Bitka pri Maratóne medzi Aténčanmi a ich spojencami Platajčanmi na jednej strane a armádou Perzskej ríše na druhej, ktorá sa odohrala niekedy v auguste alebo septembri roku 490 pr.n.l., je jednou z prvých historicky lepšie zdokumentovaných bitiek antického obdobia. Písal o nej Herodotos ale aj iní autori ako Tukydides, Plutarchos, iní, ktorý však už čerpali zrejme len zo sekundárnych či dokonca terciálnych zdrojov.
Napriek tomu nie je možné jej priebeh v úplnosti zrekonštruovať. I v opise ktorý zanechal historik Herodotos, ktorý bol bitke časovo najbližšie, je viacero nejasností.
Grécko-perzský konflikt
Isté je, že bitka bola vyvrcholením prvého perzského pokusu získať kontrolu – priamu či nepriamu- nad európskymi Grékmi. Oficiálnym dôvodom na útok bola predchádzajúca pomoc Aténčanov a Eretrejčanov (z ostova Euboja) gréckemu povstaniu v Malej Ázii v r. 499-493 pr.n.l. Perzská vojna proti európskym Grékom sa začala roku 492 pr.n.l. Mardoniovou kombinovanou námorno - pozemnou výpravou pozdĺž tráckeho a macedónskeho pobrežia, no pre zlé počasie nebola úspešná.
Perzský kráľ Dareios I. (522-481 pr.n.l.) preto zrejme začiatkom leta 490 vyslal z kilikijských prístavov novú námornú expedíciu vedenú jeho vlastným synovcom Artafernom a médskym admirálom Datisom. Jej hlavným cieľom boli Atény.
Peržania cestou ovládli a vyplienili Kykladské ostrovy a mesto Eretria a koncem leta sa vylodili pre mestečku Maratón na severe Attiky asi 40 kilometrov od Atén. V perzskom štábe sa nachádzal aj Hippias – syn bývalého aténskeho tyrana Peisistrata – takže Peržania mali so sebou človeka, a zrejme nie jedného, ktorý poznal geografiu a politické pomery v Attike a Aténach. Jeho prítomnosť pri perzskej armáde vyvolávala celkom reálne podozrenia, že cieľom perzskej expedície je aj zmena vnútorných pomerov v Attike a odstránenie čerstvej demokracie. Možno to mala byť aj cena za prípadnú zmierlivosť perzského kráľa voči Aténam. Tento fakt nahrával do kariet kompromisným a váhavým živlom v samotných Aténach.
Aténske prípravy
Aténčania sledovali správy o perzskom pohybe so znepokojením. Rok predtým sa spoločne so Sparťanmi odmietli podrobiť kráľovi Dareiovi a popravili jeho vyslancov. Mohli teraz očakávať tvrdú odvetu. Nemožno povedať, žeby sa na perzský útok nepripravovali. Usilovne zbrojili a cvičili a podnikali viac- alebo menej preventívne kroky proti gréckym obciam, ktoré sa mohli stať spojencami Peržanov (napr. ostrov Aigina). Mali prísľub pomoci od Sparťanov, no Sparta bola akurát v tom čase oslabená vnútornými nepokojmi. Štvortisícový expedičný zbor vyslaný na pomoc Eretrii neuspel- najmä pre neschopnosť Eretrijčanov zjednotiť sa na akomkoľvek rozumnom a jednotnom postupe. Teraz osud vypálenej a zotročenej Eretrie hrozil aj Aténam.
Po vylodení Peržnov sa v Aténach zrejme nasledovala – ako to už v demokraciách býva- zúrivá diskusia, o ktorej, žiaľ, nemáme zachované dostatočné správy.
Súčasne boli vyslaní poslovia so žiadosťou o pomoc. Jedným z nich bol aj legendárny bežec Feidippid, ktorý v priebehu dvoch dní dokázal doraziť do Sparty (na vzdialenosť 220 kilometrov!). Sparta prisľúbila pomoc- ale až po skončení akéhosi sviatku, takže na nich zostal biľag opatrníctva. Jediná pomoc, ktorú Aténčania od ostatných gréckych obcí získali, bol oddiel z blízkych Platají, ktoré boli Aténčanom za mnohé zaviazané.
