Uplatňovanie geopolitických poučiek bez širšieho analytického prístupu môže byť pre štát osudné. Privádza ho totiž do slepých uličiek.
Predovšetkým orientácia na držbu územia ako hlavného ukazovateľa moci vedie, ak si všetky štáty osvoja toto zmýšľanie, k nekonečnému zápasu. Plocha územia na planéte je obmedzená a napr. na rozdiel od roku 1880 už žiadne nerozdelené územia nie sú.
Takže proces získavania a strácania územia je hrou s nulovým súčtom. Zisk jedného je stratou druhého, ktorú sa tento snaží nejako napraviť alebo kompenzovať. Takýto prístup musí nevyhnutne viesť k stálemu zostrovaniu konfrontácie a násilia.
Podobne, pokiaľ geopolitika považuje územia za najväčšiu hodnotu, núti to štáty, aby týchto území „zbierali“ čo možno najviac- a to bez ohľadu na ich ekonomickú výnosnosť a spôsobilosť skutočnej politickej integrácie. A tak štát môžu mať zrazu „na krku“ početné kolónie a provincie, osoh z ktorých nekompenzuje náklady na ich obranu a správu.
Spätne možno povedať, že koloniálne územia, do získavania ktorých sa Európania, Američania a Rusi pustili po roku 1880 (obdobie delenie afrického a ázijského vnútrozemia), neprinášali už žiadny dodatočný osoh. Vyslovene to platí pre koloniálne impéria Talianska a Nemecka. Prípadné exotické hrozienka už boli v tom čase vyzbierané Britmi a Holanďanmi. Motivácia bola skôr romantická („Musíme mať veľké impérium.“) vychádzajúca zo spôsobu myslenia byrokratickej a armádnej elity s koreňmi vo feudálnych dobách, alebo vyplývajúca práve z geopolitiky („Musíme získavať územia, pokiaľ sa to ešte dá, základne na trase k nim, ďalšie územia na ich zabezpečenie atď.“). Vlastníctvo nerozvinutých území pritim vlastne odčerpáva domáci kapitál, ktorý sa neinvestuje do nových technológií doma, ale napr. do budovania základnej infraštruktúry niekde v centrálnej Afrike.
Geopolitika s faktormi ekonomickej výhodnosti vlastníctva území alebo potreby najprv do získaného územia masívne investovať, aby z neho vôbec boli nejaké príjmy, príliš nekalkuluje. Opäť to potvrdzuje moju tézu, že geopolitika zrejme viac pomáha objasniť správanie impérií v predindustriálnej dobe, než byť návodom na zahraničnú a vojenskú politiku v storočí 19.- 21.
Je to zdanlivo paradoxné, no západná Európa zažila najprudší ekonomický rast práve v období, keď sa jej národy koloniálnych impérií vzdali. (1950-1980).
Nebezpečenstvo geopolitiky je aj v tom, že môže privádzať k pasívnosti v konaní. Príliš operuje s predstavou o predurčenosti vývoja geografickými determinantmi. Vyvoláva predstavu v štýle, že konkrétny národ sa nemusí moc snažiť, pretože samotná jeho poloha, ho predurčuje k veľkosti, alebo naopak, so svojou situáciou nič nespraví, nijako si nepomôže, pretože tomu geopolitické okolnosti bránia.
Odčerpáva tiež energiu z oblasti technologického, sociálneho a ekonomického rozvoja do oblasti špekulácií o tom, ako ovládnuť to ktoré územie.
Pýtajme sa ale, prečo je geopolitika taká populárna, taká zvodná a prečo sme zažili a zažívame okamihy, keď je na výslní?
Hlavný dôvod je v tom, že geopolitika je geniálne jednoduchá a pružná. Na to, aby sa človek stal „odborníkom na geopolitiku“ stačí vedieť trocha narábať s mapou, kružidloma ceruzkou. Nemá ani žiadne pevné a jasne stanovené zásady. Geopoliticky možno zdôvodniť pri trocha fantázie každú politickú alebo teritoriálnu konšteláciu.
Veľmi dobre to možno odsledovať napríklad na vývoji myslenia nemeckých geografov, ktorí v rokoch 1840-1945 hľadali „prirodzené hranice Nemecka“. Od etnického nemeckého územia, cez koncepciu Mitteleuropy a víziu osy Berlín Bagdad sa dostali až k neohraničenému „životnému priestoru na Východe“.
