Pre mňa je rodným krajom Bratislava IV, konkrétne Dúbravka spolu s Karlovou vsou. Lamač už nie - ten je za diaľnicou a Devínska Nová Ves a Záhorská Bystrica sú už trocha ďaleko. Niekto by povedal, že obyčajné sídlisko - ale ľudská duša je už taká - človek má vždy intímny vzťah k miestam, kde vyrástol. Nech to je dokonca nejaký slum alebo koncentračný tábor. Jednoducho, tu som ako chalan behal po dvore, chodil do škôlky a na základnú školu.
A Dúbravka a Karlova Ves neboli úplne obyčajné sídliska. Koncom šesťdesiatych rokov boli plánované ako vzorové satelitné mestá voči Bratislave. Urbanistická koncepcia satelitných miest bola vtedy veľmi populárna a je to zvláštny pocit čítať staré časopisy (konkrétna si spomínam PaS), v ktorých sa písalo o projektoch na výstavbu sídlisk, v ktorých som potom žil a s ktorými sa viazali moje prvé spomienky - teda vnímal som to vtedy tak, že tieto múry tu stoja od „nepamäti" a inak to ani nemôže byť.
Sídliská boli nie príliš veľké a členité, poskytovali tak z urbanistického hľadiska istú pestrosť sídlištného priestoru - nie ako Petržalka, kde sa na obrovskej ploche opakujú tie isté modely rozmiestnenia rovnakých panelákov, takže návštevník nevie, v ktorej časti sa práve nachádza. Na to by tam musel prežiť celý život, aby si vypestoval cit pre odlišnosti v drobných detailoch.
Neboli ani prehustené- zrejme preto, že počítajúc s treťou svetovou vojnou, baraky boli stavané v dostatočných odstupoch od seba. Obe sídliská vyrástli nie miesto ale popri pôvodných rovnomenných dedinách a Tavarikovej osade, na ktorú nesmieme zabúdať. Hneď vedľa dvanásťposchodových panelákov tak bolo možné zablúdiť do oáz pokojného dedinského života. Aj morfológia celej lokality bola výnimočná a pôvodne to muselo byť malebné miesto. Nachádzajú sa vlastne v Lamačskej bráne - je tam síce veterno- no z jednej strany je Devínska Kobyla a z druhej svahy a predhoria Malých Karpát. Na juhu je Dunaj s Karloveskou zátokou a s lodenicami a na severe sa otvára široký prístup na záhorskú roviny s množstvom možností na výletu a nenáročnú rekreáciu. Pajštún, Kamenný mlyn, Košarisko a Plavecký hrad - s nimi ma viažu spomienky na detské a mladícke dobrodružstvá.
Devínska Kobyla má zvláštny genius loci a je veľkým nešťastím, že je zo všetkých strán teraz ohlodávaná novou výstavbou. Jej prehriate svahy sú najsevernejším útočiskom južnej stepnej flóry a fauny, Sandber a Vila rustica sú hodné osobitného zreteľu a ochrany, no a „za kopcom" na druhej strane sa nachádza Devín, časť asi najviac odrezaná od ostatnej Bratislavy a stále s nádychom istej romantiky, ktorú realizovaná výstavba obytných komplexov nenávratne zabije. Devínska Kobyla do šesťdesiatych rokov bola „divočinou", naozaj sa tam chodilo na náročné turistické výpravy spojené so stanovaním a trampovaním. V medzivojnovom období tam vznikli jedny z prvých trampských osád na Slovensku (Beduíni, Partia veselých, Aku-aku). Niekoľko pamätníkov by sa azda ešte našlo...
(Mimochodom, úplne prvá trampská osada na Slovensku vznikla v roku 1928 na Železnej studničke, teda tam, kde je dnes v podstate mestský park. )
Časy sa však menia a dnes by snaha poňať výlet na Devínsku Kobylu inak ako poobedňajšiu prechádzku v teniskách pôsobila asi nezvyčajne. Je mi aj ľúto, že zaniká pôvodná Tavariková osada s chatkami a záhradnými domčekmi a mení sa na vilovú štvrť. Bola totiž unikátnym príkladom prvej rekreačnej osady pri Bratislave, ktorá bola založená v roku 1908 ako prejav zmeny vnímania prírody v očiach mestského človeka. Mať čisto domček v prírode, ktorý by bol bez priameho ekonomického využitia a slúžil len na rekreáciu a rozjímania, začalo byť vtedy vo vyššej strednej vrstve módou. No, škoda jej.