Pre Aténčanov sa ponúkali v zásade dve možné riešenia: obrana v opevnenom meste alebo bitka v poli. Vzhľadom na obmedzenosť zdrojov a malé rozmery Attiky nejaká manévrovacia či gerilová vojna zameraná na vyčerpanie protivníka neprichádzali do úvahy.
Prvé riešenie bolo zdanlivo logické: proti početne silnejšiemu protivníkovi bolo nerozumné riskovať otvorenú bitku a bolo lepšie sa brániť za hradbami mesta. Ale znamenalo by to vydanie Attiky nepriateľovi, úplné obkľúčenie a zrejme aj postupné preváženie názoru tých, ktorí uprednostňovali poddanie sa Perzii.
Otvorená poľná bitka sľubovala naopak, rýchle rozuzlenie drámy- víťazstvo alebo porážku. Aténčanov bolo menej ako Peržanov, no mali niekoľko kvalitatívnych výhod: predovšetkým technologickú prevahu – brnenia, prilby a výzbroj ťažkoodencov, zatiaľ čo na strane Peržanov bojovala veľmi rôznorodá zostava vojsk z viacerých satrapií, no prevažne ľahkoodenci – kopijníci so štítmi a lukostrelci. Perzské luky však nedosahovali kvalitu a prieraznosť neskorších anglických lukov zo 13.-14. storočia.
Peržania mali azda výhodu len vo svojej jazde, no nezabúdajme, že perzská expedícia bola námorná, to znamená, že jazdcov mali zo sebou určite menej než obyčajne.
Aténčania mali aj výhodu takpoviedac morálnu- predstavovali občianske vojsko späté rodinnými a priateľskými putami, ktoré bránilo svoj domov, svoju slobodu a svoju demokraciu. Perzské vojsko bolo rôznorodé, okrem etnických Peržanov v ňom boli zastúpení aj predstavitelia podrobených národov (vrátane Grékov!) a bolo zrejme unavené predchádzajúcimi bojmi, takže jeho odhodlanosť a odolnosť boli zrejme menšie.
Aténčania a Platajčania mohli v boji uplatniť taktiku falangy: postupujúceho šíku obrnených ťažkoodencov so štítmi a dlhými kopijami, ktorí mal v starovekých pomeroch zničujúcu silu. O bojovej taktike Peržanov sa môžeme len dohadovať. Samotní etnickí Peržania a Médi bojovali tak, že stred ich armády tvoril šík ľahkoodencov so štítmi a krátkymi kopijami, ktorí boli zozadu podporovaní lukostrelcami. Hlavnú útočnú zložku však predstavovala jazda operujúca na krídlach. Provinčné jednotky bojovali podľa svojich vlastných tradícií. No keďže o vnútornom zložení perzskej armády bojujúce pri Maratóne nevieme takmer nič, nedokážeme odhadnúť, akú taktiku mohli perzskí vojvodcovia uplatniť.
Aténčania sa nakoniec rozhodli pre druhú možnosť- bitku v poli. A zvolili správne. Hoci risk bol veľký. Znamenalo to nechať samotné Atény nechránené a zbavené väčšiny bojaschopných mužov.
Bitka
K Maratónu sa urýchlene vypravilo vojsko v sile deväť tisíc Aténčanov, ktorí boli počas pochodu posilnení tisícovkou Platajčanov. Do vojska zaradili aj otrokov, ktorým sľúbili za účasť v boji slobodu. Veľa ich byť nemohlo – narušilo by to spoločenské pomery v Attike a muselo taktiež ísť o takých otrokov, ktorí mali adekvátny vojenský výcvik- takže to boli zrejme len pôvodne slobodní Gréci, ktorí sa pre rôzne príčiny za svojho dospelého života dostali do otroctva- napríklad zajatci z predchádzajúcich vojen proti iným gréckym obciam. Keďže nie sú spomínaní samostatne, znamená to, že ich nebolo viac než niekoľko sto.
