Týkal sa najmä jeho syna - Fedora Francisci (24.8.1855-27.7.1938). Taktiež aj jeho rodiny a ďalších potomkov.
Azda na úvod treba znovu pripomenúť, že spomenutý Fedor Francisci bol v slovenskej literatúre považovaný po roku 1905 za „strateného“. Takže informácia o výsledkoch pátrania po osude tejto vetvy francisciovskej rodiny, ktorá sa zachovala dokonca v rozvetvenej mužskej línii, bola v zásade objavná a súčasne vyvolala istý údiv. Pritom Fedor žil v Moskve, stýkal sa podľa všetkého aj s predstaviteľmi prvého česko-slovenského odboja a s česko-slovenskou politickou misiou v Moskve až do začiatku dvadsiatych rokov.
Tento text nadväzuje na pôvodný článok a prináša určité spresnenia o doplnenia. Veľmi aktívne mi v tom pomohli Vladimír Ušakov-Francisci z Omska, ktorý je pravnukom Fedora a Tim Francisci z Liepaje v Lotyšsku, ktorý je jeho prapravnukom.
Fedor Francisci v Rusku
Začneme profesijnou kariérou Fedora Francisci v Rusku, ktorú možno upresniť nasledovne:
Od 18.10 1873 do júna 1877 študoval v Mníchove na Königlich-Bayerischen Polytechnischen Schule. V Rusku žil zrejme od roku 1878. Nebol to pre predstaviteľa dobovej českej a slovenskej inteligencie až taký nezvyčajný krok. Vtedajšie Rusko mnohým z nich umožnilo plne uplatniť svoje vzdelanie a schopnosti (navyše ich slovanský pôvod a možno slavjanofilské a rusofilské názory tu na rozdiel od Rakúska-Uhorska neprekážali). V roku 1880 absolvoval skúšky na učiteľa nemeckého jazyka a 29.3.1880 bol pridelený na Kostromské reálne učilište (forma gymnázia). 1.8.1898 bol preradený na Kalužské gymnázium. Od 1.7. 1895 bol v stave pedagogického zboru prestížneho 3. moskovského gymnázia, hoci v r. 1900-01 vyučoval aj na Kalužskom gymnáziu nemčinu. Od roku 1911/12 riaditeľom Nerechtského mužského gymnázia, pričom riadil aj jeho výstavbu. Od roku 1912 mal hodnosť štátneho radcu, riaditeľa a predsedu pedagogickej rady na tomto gymnáziu. O roku 1914 aktívnym štátnym radcom. Naďalej vykonával funkciu riaditeľa Nerechtského osemtriedneho mužského gymnázia a súčasne bol predsedom pedagogickej rady Márijského osemtriedneho ženského gymnázia. Riaditeľoval asi až do roku 1917. V roku 1921 bol penzionovaný. V Nerechte dnes pôsobí skupina nadšencov, ktorá skúma dejiny miestneho školstva a oživila pamiatku Fedora Francisci.
Podarilo sa zistiť aj dátum narodenia manželky Fedora Francisciho - Very Konstantinovny Francisci (za slobodna Karatygina). Je to 21.7.1867. Jej matka sa volala Maria Ivanovna Karatygina a otec Konstantin. Bola to údajne pomerne vzdelaná a politicky liberálna rodina.
Deti Fedora Francisci
Ich prvý syn Sergej Fedorovič Francisci (12.04.1884 — 13.03.1956) sa narodil v Kostrome a zomrel v Moskve. Na vysokej škole študoval právo a stal sa záložným práporčíkom. Po mobilizácii vykonával funkciu vedúceho vojenského potravinového skladu na stanici Ugrešskaja pri Moskve. Neskôr bol povýšený na podporučíka. V roku 1915 získal Rád svätého Stanislava 3. stupňa v roku 1916 Rád svätej Anny 3. stupňa. Za manželku mal Annu Ivanovnu Francisci (za slobodna Moskvinová, asi 1888 – 16.12.1946). Mali dcéru Galinu Francisci (vydatú Kost, asi júl 1916- 30.7. 1946), ktorá zomrela pri pôrode svojej jedinej dcéry alebo veľmi krátko po ňom. Potomkovia jej jediného syna Andreja Aleksejeviča Kosta (6.7.1946-1998) sa údajne po r. 1991 odsťahovali do USA.
