Veď v Európe a vôbec vyspelom svete sme už dlho nezažili žiadne veľké epidémie a všetky správy o žltej zimnici, ebole, víruse zika a podobne boli pre nás príjemne ďaleko, kdesi v Afrike, Ázii - proste za horizontom našej bežnej skúsenosti.
Až sme si predstavu, že niečo také by mohlo postihnúť aj nás, úplne vypustili z mysle (podobne ako napr. vojnový konflikt) – a preto sme teraz prekvapení.
No aj v rámci Európy vidíme rozdiely. Akoby váhanie niektorých krajín pristúpiť k energickým protiopatreniam (Škandinávia, Británia) priamo súviselo s počtom rokov, ba až generácií, počas ktorých sa v nich „nič zlé nestalo“ a žili si spokojným životom blahobytnej stabilnej spoločnosti. My v strednej Európe aspoň máme v čerstvej pamäti dramatické udalosti rokov 1968, 1989, ekonomický prepad v deväťdesiatych rokoch a pod. To bol, možno dôvod, prečo sme reagovali rýchlejšie – vieme, že „zlé veci“ sa stávajú.
Na to, aby sme pochopili, prečo nás táto epidémia vôbec zasiahla, ale najprv musíme porozumieť tomu, prečo sme už dlho žiadnu skutočnú epidémiu nemali – na rozdiel od krajín tretieho sveta. Odpoveď na túto otázku je jednoduchá: Je to tým, že sme bohatí a vyspelí. Mnohí teraz zaprotestujú, no Slovensko naozaj patrí do skupiny najbohatších krajín sveta, hoci v rámci tejto skupiny je na spodku rebríčka. V tomto prípade ale pre nás referenčnou krajinou nie je Dánsko, ale rozvojové štáty, kde sa často vyskytujú epidemické ochorenia.
Dnes na rozdiel od minulosti máme dosť potravín, takže nie sme oslabení podvýživou, naše zdravotníctvo nám poskytuje také vymoženosti ako očkovanie a v prípade ochorenia aj terapiu, napriek častej kritike v podstate fungujúce štátne inštitúcie vedia rýchlo zabezpečiť izoláciu a likvidáciu zdroja nákazy a pod. Čo je dôležité, naša vybudovaná infraštruktúra a sieť inštitúcií preťali cesty šírenia nákaz, ktoré nás ohrozovali celé stáročia. Vysušenie močiarov nás zbavilo malárie, vodovody s čistou vodou cholery, hygienické kontroly výrobni potravín brušného týfusu a kanalizácia a odvoz odpadkov moru. Čo sa týka HIV, kvapavky, hepatitídy a pod. vieme, čo máme robiť, aby sme sa pred nimi ochránili. Preto sme sa všetkých vymenovaných chorôb zbavili alebo ich aspoň viditeľne redukovali.
Súčasný koronavírus COVID-19 má však takú cestu šírenia, pred ktorým nás naša relatívna vyspelosť, infraštruktúra ani bohatstvo príliš neochránia a neposkytujú nám výraznú výhodu pred rozvojovými krajinami. Je to prenos vzduchom. A dýchať nemôžeme prestať. COVID 19 je tak akoby „demokratickejší“. Preto zrazu – po dlhých desaťročiach – to môže byť aj Európa, ktorá je epicentrom nákazy a ohrozením pre iné regióny. Skrátka a dobre, máme zrazu patogén, ktorý sa šíri podobne ako adenovírusy alebo vírus chrípky – ktorých vlny zažívame vlastne každý rok, keď sa ochladí - no na rozdiel od nich nespôsobuje týždňovú „nádchu“, ale tento dokáže zabiť omnoho vyššie percento nakazených.
A zastaviť jeho šírenie môžeme len drastickými karanténnymi opatreniami obmedzujúcimi sociálny kontakt. Izoláciou nakazených a potenciálne nakazených, ochranou najzraniteľnejších (seniorov), rúškami, umývaním si rúk atď. V nádeji, že slnečné dni s vyššími teplotami a UV-žiarením ukončia epidémiu, respektíve, že sa nám podarí prerušiť rozširovanie vírusu z človeka na človeka. Nepodarí sa nám ho zrejme úplne vyhubiť. Už zasiahol celý svet a to znamená, že dlhodobo zostanú ohniská, z ktorých sa bude pravidelne – podobne ako chrípka - vracať. No môžeme počítať s tým, že na nové vlny budeme lepšie pripravení, vyvinieme vhodné očkovacie látky, populácia už bude voči tomuto vírusu rezistentnejšia a tento sa sám oslabí pasážovaním (to znamená, že tie najagresívnejšie formy sa sami vyradia tým, že zabijú svojich nositeľov, takže v populácii vírusu prevážia nakoniec len tie miernejšie).
V každom prípade najkritickejšie pre nás budú zrejme nasledovné týždne a je dôležité, aby sme prísnou sebadisciplínou čo najviac obmedzili rast počtu infikovaných.
Pôvodne publikované v Denníku N 17.3.2020.