Toto spojené aténsko-platajské vojsko bolo vedené Kallimachom (?-490 pr.n.l.), ktorý zastáva funkciu polemarcha, čo znamenalo, že bol jedným z deviatich každoročne volených najvyšších úradníkov – archontov – a mal na starosti vojenské veci. Jeho štáb tvorilo desať stratégov - každý za jednu fýlu (pôvodne rodovú, neskôr administratívnu jednotku v Attike a Aténach). Podľa Herodota sa striedali deň po dni vo vrchnom velení, ale nezdá sa to pravdepodobné. Ak aj k niečomu takému došlo, skôr to mohlo mať charakter striedania sa v akejsi služobnej pohotovosti, nie v najvyššom velení. Jedným z týchto stratégov bol aj Miltiades (550-489 pr.n.l.) , ktorý mal podľa všetkého najväčšie vojenské skúsenosti. Možno len Herodotos – azda pod vplyvom Miltiadovho syna Kimona - chcel zvýrazniť jeho zásluhy a tak potreboval zdôvodniť, prečo by mal byť vrchným veliteľom aspoň v deň bitky. Skutočný aténsky vrchný veliteľ - Kallimachos zostal v historickej pamäti zatienený Miltiadom azda aj preto, že v bitke padol.
Veľkosť vylodeného perzského vojska nemožno presne určiť. Antickí autori uvádzali absolútne nereálne čísla idúce až do stoviek tisícov. Každopádne numericky grécke vojsko prevyšovali. Či aj kvalitou a údernou silou, je otázne. Zrejme nie. Podľa moderných odhadov mohla mať perzská armáda 25 tisíc pešiakov a a tisíc jazdcov.
Rýchlym pochodom zastihli Gréci Peržanov ešte na pobreží, takže tí nemohli preniknúť do vnútrozemia, plieniť vidiek a plne využiť svoje jazdectvo.
Samotný priebeh bitky je trocha záhadný. Vieme, že vojská stáli proti sebe a táborili vo vzájomne patovej pozícií. Určite však tak, že Gréci bránili perzskému vojsko postupovať na Atény a súčasne boli v takom postavení, že Peržania sa na nich neodvažovali priamo zaútočiť. Zrejme na nejakom vyvýšenom mieste s chránenými bokmi, takže Peržania nemohli dobre využiť proti nim jazdu a lukostrelcov. Čas však pracoval pre Aténčanov a Platajčanov, pretože sa im na pomoc blížilo dvetisíc Sparťanov, ktorí by ako tvrdí profesionáli radikálne zmenili pomer síl. V moment bitky boli zrejme len jeden či dva dni pochodu od Atén. Na otázku, prečo sa hlavný boj strhol ešte pred ich príchodom, nepoznáme odpoveď.
Herodotos uvádza, že aténske vojenské velenie sa rozhodlo pre bitku, pretože sa obávalo, že preťahovanie kampane môže v Aténach vyvolať vnútorné nezhody a rast kapitulantských nálad.
Ďalšou možnosťou je, že k boju dali podnet samotní Peržania – dozvedeli sa o blížiacich sa spartských posilách a dospeli k názoru, že nesmú čakať, dokiaľ dorazia.
Ďalšia možnosť – hypotetická ale vcelku realistická je, že Gréci zaútočili, keď zistili, že sa Peržania začali naloďovať. Zo strany Peržanov by bolo spätné nalodenie logický krok. Na pláži pri Maratóne boli predsa zablokovaní a mohli sa pokúsiť využiť svoje loďstvo, aby oboplávali celú Attiku a vylodili sa na juhu, tesne pri Aténach. Pre túto hypotézu nasvedčuje aj fakt neprítomnosti perzského jazdectva na bojisku v čase bitky. Kone by totiž boli evidentne naloďované ako prvé a pechota by kryla tento taktický ústup. Grécko vojsko by tak zaútočilo na Peržanov v situácii, keď čas perzského vojska bola už na palubách lodí a zaskočený zvyšok bol schopní len improvizovanej obrany. (Podľa inej verzie bola perzská jazda vyslaná získať zásoby z okolia, no nezdá sa to byť pravdepodobné - ak by z maratónskeho poľa dokázala voľne odísť perzská jazda, tak tento priechod by bol využiteľný pre celú zvyšnú perzskú armádu)
Autorom gréckeho plánu bitky bol Miltiades, ktorý sa maratónskym víťazstvom zaradil medzi najvýznamnejších vojvodcov staroveku.