Môžeme upresniť aj rok narodenia najmladšieho syna Leonida Francisci (1886 - 08.09.1915). Neoženil sa a zrejme nemal žiadne deti. Na bojisku slúžil v 49. sibírskom streleckom pluku, ktorý bol súčasťou 13. sibírskej streleckej divízie. Padol 8. septembra 1915 v Lotyšsku.
Sestra Jelena sa narodila 29.1.1891 v Moskve a v Moskve zomrela niekedy v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Jej posledná moskovská adresa bola: Sadovaja, dom č.19, byt 13. Bola zdravotnou sestrou, neskôr možno zubnou lekárkou. Niektoré ruské pramene uvádzajú narodenie Jeleny pred rok 1884, čo je však vzhľadom na vek jej matky málo pravdepodobné. Nepodarilo sa vypátrať či sa vydala a mala vlastné deti – ale skôr nie.
Dmitrij Francisci a jeho účasť v prevej svetovej vojne
Syna Dmitrija Fedoroviča Francisci sme si nechali na koniec, lebo mal najdramatickejší život a jeho koniec zostáva nevyriešenou záhadou. Narodil sa 25.9.1885. Študoval zrejme v rokoch 1904 – 1908 na Moskovskej univerzite právo a súčasne získal hodnosť záložného práporčíka. V lete 1914 sa v radoch 210. bronického pešieho pluku 53. pešej divízie ocitá na Severozápadnom fronte a už v septembri bol ranený (zrejme pri pokusoch 10. armády preraziť smerom na nemecký Kráľovec). V roku absolvoval 1916 Sevastopoľskú leteckú školu.
Vieme už, že od 1.3.1916 do novembra 1917 bol príslušníkom „Eskadry vozdušnych korabľej“ - prvého útvaru ťažkého bombardovacieho letectva na svete. Bol niekedy v r. 1916/17 povýšený na podporučíka a do funkcie zástupcu veliteľa lietadla. Zachovali sa aj záznamy o niektorých jeho bojových letoch. Všetky uvedené sa odohrali nad územím Haliča, v okolí Ternopiľa, v rámci prebiehajúcej Brusilovovej ofenzívy (jún- september 1916).
Napríklad 22.augusta 1916 (zrejme podľa starého kalendára) sa zúčastnil letu na stroji č. IM-II, ktorému velil známy a slávny letec, kapitán Alexej Vasiljevič Pankratov (1888-1923). Ďalšími členmi posádky boli Nikoľskoj, Pavlov, Smirnov, Makedonský a Fedorov. Vzlietli z Jageľnice (v dnešnej Ternopiľskej oblasti) a leteli ponad Jauzovec, Gniľče, Jablonov a naspäť do Jageľnice (názvy sú uvedené v ruskej transkripcii). Úlohou bol prieskum a bombardovanie. Spozorovali viacero zoskupení nepriateľských vojsk ktoré zasypali bombami a obstreľovali z guľometov (efekt musel byť skôr psychologický).
24. augusta letel na tom istom stroji a v zostave Pankratov, Solovjev, Žigajľov, Makedonský a Francisci. Leteli na prieskumný let po trase Jageľnica – Mariampol – Galič – Boľšovce - Mečiščev - Bržežany – Jageľnica. Letci hlásili ústup nepriateľských vojsk, ostreľovanie zo zeme (pri Galiči a pri Bžežanoch) a stretnutie s nepriateľským lietadlom.
8. septembra 1916 letci Pankratov, Pavlov, Koljankovský, Fedorov Gavrilov a Francisci uskutočnili ďalší let na trase Jageľnica - Bučač-Zabvaluv – Mečiščuv – Šibalin - Jageľnica. Pri ňom nešťastnou náhodou zhodili bomby aj na vlastné ruské vojská v oblasti Kotuv, pričom traja ruskí vojaci boli zranení. Následne bol vydaný zákaz zhadzovať bomby v blízkosti vlastných línií.
Je vhodné uviesť, že Dmitrij bol v priemere o pár rokov starší od ostatných letcov a na rozdiel od nich nebol profesionálnym vojakom a mal najnižšiu hodnosť. Možno ho ani príliš nebrali medzi seba a tak mu venovali v spomienkach len obmedzené miesto. Do eskadry sa dostal v období jej menej aktívneho pôsobenia, fakticky v čase postupujúceho rozkladu ruskej armády. Po zácviku lietal na strojoch s číslom IM-XVI, IM-XVII a najdlhšie na IM-XXI, ktorého veliteľom bol štábny kapitán Evgenij Ivanovič Žigajľov. Bol zrejme jeho zástupcom. IM-XVI bol v septembri 1916 zostrelený. Francisci sa podľa všetkého na jeho palube vtedy nenachádzal.
