Kapitalistická trhová ekonomika v súčasnom svete nečelí žiadnej skutočnej alternatíve. Všetky ostatné formy hospodárskeho života (socialistické direktívna ekonomika, feudalizmus alebo samozásobiteľské roľnícke komunity) sú dnes okrajovým fenoménom. Dnes musíme skôr hovoriť o súťaži dvoch modelov kapitalizmu či trhovej ekonomiky. Prvý je spojený v politickej oblasti s liberálnou demokraciou a reprezentujú ho krajiny Európy, Severná Amerika, Japonsko a pod. Charakterizuje ho sloboda, demokracia a právny štát. Demokracia možno tiež môže robiť chyby, no v dlhodobom pohľade poskytuje vcelku efektívny model, v ktorom dochádza ku korekcii nesprávnych rozhodnutí politikov. Právo chráni pred zlovôľou mocných a štátu.
Druhý je zastrešovaný autoritárskym režimom a asociujeme ho s dnešnou Čínou, ale aj Barmou, Vietnamom, Etiópiu, Rwandou a pod. Prekvitá v podmienkach spoločností, ktoré môžeme označiť za rozvojové krajiny, alebo krajiny v hraničnej zóne medzi rozvojovým a rozvinutým svetom (tento fakt by nás malo varovať pred tým, aby sme sa napr. čínsky model snažili implementovať do pomerov strednej Európy – čo je téma častá aj medzi slovenskými a českými intelektuálmi komunistickej alebo hoci len etatistickej orientácie). Štát na čele so silným lídrom je spravovaný technokratickou byrokraciou bez signifikantnej kontroly verejnosti. Právo – hoci existuje – sa aplikuje selektívne, vždy tak, aby to vyhovovalo reálnym vládcom, byrokratom a veľkému biznisu prepojenému so štátnou mocou. Nepredstavuje tak žiadny skutočný nástroj obmedzenia štátnej moci a jej predstaviteľov. To je ale častokrát prezentované ako výhoda umožňujúca vysokú miery akcieschopnosti štátneho aparátu a jeho regulatívnych zásahov a „osvietenských“ modernizačných reforiem. Zo systému profituje predovšetkým oligarchická vrstva, ktorej príslušníci predstavujú prepojenie majetkového bohatstva a politickej moci. Je zdanlivo paradoxné, no aj takto režim môže dosahovať pomerne vysoký hospodársky rast – predovšetkým v podmienkach nie príliš rozvinutej spoločnosti, kde stačí uvoľniť existujúce zábrany hospodárskej aktivity a kopírovať vyspelejšie krajiny – azda aj cestou direktívnych „osvietenských“ opatrení. Dokonca možno povedať, že autoritársky režim v uvedenom systéme svoju politickú legitimitu a užitočnosť vysokými tempami hospodárskeho rastu dokazovať musí – aby zdôvodnil, prečo v danej krajine sú sloboda a demokracia „zbytočné“. Ak toto očakávanie nevie naplniť, hrozí revolúcia. Osobitnú podskupinu autoritárskeho kapitalizmu predstavuje Rusko, Azerbajdžan, Kazachstan a pod. kde je autoritársky režim závislí ani nie tak od skutočných ekonomických výkonov ako od vývozu ropy a iných surovín a kontroly nad týmito zdrojmi.
Z historickej perspektívy bude asi pravdou, že možno ani nejde o skutočne dva odlišné modely, ale skôr o fázový posun- veď aj v Európe sa trhová ekonomika, kapitalizmus a priemysel rozvíjali až do poslednej tretiny 19.storočia v podmienkach monarchisticko-byrokratických režimov. Kapitalistická ekonomika a hospodársky rast nie sú nevyhnutne spojené so slobodou a demokraciou v takej miere, ako by sme chceli veriť. Demokratizačné reformy boli aj v západnej Európe vynútené až tlakom občianskej spoločnosti, keď práve vďaka osvietenským reformám a hospodárskemu rastu podnietenom priemyselnou revolúciou a trhovou slobodou vznikla vzdelaná, bohatá a sebavedomá stredná vrstva, ktorá sa začala dožadovať najprv slobôd, potom kontroly nad výkonom verejnej správy a potom aj samotnej politickej moci. (Áno, v USA a Anglicku to prebehlo trocha inak, no ich vývoj nie je typický pre zvyšok Európy.)