Línia aténsko-platajského vojska bola rovnako dlhá ako vojska perzského (alebo jeho časti, ktorá zostala na pobreží), avšak stred bol oslabený a krídla posilnené. Práve takáto umná rozloženie síl zabezpečilo Aténčanom víťazstvo.
Ako bolo zvykom, od pravého krídla k ľavému sa Aténčania zoradili podľa čísel svojich fýl vzostupne. Úplne naľavo boli Platajčnia. Podľa neskoršej tradície zachovanej historikom Plutarchom (ktorý ale žil o šesť storočí neskôr) strede boli hopliti z fýl Leontis a Antiochis vedené stratégmi Themistoklom (524-459 pr.n.l ) a Aristidom (530-468 pr.n.l.). To odporuje Herodotovmu opisu, pretože fýla Leonitis bola síce štvrtou fýlou, takže by sa logicky ocitla v strede línie, no Antiochis až desiatou. Ďalšie nejasnosti a rozpory.... Skôr však môžeme veriť Herodotovi, ktorí bol opisovaným udalostiam predsa len časovo bližšie....
Aténski velitelia sa rozhodli, že maximálne skrátia čas, keď bude vojsko vystavené paľbe perzských lukostrelcov a uprednostnia preto stretný boj – priamu zrážku šíkov, v ktorej mali grécki hopliti (ťažkoodenci) väčšie šance na víťazstvo.
Znamená to, že aj či už iniciátormi bitky boli Aténčania alebo Peržania, v istom štádiu, keď sa vojská k sebe priblížili na dostrel, grécke falangy museli zaútočiť.
Perzská zostava bola iná. V strede sa nachádzali oddiely etnických Peržanov a Sakov, takže táto časť bola zrejme najsilnejšia. Pomocné jednotky neperzského pôvodu boli tak logicky na krídlach. Peržania sa mohli spoľahnúť hlavne na svojich lukostrelcov. V ich záujme bolo teda bitku predlžovať, udržiavať si od Grékov odstup a oslabovať ich streľbou z lukov.
Bez ohľadu na to, či zaútočili ako prví Peržania alebo Gréci, rozhodujúcim okamihom bitky sa stal frontálny útok alebo protiútok gréckej falangy, v okamihu keď sa vojská priblížili k sebe asi na 300-200 metrov (účinný dostrel z luku). Gréci rýchlym poklusom prekonali vzdialenosť , ktorá ich delila od Peržanov a oba šíky sa zrazili. Boj trval pomerne dlho. V jeho priebehu Peržania zvíťazili v strede zostavy, no Gréci na krídlach- a grécke krídla potom zovreli perzský stred v obkľúčení z bokov. Gréci potom zaútočili na kotviace perzské lode, no zmocnili sa len siedmych. Perzské loďstvo so zvyškom armády odplávalo.
Tradične sa na základe Herodota a iných autorov uvádza, že Aténčanov na bojisku padlo spolu 192 a Platajčanov 11. Nedochoval sa počet padlých otrokov, ktorým sľúbili za účasť pri obrane Atén slobodu. Azda ich bolo okolo 10 - 30.
Peržanov na bojisku padlo asi 6400, pričom neznámy počet sa na úteku utopil v močiaroch. Grécki padlí boli pochovaní v dvoch spoločných mohylách- jednej pre Aténčanov, druhej pre Platajčanov a ostatných.
Po boji podľa neskoršej tradície vypravili velitelia do Atén rýchleho posla so správou o víťazstve a výzvou, aby Aténčania v žiadnom nepodliehali malomyseľnosti a nevzdávali sa.
Perzskí vojvodcovia však nepovažovali ani po prehratej bitke celú kampaň proti Aténčanom za skončenú. Naopak, výsledok boja sa pokúsili zvrátiť pokusom doplaviť sa k Aténam po mori (t.j. oboplávať mys Sunion na juhovýchodnom cípe Attiky) a napadnúť ich v čase, keď hlavné aténske vojsko bolo mimo mesta. To dokazuje, že perzské loďstvo nebolo bojom nijako výrazne poškodené a perzské jednotky na palubách neboli žiadnym neusporiadaným húfom, ktorý sa zachránil útekom z prehranej bitky. Perské nalodenie sa bolo organizované a začalo sa možno už pred bitkou- nie po nej alebo v čase jej priebehu.