V osudovom roku 1917 bol príslušníkom 4. oddielu Eskadry, ktorý bol dislokovaný vo Vinnici, a ktorého úplne posledným veliteľom bol podplukovník Robert Ľvovič Niževskyj (1885-1968). Oddiel bol podriadený veleniu Rumunského frontu ruskej armády a v novembri 1917 sa oddiel počas bojov medzi revolučnými silami a dôstojníkmi a vojakmi lojálnymi Dočasnej vláde fakticky rozpadol. Zvyšok prešiel pod velenie formujúceho sa ukrajinského štátu.
V rokoch 1918 – 1920 bol Dmitrij Francisci letcom v Ozbrojených silách Juhu Ruska pod velením generála Antona I. Denikina. Nie je známe, aká bola jeho cesta z rozpadajúceho sa frontu k bielej armáde. (Možno so skupinou plk. Drozdovského, ktorá sa prebíjala cez celú Ukrajinu ? Alebo spoločne s Niževským, ktorý sa apríli 1918 dostal cez Odesu, Rumunsko do Sevastopoľa k bielym?). No o službe v bielej armáde tiež nie sú zachované podrobnosti. Pritom Ozbrojené sily Juhu Ruska nemali nikdy viac ako 120-150 lietadiel, a teda dajme – tomu 300 mužov lietajúceho personálu – asi o sebe museli všetci navzájom vedieť.
Rodinný život Dmitrija po vojne
Niekedy v roku 1920 sa Dmitrij v Tiraspole oženil s Kseniou Nikolajevnou Bolotovou (20.7.1901 – 1987), narodenou v Odese alebo Benderách (tu ju krstili), ktorá bol dcérou šľachtica a plukovníka Nikolaja Vasilieviča Bolotova, ktorý bol podľa niektorých údajov v Benderách riaditeľom banky (manželka: Mária Podgurskaja). Pôsobil dlhodobo v 56. žitomírskom pluku, ktorý bol istý čas dislokovaný v Tiraspole. Taktiež bol účastníkom občianskej vojny na juhu Ruska. Zrejme počas nej sa zoznámil aj s Dmitrijom. Rodina Bolotovových sa pohybovala dlhodobo medzi mestami Odesa- Bendery - Tiraspol. (Bendery a Tiraspol sú od seba menej ako 10 kilometrov). Zrejme bola aj pomerne bohatá.
Je možné, že Kseniu Dmitrij očaril – bol fešákom v najlepších rokoch, vzdelaný, z veľkého mesta, vojnový hrdina a letec – to posledné bola vtedy úplná exotika. Asi ani nebrala do úvahy, že je od nej o 16 rokov starší, bez prostriedkov a s nákladom psychických tráum zo 6 rokov bojov.
Od roku 1920 žil Dmitrij Francisci v emigrácii vo vtedajšom Rumunsku. Úvahy o jeho dlhodobejšom pobyte v Juhoslávii možno v tomto momente zrejme vylúčiť. Jeho život v Rumunsku bol však zvláštny. Bolo to totiž v pripojených oblastiach v Bukovine (od Rakúska) a asi aj v Besarábii - teda v jednej časti bývalého ruského impéria, takže to možno ani nepovažoval za plnohodnotnú emigráciu. Besarábia a Bukovina sú rozdelené dnes medzi Ukrajinu, Moldavsko a tiež medzinárodne neuznanú Podnestrovskú republiku. Je to trocha zabúdaný kút Európy, čo sťažuje akékoľvek pátranie na mieste. Teraz môžeme aj odhadnúť prečo tam zostal – okrem kultúrnej blízkosti tu platilo, že rodina jeho manželky bola v Besarábii zrejme vcelku dobre etablovaná. Z Tiraspolu sa len vlastne len presunula do Benderov na druhej strane rieky, kde možno tiež vlastnila nejaké majetky. A tak nevidel dôvod sa hýbať ďalej- do Paríža, Berlína alebo dokonca Česko-Slovenska.
