Takejto prosbe som pochopiteľne vyhovel a rozhodol sa napísať blog o žene slušnej, cnostnej, zbožnej, pracovitej, oddanej a cudnej.... Ale ktorá spôsobila smrť viacerým ľuďom, vyvolala obrovskú paniku a dostala sa dokonca do komiksu ako achetypálna postava neľútostnej zabijačky... :-)
Reč bude o Mary Mallonovej (1869-1938)- chudobnej írskej katolíckej emigrantke, ktorá sa v roku 1884 pokúsila nájsť šťastie v Spojených štátoch amerických. Ktovie, či sa v USA mala naozaj lepšie ako doma, v každom prípade sa mohla cítiť odstrkovaná pre svoju chudobu, írsky pôvod a katolícke náboženstvo. Všetky tri spomenuté veci zohrajú svoju úlohu. V tom čase totiž prevažne protestantská Amerika mala voči katolíkom isté podozrenia – napríklad, že to sú napospol agenti rímskeho pápeža - ktoré bránili ich plnej občianskej integrácii.
Mary sa živila ako kuchárka a mala svoju profesiu rada. V roku 1900 slúžila v jednom dome v Marmaronecku v štáte New York a zrazu do dvoch týždňov boli všetci obyvatelia nakazení brušným týfom. To sa zopakovalo asi v šiestich ďalších domácnostiach, kde pracovala. Dvaja ľudia zomreli. Mary ako dobrá a zbožná žena ochotne prevzala úlohu ošetrovateľky a príkladne sa o chorých vždy starala.
Spojitosť Mary Mallonovej s nejakou častou mierou výskytu ochorení na brušný týfus začala byť podozrivá v roku 1907 Georgeovi A. Soperovi (1870-1948) - mladému odborníkovi na infekčné ochorenia. Preto Mary vyhľadal a navštívil. Mary však s ním odmietla spolupracovať. Tvrdila, že ona je úplne zdravá a podozreniu z toho, že by mala byť prenášačkou akýchsi baktérii (Salmonella typhii), neverila. Možno neverila ani v existenciu baktérii všeobecne a všetky obvinenia brala veľmi osobne – ako ďalšie z množstva spiknutí anglosaskej protestantskej Ameriky proti úbohej írskej katolíckej kuchárke. Je pravdou, že americkí protestanti sa v tom čase (a občas sa mi zdá, že doteraz) dívali na katolíkov cez prsty, ale v tomto konkrétnom prípade im Mary krivdila.
Odmietla odovzdať vzorky moču a stolice a pri predložení takejto požiadavky sa strašne rozčúlila, pretože vznášať takúto požiadavku voči slušnej kresťanskej žene považovala za nehanebnosť. Sopera naháňala dokonca s vidličkou...
Avšak podozrenie už bolo vypustené a Mary sa pod prezývkou „Týfusová Mária“ („Typhoid Mary“) dostala na prvé stránky dobovej tlače a o dve generácie neskôr do komiksu (v podobe mladej vražednej ryšavej sexice s bičíkom a tetovaním nosiacej koženú bundu na holom tele a sieťkované pančucháče bez sukne ). Aféra získala črty paniky a hystérie.
Mary musela byť zadržaná newyorskou políciou a násilím (po niekoľkohodinovej skrývačke a zápase) predvedená do karanténnej stanice na North Brother Island. Bola jedným z prvých zdokumentovaných prípadov prenášača týfusového bacilu, ktorý sám o sebe je zdravý a nepociťuje žiadne príznaky choroby. Predpokladalo sa, že sa nakazila ešte pred narodením, pretože jej matka počas tehotenstva prekonala týfus. Zdravý prenášač je voči týfusu imúnny, no týfusové bacily sú prítomné vo vnútorných orgánoch, najmä žlčníku a vylučujú sa stolicou a močom.
Možno by stačilo, keby takáto prenášač používal splachovací záchod a dôkladne a často si umýval ruky mydlom, no Mary pochádzala z jednoduchých pomerov, hygienické návyky nemala asi bohvieaké a nakoniec ani chudobné štvrte rýchlo sa rozrastajúceho veľkomesta okolo roku 1900 neposkytovali žiadny výnimočný štandard verejnej a súkromnej hygieny.