Na druhej, východnej, strane bol Kačín, Kamzík a iné kopca. Tam som chodil menej, lebo pre mňa to bolo, ako som už uviedol, „za diaľnicou". Tieto lokality určite poznali viacej tí, čo bývali v Lamači alebo na Patrónke.
V každom prípade ktokoľvek, kto býval v Dúbravke či Karlovke, býval nie viacej ako kilometer a pol od lesa, v ktorom behali srnky a diviaky. Obe štvrte tak mali zvláštny podhorský charakter. V zime to, prirodzene, bolo o to horšie....
Boli navyše trocha izolované od ostatnej Bratislavy, cestou sa prechádzalo úsekmi, kde „neboli domy", alebo išlo len o rodinné vilky alebo záhradky, takže to vzbudzovalo pocit, že človek vlastne opúšťa Bratislavu a prichádza do iného, menšieho, mesta. Až do trinásteho roku života som do centra mesta príliš nechodil, nemal som vlastne dôvod. Bratislavu pre mňa predstavovala najmä Dúbravka. Skutočným „veľkomestským človekom" som sa stal až na strednej škole, ktorú som mal na dnešnej Grösslingovej ulici.
Rozširovaním a splývaním zástavby sa tento osobitný charakter postupne strácal. No i tak zostáva Dúbravka i Karlovka celkom vhodným miestom na relax, najmä v jarných a letných mesiacoch. Pravda, pokiaľ človek nie je príliš náročný a lokalitu dôverne pozná, takže vie využiť možnosti, ktoré ponúka.
Je tu len málo výrobných podnikov, takže doobeda panuje ticho a pohoda. Dá sa ísť na prechádzku do lesa a v blízkosti je aj zopár historických a prírodných pamiatok: Devín, Pajštún, Sandberg. Nevraviac o zoologickej a botanickej záhrade v Mlynskej doline. Na schladenie sa je tu kúpalisko Rosnička. Športové vyžitie ponúka lodenica, viacero posilňovní a športoviská pri školách. V posledných rokoch tu otvorili aj viacero masážnych a pre dámy kozmetických salónov. Večer si obyvatelia i návštevníci môžu ísť sadnúť do vcelku primeraného počtu podnikov v dosť širokej škále- od tradičných viech a takmer dedinských krčiem cez čajovne, reštaurácie až po bary a diskotéky. Z pohľadu kultúry sú na tom tieto dve štvrte trocha horšie, no je tu Iuventa a dva domy kultúry a myslím, že aj nejaké menšie spoločenské a kultúrne centrá. A pravda, niekoľko kostolov... Takže sa tu dá celkom príjemne stráviť čas.
Zloženie obyvateľstva bolo pri ich vzniku špecifické a odrážalo bytovú politiku tých čias: Na okraji Bratislavy sa postupne stavali jednotlivé sídliská, pričom každé z nich vzniklo akoby naraz, ako jeden celok. Keďže byty boli prideľované štátom alebo bytovým družstvom (no v intenciách štátnej politiky) všetky mladé rodiny s malými deťmi v Bratislave boli vždy doslova zhromaždené na tom sídlisku, ktoré sa aktuálne dostavalo. Znamenalo to, že na každom sídlisku sa spočiatku vytvorila vekovo vždy pomerne vekovo a sociálne rovnorodá skupina mladých rodín.
V prípade ich detí sa dokonca dá podľa roku narodenia c vysokou pravdepodobnosťou určiť, v akej štvrti strávili detstva. V prípade detí narodených v päťdesiatych rokoch to je tzv. Päťsto bytov, Februárka a pod. V prípade detí zo šesťdesiatych rokov Kramáre a bytové komplexy v Bratislave II a III, no a v prípade narodených v období 1968-78 to bola práve Dúbravka, Karlova ves a Podunajské Biskupice. Mládež narodená v osemdesiatych rokoch sa koncentrovala v Petržalke a Devínskej novej vsi. Po páde socializmu sa samozrejme táto politika prestala fungovať, azda s výnimkou posledného veľkého sídliska - Dlhých Dielov - kde je zas nadpriemerné zastúpenie Bratislavčanov narodených medzi rokmi 1990-2000.
Dlhé diely majú mimochodom zvláštne špecifikum- formálne síce patria do Karlovej vsi, no o identite ich obyvateľov to tak jednoznačne neplatí. Považujú sa za niečo osobitné od obyvateľov starej Karlovky s rodinnými domami od obyvateľov sídliska v údolí, ktoré vyrástlo o dve desaťročia skôr.