20.6.1921 sa Dmitrijovi a Ksenii údajne v Černoviciach (vtedy Rumunsko, dnes Ukrajina) narodil syn Sergej a v roku 1924 syn Vladimír. Na krstnom liste Sergeja je uvedená ako krstná mama kňažná Jelizaveta de Sayn-Wittgenstein a Wilhelm Golovec. Je vhodné spomenúť, že uvedená dáma bola pomerne známou dobovou celebritou. Elizaveta Dmitrievna princezná Sayn-Wittgenstein (1877-1942/44), rodená Nabokovová bola dcérou niekdajšieho ministra spravodlivosti Dmitrija Nabokova (1826-1906) a vdovou po kniežati Heinrichovi Gottfriedovi Chlodwig zu Sayn-Wittgenstein (1879-1919). Zomrela v exile v Bukurešti. Netrúfam si ani hádať, aký bol jej vzťah s rodinou Dmitrija a Ksenie. Možno sa len poznali v rámci komunity ruských emigrantov v Bukovine.
Dátum narodenie Sergeja naznačuje, že Dmitrij začal s Kseniou intímne žiť určite niekedy pred septembrom - októbrom 1920. Predpokladajme, že svadba bola ešte predtým, možno v lete 1920. Spoznať sa mohli napr. na jar 1920. Tu treba uviesť, že evakuácia bielych vojsk z Krymu sa uskutočnila až 13.-16. novembra 1920. Takže to bolo v čase, keď Vojenské sily Juhu Ruska ešte bojovali – zrejme už bez podporučíka Francisciho.
Znamenalo by to, že niekedy najneskôr v lete 1920 sa Dmitrij musel ocitnúť mimo hlavných bielych síl a azda niekde v povodí Dnestra. Môžeme len špekulovať, no nedá sa vylúčiť, že to bolo v súvislosti s ústupovými operáciami bielych síl na pravobrežnej Ukrajine v januári – februári 1920 v rámci tzv. Bredovského pochodu, pričom veľká časť rozbitých bielych oddielov sa pohybovala aj v okolí Tiraspola pri pokuse prejsť do Besarábia ovládanej Rumunmi, ktorí to ale nedovolili. Potom sa toto zoskupenie spolu s civilnými utečencami od Tiraspolu pohlo k Novoj Ušice (ukrajinskému mestečku pár kilometrov na sever od hraníc Bukoviny), kde sa spojili s poľskými vojskami. Civilisti a časť vojakov (azda aj Dmitrij) tu potom zostali a neprešli na Krym, ako spravilo jadro tejto vojenskej skupiny.
Nie je bez zaujímavosti, že kdesi v oblasti Halič- Bukovina- severná Besarábia sa vlastne pohyboval aj za vojny v r. 1916-1917. Zohralo okrem rodinných väzieb manželky úlohu aj to, že vracal sa do regiónu, kde mal nejaké väzby? Kde niekoho poznal alebo sa mu tam proste zapáčilo? Alebo proste sem ustúpil s časťou bielej armády začiatkom roku 1920 a odmietol sa nechať presunúť na Krym? A možno všetko dohromady....
V rodinnej pamäti sa zachovalo, že najdlhšie Dmitrij a Ksenia žili spoločne zrejme v Černoviciach (bývalé hlavné mesto Bukoviny, dnes Ukrajina) a potom možno aj v Lipkanoch v Besarábii (mestečko úplne na severe Moldavska, od Černovíc asi 50 km) hádam aj v Benderoch (dnes Moldavsko, ale pod správou Podnestrovskej republiky). Neskôr sa rozviedli (niekedy v rokoch 1925-1931). Podľa zachovanej rodinnej tradície bol hlavnou príčinou Dmitrijov alkoholizmus. Začal piť. Mal na to určite veľa pochopiteľných dôvodov: hrozné spomienky na účasť v dvoch vojnách, frustrácii zo života v emigrácií a podobne. Jeho alkoholizmus musel mať zrejme dosť neznesiteľnú formu dokonca aj pre rodenú Rusku, pretože v tej dobe bol (mimo ZSSR) rozvod považovaný za skôr výnimočnú vec a matka dvoch malých detí by sa preň nerozhodla len tak.