Proti svojmu faktickému uväzneniu Mary hlučne protestovala. Vyhlasovala, že je cnostná, slušná a zákony dodržiavajúca žena, ktorá sa nedopustila žiadneho zločinu a niet právneho dôvodu na to, aby bola pozbavená slobody bez riadneho rozsudku súdu za spáchané a dokázané trestné činy. Hygienické predpisy mesta New York počítali s možnosťou karantény a dočasnej nútenej izolácie infikovaných osôb, no nie s dlhodobým zadržaním a pozbavením slobody. Navyše neobsahovali ustanovenia o zdravých prenášačoch, pretože takýto pojem nebol dovtedy známy. Jej prípad sa stal nie jednoduchým právnym problémom.
A domnievam sa, že by bol morálnou dilemou aj teraz (spomeňme si len na diskusie o tom, čo robiť s ľuďmi infikovanými HIV) - veď prenášači infekcií majú subjektívne pocit zdravia, chcú plnohodnotne žiť, nemajú pocit, že sú nejakými zločincami a zrazu ich verejná moc zavrela niekam do izolácie....
(Právne systémy moderných štátov síce počítajú s možnosťou nútenej izolácie a liečby niektorých kategórií osôb, ale ich uplatňovanie je práve vzhľadom na zásah do občianskych a ľudských práv a slobôd vždy ošemetnou záležitosťou.)
Mary našla aj svojich verejných zástancov, ktorí protestovali proti takémuto zaobchádzaniu so slobodnou občianskou v slobodnej krajine.
Nakoniec v roku 1910 bola Mary prepustená z karanténnej stanice a vrátená na pevninu. Musela však sľúbiť, že bude dodržiavať všetky hygienické ponaučenia, ktoré je poskytli, a že nebude pracovať v kuchyni.
Mary si našla zamestnanie v práčovni, no takáto práca ju neuspokojovala. Nebavila ju a navyše bola menej platená. Tak si zmenila meno a opäť sa v roku 1915 zamestnala ako kuchárka. A to dokonca rovno v nemocnici.... Na výsledok nebolo treba dlho čakať: dvadsaťpäť nakazených , z toho jedna mŕtva.... Bola odhalená a ako verejné ohrozenie opäť izolovaná v karanténnej stanici bez nádeje na prepustenie. Pokiaľ počas prvého zadržania mala isté sympatie časti verejnosti, teraz už na jej podporu nevystúpil nikto.
Mary časom rezignovala a zrejme prijala svoj osud. Na ostrovnej karanténnej stanici zostala do konca života a pracovala tam ako pomocná sila v laboratóriu. Zomrela v roku 1938 na zápal pľúc a pitva naozaj dokázala masívnu prítomnosť týfusových bacilov v žlčníku....
Život Mary Mallonovej zvanej Týfusová Mária je vcelku smutným príbehom. Napriek tomu, že nebola žiadnou kriminálničkou, naopak slušnou a cnostnou ženou, nevedomky spôsobila smrť troch ľudí a nakazila množstvo ďalších. Sama musela stráviť 26 rokov v karanténnej stanici, čo sama prirovnávala k väzeniu.
Jej prípad je dobrou inšpiráciou na zamyslenie sa nad vzťahom medzi potrebou ochranou pred verejným ohrozením na jednej strane a hodnotami ľudských práv a základných slobôd na druhej. Ako definovať mieru verejného ohrozenia, ktorá už dovoľuje obmedziť slobodu jednotlivca, ktorý podľa vlastného úprimného presvedčenia žiadny vedomý zločin nespáchal? Akú kompenzáciu mu poskytnúť?
V našom konkrétnom prípade niekto môže namietnuť, že Mary zmenou mena a porušením sľubu nepracovať viac ako kuchárka spáchala vlastne podvod, za ktorý musela pykať. Avšak nespravila sa chyba už vtedy, keď ju pustili z prvého pobytu v karanténnej stanici bez toho, aby jej bola poskytnutá pomoc prostredníctvom nejakej siete dohľadu a sociálnej pomoci? Ak mala Mary dodržiavať všetky pravidlá a pracovať v menej platenej pozícii, znamenala to vlastne, že z ohľadu na verejné zdravie ona osobne sa musí uskromniť a priniesť tak istú obeť. No prečo by ju mala znášať len ona? Nebolo by spravodlivejšie, keby dostávala nejakú finančnú kompenzáciu za mzdový rozdiel? (Interpretovali by sme to ako „rozloženie“ nákladov na celú spoločnosť.)
Osobný život Mary Mallonovej bol nešťastný a bola tvrdo postihovaná za niečo, čo nebolo v jej moci kontrolovať a ovládať. Stala sa však akousi celebritou a pre svoje unikátne medicínske a právne aspekty jej prípad neupadol do zabudnutia. Ale myslím, že o takúto slávu a popularitu nestála.