Keď na každom bratislavskom sídlisku miestna mládež začínala odrastať a dostávala sa do puberty, začínalo to byť divoké. Jednotlivé bratislavské sídliská si až donedávna podávali štafetu problémovej štvrte presne v poradí uvedenom vyššie ale s asi pätnásťročným posunom. Po pár rokoch vždy miestna omladina odrástla, umravnila sa, odsťahovala alebo v horšom prípade sa časť z nej udrogovala. Dúbravka a Karlova ves zažili obdobie divokosti koncom osemdesiatych rokov. V deväťdesiatych rokoch kraľovala Petržalka, kde vďaka naozaj vysokej koncentrácii teenagerov vznikla na istý čas osobitná mládežnícko-bohémska ale aj umelecká subkultúra, ktorá raz možno nájde svojho historika. Pred pár rokmi zažili svoj vrchol Dlhé Diely...
Vďaka tomu, že sa v Dúbravke a Karlovke v sedemdesiatych rokoch sústredili najmä mladé, zdravé a vzdelané rodiny a Bratislava ponúkala a ponúka dostatok pracovných príležitostí, materiálny životný štandard väčšiny obyvateľov bol vcelku slušný a dlho tieto štvrte neboli konfrontované so sociálnymi problémami. Až dnes, keď „mladí ľudia spred tridsiatich rokov" postupne odchádzajú do dôchodku, zväčšilo sa zastúpenie dôchodcov a chudobných ľudí alebo ľudí reálne chudobou ohrozených.
Napriek tomu aj v súčasnosti je okres Bratislava IV z hľadiska príjmu na obyvateľa na druhom či treťom mieste na Slovensku. V tomto ukazovateli ho predstihuje len Bratislava I. Aj to zrejme hlavne kvôli tomu, že tam majú sídla rôzne banky a podobné inštitúcia a koncentrovala sa tam slovenská majetková elita. Ak by sme však zobrali do úvahy aj rôzne nefinančné parametre, myslím, že v Bratislave IV sa žije lepšie než v centre mesta.
Budúcnosť oboch sídlisk je dnes pomerne hmlistá. Reprezentujú vrchol niekdajšej panelákovej výstavby a urbanistickú koncepciu, ktorá už je považovaná za prekonanú. Kto na paneláky nie je zvyknutý, môžu ho dokonca desiť. Hoci na druhej strane, keďže z malých stromčekov sa už stali veľké stromy, vizuálny dojem je dnes výrazne lepší a sídliská sa už nedajú opísať ako „paneláková púšť".
Hlavným problémom bude asi to, že začali chátrať. Neplatí to o jednotlivých panelákoch. Tam sa ich obyvatelia obyčajne podujali na nejakú - niekedy celkom vkusnú- rekonštrukciu, no skôr sa to týka verejných priestorov, chodníkov, ciest, parkov a sociálnej vybavenosti. Bez aktívneho cieleného zásahu hrozí obom sídliskám úpadok a postupne aj zosun na úroveň problémových štvrtí s prestarnutým obyvateľstvom a rozpadajúcou sa infraštruktúrou. Som však presvedčený, že niečo sa v tejto veci spraví. Určite v horizonte dvadsiatich rokov sa začnú strhávať mnohé súčasné verejné budovy- škôlky, obchody, polikliniky a pod. a nahrádzať novými. Do tridsiatich rokov podobný osud postihne aj prvé paneláky. Myslím, že v rámci tohto procesu dôjde ak k zásahu do uličnej štruktúry. Vznikne tak časom nové mesto s novými budovami a ulicami, ktoré nahradí súčasné sídliská.
Ja len dúfam, že sa podarí uchrániť Devínsku Kobyly a iné okolité lesy, dobre sa zdokumentuje stav z rokov 1975 - 2030 a zostane čosi v historickej pamäti Bratislavčanov - ako spomienka na obdobie, keď sa v priebehu jednej generácie mesto prudko rozrástlo. Veľmi by som sa zasmial, keby sme po tom, ako sa staré sídliská nahradia novou zástavbou, začali plakať, že sme zbúrali svetovo unikátne štvrte predstavujúce ukážkový príklad funkcionalistického urbanizmu druhej polovice 20.storočia, na ktoré by sa chodili pozerať turisti. Podobne, ako teraz smútime za bratislavským Podhradím a nedávno zbytočne zvalenými starými továrenskými objektmi.