Ksenia určite žila po rozvode v Bukovine v dedine Novoselica pre Černoviciach (dnes v Ukrajine tesne na hranici s Rumunskom) a v spomenutom mestečku Lipkanoch, kde 27.9. 1931 uzavrela nové manželstvo s Michailom Michailovičom Ušakovom (7.12.1893 v Petrohrade – 1978, Omsk), ďalším emigrantom zo známej šľachtickej rodiny. Mimochodom, Lipkany boli vtedy malým mestečkom s prevažne židovským obyvateľstvom. Dôležité je preto upozorniť, že za druhej svetovej vojny bolo obyvateľstvo dôkladne prečistené sovietskymi orgánmi a potom nacistami. „Pamäťová stopa“ sa tak zrejme stratila. Michail Ušakov slúžil v ruskej armáde od roku 1914 ako praporčík. V roku 1917 bol v útvare Červeného kríža na Rumunskom fronte (?). Po jeho rozpade zostal v Besarábii, kde pracoval ako účtovník, od roku 1928 v Besarábskej banke. V roku 1930 v jej pobočke v Novoselici v Bukovine a v roku 1931 v Lipkanoch. V Novoselici sa zrejme jeho životná púť pretla s Kseninou. Od roku 1936 pôsobil v Benderoch (kde mala Ksenia príbuzných).
Dmitrij sa podľa všetkého neangažoval v organizáciách ruskej vojenskej emigrácie. Možno aj preto, že nebol profesionálny vojak, možno preto, že sa nezúčastnil obrany Krymu a tak mohol byť veteránmi bieleho hnutia naozaj považovaný za dezertéra.
V júni roku 1925 požiadal Dmitrij o vízum do ZSSR na zastupiteľskom úrade v Bukurešti, ale pravdepodobne nikdy nevycestoval. Prečo tak spravil nevieme – azda to práve súviselo s jeho duševným stavom po rozvode. Toto je posledné písomne zdokumentované svedectvo o Dmitrijovi. Ostatné údaje o ňom už pochádzajú len z rodinných spomienok, podľa ktorých sa synovia s ním stýkali ešte v tridsiatych rokov. Žil teda vo vtedajšom Rumunsku a udržiaval s nimi kontakt. Asi aj po rozvode minimálne niekoľko rokov nebývali ďaleko od seba.
Synovia Dmitrija Francisci
Ksenia s deťmi žila neskôr v Benderoch (asi od r. 1936). Michail Ušakov v Benderoch pracoval v benderovskej filiálke Besarábskej banky a v roku 1938 sa stal jej vedúcim. Spoločné deti zrejme nemali a Michail si oboch Kseniiných synov osvojil. V Benderoch (adresa: Dnestrovská 13) bývali až do roku 1941 a zrejme tu zažili aj sovietsku okupácii Besarábie na prelome júna a júla 1940. Po okupácii Michal pracoval ako účtovník v Inžiniersko-stavebnom truste mesta Bendery (asi analógia našich komunálnych služieb). Dňa 12.6.1941 bola rodina zadržaná a deportovaná na Sibír (zrejme v rámci čistenia prípadného bojiska od podozrivých elementov). Ksenia s deťmi istý čas pobudla v obci Kondinskoje v povodí rieky Ob v Chanto-Mansijskom autonómnom okruhu. Michail bol 6.7. 1942 bol odsúdený na 5 rokovo za protisovietsku činnosť, oficiálne za účasť v protisovietskej politickej strane (za členstvo v rumunskej strane Front národnej obrody) a prešiel gulagom. No v r. 1958 bol plne rehabilitovaný, keďže pred rokom 1940 nebol sovietskym občanom, takže neporušil sovietske zákony. Treba jasne povedať, že okolo roku 1940 sa trest odňatia na 5 rokov považoval za „detský“ a nepriamo tak naznačuje, že Michailovi reálne nebolo čo zo strany sovietskej moci dokázať a odsúdili ho skôr formálne, aby s ním mohli manipulovať ako s väzňom. Rodina sa však neskôr mohla zísť a spoločne bývali v Omsku. Medzi jej členmi sa tradoval názor, že zatknutie a deportácie z Benderov na východ boli vlastne veľkým šťastím. Pretože zo súrodencov Ksenie, ktorí zostali v tomto meste, vojnu neprežil ani jeden. Brat Jura zahynul ako príslušník domobrany pri Rostove na Donu (Rumuni v roku 1941 nepostupovali tak rýchlo ako Nemci, Sovieti mali čas previesť mobilizáciu aj v pohraničných oblastiach) a sestra Ľaľa pri bombardovaní v Odese.
