formálne realizovať všetky deklarované ciele: komunistický režim bol povalený, máme tu liberálnu demokraciu a kapitalistické trhové hospodárstvo, vlastný štát, euro, sme v NATO, EÚ, Schengene... Akurát si ešte „nežijeme ako v Rakúsku“, čo bolo tiež jedno z novembrových hesiel. To, že sa ideály nerealizovali v štýle víťazstva lásky a pravdy nad lžou a nenávisťou, ale v trocha spotvorenej karikaturizovanej podobe, je asi vlastnosť všetkých ideálov....
Možno je vhodné sa zamyslieť nad tým, o čom terajšie voľby mohli byť, alebo voľby v roku 2014 musia byť.
Predovšetkým, ak si uvedomíme, že terajšia politická elita je zložená z ľudí, ktorí sa do vrcholnej politiky dostali niekedy medzi rokmi 1990-95, tak v roku 2014 zákonite musí byť aktuálnou otázkou aj základná generačná obmena v radoch politického vedenia štátu, spoločnosti a politických strán.
Ďalšou aktuálnou témou musia byť takpovediac konkrétne metódy naplnenia túžby sa zaradiť medzi najvyspelejšie národy sveta. Na pretras preto bude už naozaj musieť prísť otázka technologickej a štrukturálnej modernizácie slovenskej ekonomiky, no aj spoločenského života ako takého.
Javy typické pre tradičnú stredoeurópsku spoločnosť (korupcia, klientelizmus, rodinkárstvo, partajokracia, ignorovanie zákona zo strany mocných, politika založená na „osobných“ väzbách, nevymožiteľnosť práva, pomalé a neprehľadné súdnictvo), nie sú zlučiteľné s dosahovaním vysokej ekonomickej a spoločenskej efektivity, ktorú potrebujeme práve na to, aby sme „mohli žiť ako v Rakúsku“.
Do budúcich volieb teda potrebujeme nové vízie usporiadania politiky a verejných vecí vrátane zásadnej reformy súdneho systému.
Zamyslieť by sme sa mali aj nad tým, ako prekonať hlbokú jamu, ktorá sa na Slovensku vytvorila v rokoch 2000 a 2010 medzi pravicou a ľavicou, aby nám ti nezačali vlastne vznikať dva oddelené tábory, ktoré nebudú spolu vedieť komunikovať.
Inak aj voľby v roku 2014 nebudú znamenať žiaden posun vpred a v spoločnosti môže začať narastať presvedčenie, že ďalší pokrok sa bude dať dosiahnuť len revolučnou cestou- to znamená radikálnym rozlúčením sa s doterajším establišmentom.
A to nevraviac o tom, že by slovenské politické myslenie malo reagovať aj na celoeurópske témy- ako je napríklad fungovanie EÚ a jej miesto vo svete, bezpečnostné otázky súvisiace s nástupom nových mocností, otázka islamu v Európe a nebodaj citlivý problém poklesu prirodzenej reprodukcie európskych populácií.