No ak aj pripustíme, že z dlhodobého hľadiska ide o dve vývojové fázy, z aktuálneho pohľadu možno povedať, že sme svedkami zápasu dvoch podôb kapitalizmu. A aj črtajúca sa rivalita medzi USA a ČĽR (ktoré sa štylizujú do podoby stelesnenia jedného alebo druhého modelu) nemusí byť čisto mocenská, ale nakoniec omnoho viac ideologická, než sa donedávna predpokladalo.
Tento konflikt – keďže nemá len mocenskú ale aj ideologickú dimenziu a je vnímaný aj ako konflikt hodnôt – sa môže ľahko preniesť aj do vnútropolitickej roviny. Pre obyvateľov autoritárskych, hoci aj dynamicky sa rozvíjajúcich, krajín je liberálna demokracia takmer vždy príťažlivá. Ponúka jasné hodnoty ako sloboda, ľudské práva a participácia na politickej moci. Režim okrem spomenutej legitimizácie prostredníctvom ekonomickej výkonnosti musí preto nejako prácne zdôvodňovať, prečo sú pre danú krajinu tieto „západné hodnoty“ nevhodné –väčšinou na základe náboženstva, kultúrnej odlišnosti a pod. Alebo sa uchýliť k jasne represívnym opatreniam, čo nakoniec vždy predstavuje značnú záťaž.
Ale zdanlivo paradoxne aj v liberálnych demokraciách sa môžu nájsť prívrženci autoritárskeho modelu. Aj v nich má etatistický autoritársky model kapitalizmu svojich prívržencov, pre ktorých sa javí ako príťažlivá alternatíva. Predovšetkým ak dúfajú, že oni sami môžu v ňom získať postavenie, ktoré by im umožnilo z neho profitovať, napr. tak, že by dosiahli stabilné miesto na stredných a vyšších priečkach mocenskej hierarchie alebo imunitu pred uplatnením zákona na základe moci, korupcie a prepojenia sa štátnym aparátom. Môže to byť podnikateľ s polokriminálnym pozadím, politik, ktorý by si rád petrifikoval svoju pozíciu a slobodných volieb sa bojí, vysoký úradník, ktorý vie, že v autoritárskom režime by stúpla prestíž práve štátnej byrokracie, a dokonca intelektuál či umelec ochotný hrať úlohu ospevovača režimu výmenou za funkcie, ocenenia a majetkový profit. Nezabúdajme tiež, že silná štátna moc a podriadenie všetkých jednotlivcov autoritárskemu režimu vytvára pre nižšie vrstvy ilúziu rovnosti a sociálneho zabezpečenia, čo režim vhodnou formou aj prezentuje.
Vidíme, že voči infekcii autoritárskym modelom zakombinovaným s vhodne nastaveným populizmom nie sú imúnne ani západné spoločnosti. Zrejme platí, že z dlhodobého pohľadu liberálno-demokratický kapitalizmus preváži, lebo je evolučne efektívnejší. Ale to neznamená, že nemôžeme zažiť aj pokusy zaviesť nejaký autoritársko-populistický kapitalizmus zastrešené aj orientáciou na niektorú autoritársku veľmoc. Podobne ako si Európa v dvadsiatom storočí zaexperimentovala s fašizmom alebo komunizmom. Oba modely kapitalizmu jeden pre druhý (a najmä pre spoločenské skupiny, ktoré sú s nimi spojené) tak predstavujú existenčné ohrozenie, čo politický rozpor medzi nimi zostruje – na medzinárodnej aj vnútroštátnej úrovni.
