Zidealizovaný obraz vlastného mesta, národa, krajiny zasadený niekam do bukolických dôb (moderný deromantizovaný a plne výstižný termín by bol predindustriálnych) nie je ničím výnimočným. Vychádza aj z psychologicky pochopiteľného prikrášľovania si vlastnej mladosti a detských liet, sentimentu za niečím, čo bolo pekné, no pominulo sa a nie je to možné vrátiť späť, i z túžby po „zlatom veku“ projektovanej niekam do minulosti...
Obraz „starej Prahy“, „starej Viedne“ a „starého Berlína“, čím sa myslí stav niekedy pred prvou svetovou vojnou, je prítomný aj v českej, rakúskej a v nemeckej kultúre. V anglickej a vo francúzskej literatúre plač za starým Parížom, starým Londýnom, ktorých už niet, a ktoré ak niekto nepoznal, tak nevie, ako vyzeral ten ozajstný Londýn a ozajstný Paríž, doznel až niekedy okolo roku 1920.
Victor Hugo kritizoval baróna Haussmanna povereného Napoleonom III. rekonštrukciou Paríža za to, že zničil stredoveké centrum a nahradil ho širokými bulvármi a Jules Verne nenazval Eiffelovku inak ako ohavou, ktorá zničila siluetu mesta.
Anglickí romantickí básnici horekovali nad tým, ako parné železničky (dnes symbol romantiky a vidieckej oddychovej pohody!) ničia krásnu anglickú krajinu. Conan Doyle zaplnil svoj opis Londýna temnými postavami nových prisťahovalcov zo zahraničia a keltskej periférie Britských ostrovov páchajúcich také odporné zločiny, akých by sa rodený Angličan, nebodaj Londýnčan nikdy nedopustil....
Bratislavská výnimočnosť je v tom, že náš starý dobrý zidealizovaný a vlastne provinčný Prešporok zanikol vlastne nedávno - niekedy začiatkom šesťdesiatych rokov, a tak zostal ešte v čerstvej pamäti a nostalgických spomienkach tých, čo ho ešte zažili.
Je to dôsledok oneskoreného vývoja Slovenska a jeho hlavného mesta. To obdobie populačného rastu, prílevu prisťahovalcov z vidieka, modernej výstavby a rekonštrukcie, ktoré ostatné metropoly prežívali hádam celé jedno storočie od začiatku priemyselnej revolúcie do čias prvej svetovej vojny, Bratislava absolvovala neskôr a o to „prekotnejšie“.
Z malého mesta, po ktorom sa dá chodiť pešo a kde sú sociálne vzťahy pomerne prehľadné a neanonymné, na skutočné veľkomesto vyrástla až približne medzi rokmi 1950-1975. Bolo to prirodzene spojené s príchodom nových obyvateľov a narušením kontinuity s vývojom a tradíciami minulosti. O to viac, že Bratislava na rozdiel od väčšiny iných veľkomiest bola postihnutá aj obdobiami vysťahovania časti obyvateľstva, a to dokonca často násilného: Mesto bolo zbavené Maďarov, židov, Čechov, Nemcov, ale aj etnických Slovákov v rámci rôznych „akcii B“ a záťahov proti politicky nespoľahlivým a sociálne nevhodným elementom, nevraviac o emigrácii po roku 1938, 1948 a 1968.... A málo sa zatiaľ hovorí o odchode mladých ľudí z Bratislavy po roku 1989, ktorí sa rozhodli hľadať lepší život v bohatších krajinách, pričom on zanechal stopy na zložení bratislavskej populácie a jej kultúrnom živote- napr. oproti roku 1991 v roku 2001 počet obyvateľov klesol asi o 15-tisíc....
Každá odchádzajúca skupina si so sebou logicky odnášala v srdci obraz Bratislavy spojený s istým konkrétnym obdobím a je samozrejmé, že pri neskoršej návšteve Bratislavy už v nej nenachádza mesto svojej mladosti - a o to viac živí vo svojich spomienkach nostalgiu za minulosťou.
Tieto demografické zmeny, populačný rast a modernizácia znamenali aj zásahy do uličnej siete a sídelnej štruktúry (tam, kde žijem ja a píšem tento článok, boli pred štvrťstoročím lúky a vinohrady), pričom tieto zmeny boli veľmi, veľmi často z dnešného pohľadu necitlivé a nešetrné a poskytujú tak dostatočný zdroj sentimentu po starom Prešporku.
V skutočnosti však starý Prešporok ako nejaká stabilná komunita neexistoval. Jednak to bolo mesto, ktoré v sebe obsahovalo množstvo sociálnych a etnických protirečení a zdokumentovaných konfrontácií, takže malo ďaleko od vzoru tolerantného spolužitia, ako sa nám niekedy predkladá a čo je hlavné, pokiaľ Bratislava z roku 1980 znamenala zmenu a možno aj popretie Bratislavy z roku 1950, tak Bratislava z roku 1950 znamenala zmenu oproti Bratislave z roku 1921, Bratislava z roku 1921 zmenu voči Prešporku z roku 1880, ten zas zmenu oproti Prešporku z roku 1800 a ten predstavoval niečo iné ako mesto v roku 1730... (Uvedené roky nie sú vybrané náhodne - ohraničujú časové intervaly, medzi ktorými sa počet obyvateľov mesta približne zdvojnásobil.)
A mesto, z ktorého obdobia má teda predstavovať tú starú neskazenú Bratislavu, ktorá nebola zaplavená nekultúrnymi prisťahovalcami a povestnými cépečkármi (od skratky C.P- cezpoľní)?
Mimochodom, keby mal byť rast mesta založený len na takpovediac reprodukčnej sile tých starých Prešpurákov, ktorí žili v meste a okolí, dajme tomu v prvej tretine 19. storočia, tak, ak si aj odmyslíme všetky emigračné vlny a deportácie, počet obyvateľov Bratislavy by dnes určite nepresiahol 100 000!
Ako sa však vraví, emóciám nerozkážeš a ľudia si radi budujú romantické vízie minulosti.
Teraz sa môžeme pýtať, čo s tým?
Asi nič. Nostalgia za starým Prešporkom a Prešpurákmi zostane dlhodobou charakteristikou nášho mesta. Je to možno zvláštny kultúrny fenomén, ktorý ani neponúka úplne pravdivý obraz, no čo na tom? Bratislavčania ho prijali za svoj.
A ja sa už teším, ako okolo roku 2040 napíšem knihu o Bratislave môjho detstva a mojej mladosti a budem tvrdiť, že kto nežil v Bratislave v 80. - 90. rokoch, ani nevie, čo je to tá skutočná nefalšovaná a nepokazená Bratislava...