Keďže nosiť priezvisko po bielom dôstojníkovi nebolo bezpečné, starší syn priezvisko po otčimovi, respektíve zmenil Francisci na Francisti. Preto bol úradne vedený ako Sergej Dmitrievič Ušakov, niekedy v dvojtvare Ušakov-Francisti. Sergej sa krátko po vojne pokúsil vrátiť do Besarábie (Moldavska), ale nebolo mu to dovolené, resp. pre inú príčinu. Možno nebolo ani kam. (Bendery boli vojnovými udalosťami ťažko poškodené. Údajne tam bolo zničených viac než dve tretiny bytového fondu.) Musel zostať na Sibíri. Neskôr sa stal inžinierom-rádiotechnikom, v roku 1957 sa oženil, v roku 1959 sa odsťahoval do Omska, kde 30.5. 1982 aj zomrel na infarkt. Sergejevovi potomkovia už používajú len priezvisko Ušakov. Z manželku mal ruskú Nemku Annu Jakovlevnu Majer (1930-2008). Jeho syn ešte žije (Vladimir Sergejevič Ušakov).
Ďalší syn Dmitrija – Vladimír Francisci (nar. 1924) najprv zostal v Omsku. Mal syna Stanislava (nar. 1950), ktorý vyštudoval medicínu a zobral si za manželku ďalšiu lekárku – Veru. Odsťahovali sa v rámci ZSSR do Liepaji (Libavy) v Lotyšsku, odkiaľ Vera pochádzala. Ich synovia Gleb Francisci (1977) a Timur (Tima) Francisci (1979) sú integrovaní v lotyšsko-ruskej komunite. Vladimír sa v osemdesiatych rokoch prisťahoval za synom do Lotyšska, kde v roku 2005 zomrel. Sám Stanislav Francisci zomrel v roku 2016. Podarilo sa mi ale nadviazať kontakt s jeho vnukom Timom Franciscim, ktorý je básnikom ruskej menšiny v Pobaltsku a rozhlasovým moderátorom.
Neobjasnené zmiznutie Dmitrija Francisci
Záhadou ale zostáva osud samotného Dmitrija Francisciho. Niekedy v horizonte rokov 1935-40 mizne. V tomto prípade musíme popustiť uzdu fantázie. Môžeme predpokladať, že po rozvode so Kseniou zostal žiť v Rumunsku (mal už svoje roky). Najpravdepodobnejšie v Bukovine – asi v Černoviciach resp. ich blízkom okolí (napr. spomenuté Novoselice).
Do úvahy prichádzajú aj iné lokality v Besarábii (najskôr Lipkany, Bendery a ich okolie). V tomto štádiu môžeme len hypoteticky uvažovať, čo sa s ním mohlo stať. Osobne sa prikláňam k pracovnej hypotéze, že zomrel na následky alkoholizmu, osamotený a chudobný – asi v druhej polovici tridsiatych rokov. Druhou najpravdepodobnejšiu alternatívou je, že sa dostal po sovietskej okupácii Bukoviny a Besarábie do pazúrov NKVD a skončil kdesi na popravisku alebo v trestnom tábore. V ich archívoch NKVD však údajne nie sú informácie o jeho zatknutí alebo poprave – ani žiadne iné. Ale to uvedenú možnosť nevylučuje. Veď mu napríklad mohli aj skomoliť meno a podobne – alebo proste pracovníci ruských archívov nehľadali dostatočne dôsledne.
Ako to často býva, jedna záhada – „zmiznutie“ Fedora Francisciho – bola vyriešená, ale pri pátraní sa vynorila nová, a to konečný osud Dmitrija Francisciho, ktorého život bol mimoriadne dobrodružný a zaujímavý. Aj keď nemôžeme vylúčiť, že niečo o ňom môžu ešte prezradiť ruské a ukrajinské archívy NKVD, primárne pátranie by bolo podľa všetkého potrebné nasmerovať do mesta Černovice a jeho priameho okolia na ukrajinskej, rumunskej i moldavskej strane. Prípadne aj do Moldavska vrátane medzinárodne neuznanej Podnestrovskej republiky.
Tohto pátrania po stratenom vnukovi Janka Francisciho by sa však v tomto momente mal ujať niekto, kto vie dobre po ukrajinsky a po rumunsky a pozná pomery v uvedenom regióne vrátane miestnych inštitúcií. Zistenia môžu by celkom prekvapivé a veľmi dobre ilustrovať dobové pomery. Určite to je celkom zaujímavá výzva....
