V r. 2009-11 nás postihla ekonomická kríza, od roku 2014 fakticky doteraz na európskej pôde čelíme bezpečnostnej kríze vyvolanej ruskou agresívnou politikou, ktorá vo februári 2022 prerástla do najväčšej európskej vojny po roku 1945, v r. 2015 sa vyhrotila migračná kríza, od roku 2016 až fakticky dodnes riešime brexit a v roku 2020 sme boli tvrdo zasiahnutí epidémiou COVID-19 – teda niečím, od čoho sme si na európskej pôde za posledné tri generácie odvykli. Ruský útok na Ukrajinu vyvolal aj obavy z energetickej bezpečnosti Európy. K tomu pridajme ešte hroziacu klimatickú zmenu, výzvy novej technologickej revolúcie, faktický presun ťažiska technologických inovácií a tiež svetovej ekonomiky do Indo-pacifickej oblasti, rastúcu čínsku asertivitu a viacero iných momentov, na ktoré sme pozabudli.
Na druhej strane naša schopnosť týmto krízam nepodľahnúť je aj dôkazom toho, že sa nedá hovoriť o „konci Západu“, ako sa stalo módou. COVID sme ako-tak zvládli, Británia opäť hľadá cestu k spolupráci s EÚ, ruské úspechy na Ukrajine sú veľmi rozpačité, podarilo sa voči autoritárskemu putinovskému režimu vytvoriť jednotný front západných krajín a odolať ruskej propagande a ropno-plynovému vydieraniu. Západné ekonomiky a spoločnosti nateraz všetky šoky s odretými ušami a s viacerými jazvami v podstate ustáli.
Súčasný stav preto označme skôr za koniec nie Západu ale jednej éry v dejinách západných demokracií - najmä Európy. Obdobia asi tak r.1980-2010, keď mal Západ jasnú vojenskú, ekonomickú a technologickú prevahu a mohol sľubovať vlastným obyvateľom (hlavne v západnej a severnej Európe) kombináciu nebývalej bezpečnosti, sociálnych výhod a blahobytu a dokonca istej bezstarostnosti, konzumného hedonizmu a vízie života ako istej formy individuálneho užívania si - a v podstate ich staval len do pozície prijímateľov a štát a spoločnosť požadovali do jednotlivca čoraz menej a menej – žiadna vojenská služba, žiadny tlak na veľký pracovný výkon a v prípade mládeže ani na študijné výsledky- nejakú strednú a vysokú školu skončil takmer každý, kto len trocha chcel. Dokonca aj postsocialistické štáty mohli istý čas veriť, že k takémuto ideálu smerujú.
Toto sa však skončilo. Nie je to tragédia, hovorme skôr o návrate k historickému „normálu“. Prirodzeným vývojom došlo istému pokroku aj v iných častiach sveta a Západ svoju absolútnu dominanciu stráca. Objavili sa konkurenti a vyzývatelia s reálnymi ekonomickými a vojenskými kapacitami a porovnateľnými technológiami. A aj z európskeho kontextu poznáme, že v procese modernizácie fáza nacionalistického zápalu a autoritárskeho imperializmu predchádza fáze pacifistickej liberálnej demokracie. Len krátky rozhovor nad pohárom alkoholu s predstaviteľmi kultúrnych a byrokratických elít z Číny, Ruska, islamských krajín ukáže, že v mnohých hlavách latentne existuje myšlienka akéhosi revanšu voči Západu za niekdajšiu dominanciu a kolonializmus alebo rovno predstava o potrebe globálnej nadvlády vlastnej civilizácie, vlastného regiónu či náboženských predstáv.
Aby sme dokázali žiť primerane bezpečne, slobodne, dôstojne a ako-tak blahobytne, západné krajiny budú musieť v krátkodobej a strednodobej perspektíve vynaložiť veľké úsilie na zotrvanie na špici technologickej vyspelosti a tiež udržanie vlastnej ekonomickej a vojenskej sily. Vklad sa bude nakoniec v nejakej forme požadovať od každého občana, ako bolo historicky obvyklé.
V blízkej budúcnosti v západných krajinách preto asi nemožno očakávať nejaký výrazný rast životnej úrovne. Zodpovedné vlády budú musieť veľký podiel HDP ukrojiť pre vedu, výskum a vývoj, tiež pre veľké investičné projekty, najmä v oblasti energetiky, modernizácie infraštruktúry, ochrany pre klimatickými zmenami a prechodu na nové technológie v priemyselnej výrobe, doprave a spracovaní prenosu informácií (zjednodušene označované ako Industry 4 – s dôrazom na prepojenie automatizácie, robotizácie, umelej inteligencie a digitálnych sietí). A samozrejme, aj pre výrazný a viditeľný rozvoj vojenských kapacít, civilnej ochrany a spravodajských služieb - vrátane prípravy na rôzne katastrofy, ako nám ukazuje súčasná pandémia, a aj na možné vojenské konflikty, do ktorých západné krajiny môžu byť priamo zapojené.
Politickou víziou do budúcnosti tak už asi nebude zidealizovaný obraz Švédska z roku 1995, ale skôr Južná Kórea (alebo Taiwan) – štát demokratický a slobodný, no s veľkými investíciami do vedy a inovácií, silným spoločenským tlakom na študijné a pracovné výkony, vysokou úrovňou militarizácie a s reálnou kvalitou života, ktorá sa vzhľadom na aktuálnu výšku HDP na obyvateľa z európskeho pohľadu zdá prekvapivo limitovaná.
Ak však nie je možné zabezpečiť rýchly rast životnej úrovne, o to viac vyvstáva požiadavky na spravodlivejšiu distribúciu ekonomických benefitov a zachovanie početnej strednej triedy ako základu demokratického politického systému. No a pod tlakom okolností a výziev z vonkajšieho a vnútorného prostredia budeme musieť začať uvažovať o utužení EÚ a ďalších krokoch smerom k reálnu únii a federácii. A tiež o vyjasnení si pomeru k Británii. Dôležitým predpokladom dôstojného postavenia západných krajín je prirodzene aj udržanie transatlantického partnerstva medzi Európu a severnou Amerikou a rozvoj vzťahov s ostatnými demokraciami – predovšetkým v Indo-Pacifiku a Latinskej Amerike.