Aténski velitelia si boli vedomí tohto nebezpečenstva a preto rýchlym pochodom – možno dokonca behom – zrejme ešte v ten istý deň hnali vojsko späť k Aténam. Na maratónskom poli pod velením Aristida zostali len bojovníci z dvoch fýl, ktoré zaujímali stred zostavy a zrejme utrpeli najvyššie straty. Museli sa postarať o ranených a padlých.... A nedalo sa vylúčiť, že perzské loďstvo sa na mori obráti a vráti k Maratónu.
Aténsko-platajské vojsko sa po príchode k Aténam rozložilo za hradbami na juh od mesta na predmestí zvanom Kynosarges. Zrejme tento rýchly presun vojska od Maratónu k Aténam sa stal základom pre neskorší maratónsky beh. Len neskoršia tradícia spojila túto udalosť s osobou bežca Feidippa, ktorý samozrejme behom do Sparty a späť krátko pred bitkou podal úctyhodný výkon.
Perzské loďstvo skutočne priplávalo, ale keď jeho velitelia zistili, že Aténčanov sa im nepodarilo zaskočiť a opäť by museli podstúpiť boj s väčšinou aténskeho vojska, prikázali odplávať späť do Ázie. Keďže ovládli Kyklady, strestali Eretriu, privážali množstvo otrokov a koristi a takmer celé loďstvo a väčšina armády boli zachované, oprávnene sa mohli domnievať, že ich výpravu nebude považovať kráľ Dareios za úplný debakel, ale len za epizodický neúspech.
Deň nato dorazili Sparťania a zablahoželali Aténčanom k veľkému víťazstvu. Kampaň sa skončila a nateraz bolo dobojované.
Zoznam padlých
Význam maratónskej bitky v roku 490 pr.n.l. bol nie len vojenský ale aj symbolický. Už starovekí Aténčania ju interpretovali ako prvé veľké stretnutie medzi dvoma rozdielnymi politickými systémami, v ktorom mladá demokracia slobodných ľudí zvíťazila nad veľkou despotickou monarchiou. Alebo Európa na Áziou. Určite to aspoň sčasti bola pravda, pretože toto vojnové stretnutie malo pre obyvateľov Atén a celej Attiky aj vnútropolitický rozmer- víťazstvo Peržanov by znamenalo koniec demokracie a opätovné nastolenie oligarchie alebo dokonca tyranie. Takýto pohľad na bitku pri Maratóne sa obnovil v 19. storočí, keď Európania začali hľadať korene svojej modernej západnej civilizácie práve v antickom Grécku.
No v skutočnosti takáto ideologická interpretácia bitky pri Maratóne môže byť viac alebo menej úspešne spochybňovaná. Bitka bola súčasťou väčšieho globálnejšieho stretnutia a zásadne nezmenila pomer síl, Atény neboli až tak demokratické, ako by sa rady videli, a ani Peržania neboli takými odľudmi, rabmi a despotmi a i v Perzskej ríši prosperovalo viacero autonómnych mestských obcí. Toto všetko je pravda. Svet nie je čierno-biely a v skutočnosti je plný rôznych bizarných paradoxov.
Na druhej strane Aténčania skutočne predstavovali obec s väčšou mierou úcty k individualite človeka, jeho dôstojnosti a slobode.
Vieme to preto, lebo Aténčania mali svojich padlých nie len presne spočítaných, ale dlho aj pamätali a ctili aj po mene. Teda každého vnímali ako človeka s vlastnou identitou a osobnosťou – nie len ako anonymného mŕtveho bojovníka. A tento zoznam vieme aspoň sčasti zrekonštruovať aj dnes.
Herodotos uvádza, že v tomto boji padol polemarchos Kallimachos, a stratégovia Stesileos (syn Thrasyleov) a Kynegeiros (syn Euforionov a brat dramatika Aischyla). Kynegeiros zahynul vraj pri útoku na perzské lode, keď mu sekerou odťali ruku, ktorou uchopil loď za akúsi ozdobu (zrejme za ozdobenú provu). Herodotos spomína aj zmrzačenie Epizela, syna Kufagorovho, ktorí prišiel v bitke o zrak.