Zrejme nie je ani náhodou, že geopolitika získala na popularite práve v dobe, keď sa široko dostupnými stali pomerne kvalitné školské atlasy. Rojčivý chlapec zo strednej triedy odchovaný na Boys Own Paper alebo podobnej tlačovine do nich mohol zakreslovať farbičkou rôzne dopravné trasy, návrhy hraníc a vyfarbovať novozískané kolónie v Afrike. :-) A vytešovať sa z nich ako z novej známky v zbierke...
(Ale to už asi trocha fantazírujem.)
Geopolitika je v modernej dobe navyše „ópium pre zastávajúcich“- pre národy, ktoré zaostali v modernizácii a nedosahujú také veľmocenské postavenie, ako si myslia, že si zaslúžia. Vhodná geopolitická teória, ktorá národu či presnejšie jeho elite, potvrdí, že sa nemusia snažiť niečo u seba zmeniť, modernizovať, a že dobrá poloha mu v dlhodobej perspektíve zaručí úspech aj bez námahy a nebodaj nastavenia si neľútostného zrkadla.
Logicky, po porážke v prvej svetovej vojne nastal zlatý vek geopolitiky v Nemecku a po rozpade ZSSR v Rusku.
A to práve z uvedených príčin. Geopolitika pomáha udržiavať vieru, že strata imperiálneho postavenia alebo prehra vo vojne bola len náhodným omylom a že práve vďaka geopolitickým danostiam možno v dohľadnej dobe očakávať mocenské imperiálne znovuzrodenie a to bez toho, aby spoločnosť musela prejsť zásadnými, nepríjemnými ba až bolestnými premenami, ktoré by zmenili a zefektívnili jej súčasnú podstatu (ktorú však mocenská elita považuje za istú kultúrnu hodnotu - napr. práve nadvláda byrokraticko-vojenskej skupiny).
V českých krajinách a na Slovensku bola geopolitika vždy zaznávaná – hádam až nespravodlivo a apriórne. Hádam s výnimkou prác Oskara Krejčího, Štefana Volnera a možno čiastočne aj T.G.Masaryka sa ani neobjavilo žiadne významnejšie dielo, ktoré by sa ňou zaoberalo.
Avšak geopolitická argumentácia sa objavovala v rôznych obdobiach našich moderných dejín:
Zväčša ako ubezpečenie, že prozreteľnosť je nám priaznivo naklonené a nemusíme nič robiť, lebo naša poloha nám zabezpečuje skvelú budúcnosť, alebo v opačnom tvrdení, že robiť nič nemôžeme a nesmieme, lebo to je zbytočné- však chápete, naša prekliata poloha....
V českom prostredí sa cyklicky objavovali úvahy o strategickom význame priestoru Čiech a Moravy alebo o tom, že Česko-Slovensko je prirodzeným mostom medzi Východom a Západom. Slovenská verzia takýchto ilúzii bolo napr. tvrdenie z deväťdesiatych rokov, že máme takú výnimočnú polohu, že proces rozširovanie EÚ a NATO sa bez nás neuskutoční - nech už budeme mať režim a vládu akúkoľvek....
Naopak, v čase studenej vojny geopolitické argumenty v tichosti šírené režimom a vďačne prijímané aj občanmi hlásali, že na našej podriadenosti Sovietskemu zväzu nič nezmeníme, lebo to je určené našou polohou. Možno v tom aj kus pravdy bol - no takéto tvrdenie rozhodne pôsobilo demobilizačne, čo mnohým možno aj vyhovovalo...
Záverečná téza, záverečné poučenie je azda nasledovné:
Geopolitika je užitočná, ak je použijeme ako upozornenie na vplyv geografických faktorov na medzinárodné vzťahy a vojenské umenie.
Nikdy sa však nesmieme nechať ňou plne opantať a zabudnúť na to, že moc štátu určuje predovšetkým jeho schopnosť byť úspešným v hospodárskej súťaži, zavádzaní moderných technológií a metód organizácie spoločnosti, aktivizácii vlastného obyvateľstva, demografických ukazovateľoch a v budovaní modernej a efektívnej štátnej a vojenskej organizácie.