Druhým hlavným zdrojom sú pamätníky, ktoré zriadili samotní Aténčania priamo na bojisku i na rôznych iných miestach po Attike. Aténčania totiž minimálne od 6. storočia pr.n.l. mali vo zvyku zriaďovať svojim mŕtvym po bitke spoločné pomníky, do ktorých tesali ich menoslovy.
Podľa správ antických autorov (napr. Pausanias) sa pri Maratóne na pamätných stĺpoch zasvätených padlým na desiatich mramorových tabuliach (jedna za každú fýlu) nachádzali aj kompletné zoznamy padlých Aténčanov. Rovnako aj zoznamy Platajčanov a otrokov, ktorí sa zúčastnili boja. Takýto stav sa zachoval zrejme až do konca staroveku, lebo Aténčania tieto pamätníky celé jedno tisícročie ctili a opravovali.
Tradícia bola prerušená zrejme až v 7.-9. storočí, keď ovládnutie väčšiny moderného Grécka Slovanmi spôsobilo politickú, kultúrnu i demografickú diskontinuitu.
Napriek tomu sa však nedávno podarilo objaviť časť plakety, ktorá bola umiestnená zrejme priamo na pamätníku na maratónskom poli. Obsahuje zoznam padlých v bite pri Maratóne z fýly Erechtheis , ktorá bola prvou z desiatich aténskych fýl.
Udialo sa tak pri vykopávkach vo vile učenca, boháča a filantropa Heroda Attica (101-177 n.l.) v Loukou na Peloponéze. Keďže vlastnil vilu aj v oblasti Maratónu, odkiaľ pochádzal, predpokladá sa, že na vlastné náklady nechal pamätník na maratónskej pláni zrekonštruovať a osadil ho novými tabuľkami, zatiaľ čo staré si zobral ako pamiatku. V roku 2009 o náleze informoval grécky archeológ G. Spyropoulos.
Z nateraz známych prameňov možno zostaviť nasledovný zoznam aténskych padlých z maratónskej bitky:
1) polemarchos Kallimachos
2) stratég Stesileos (syn Thrasyleov)
3) stratég Kynegeiros (syn Euforionov)
Z plakety nájdenej v dome Herodota Attica možno doplniť nasledovné mená:
4) Drakontides
5) Antifon
6) Afsefes
7) Chsenon
8) Glaukiades
9) Timochsenos
10) Theognis
11) Diodoros
12) Euchsias
13) Eufroniades
14) Euktemon
15) Kallias
16) Araitides
17) Antias
18) Tolmis
19) Thokydides
20) Dios
21) Amynomachos
22) Leptines
23) Aischraios
24) Peron
25) Faidrias
Zo zoznamu 192 padlých sa tak podarilo zrekonštruovať 25 mien. Po 2503 rokoch to azda nie je zlý výkon. Zvyšných 167 mŕtvych Aténčanov je nateraz neznámych.
Telesné pozostatky týchto mužov dodnes ležia v spoločnej mohyle Aténčanov na niekdajšom bojisku. Aspoň čas z nich už nie je pre nás bezmenná. Jedenásť Platajčanov a neznámy počet otrokov má vlastnú mohylu.
Atény by zrejme ako bohaté a vplyvné mesto možno celkom dobre fungovali aj v Perzskej ríši. No neboli by demokratické a neboli by ani prvou ako-tak slobodnou spoločnosťou a tak by sa nemohli stať ani zárodkom toho, čo nazývame európskou alebo západnou civilizáciou.
Gréci, ktorí padli so zbraňou v ruke na maratónskej rovine, položili svoje životy pri obrane základných politických ideálov, z ktorých sa rozvinula moderná koncepcia slobody, demokracie a ľudských práv. Ich odvaha a odhodlanie – pričom mám na mysli každého konkrétneho jednotlivca - by nemali byť zabudnuté. Nikto nikdy neumiera ako číslo zo štatistiky – vždy sám za seba ako osobnosť so svojimi citmi, myslením, vedomím, emóciami a strachom.
