So svojou manželkou Amáliou rod. Kasanickou (1833 -1876) mal dvoch synov a jednu dcéru. Dcéra Mária (1852-1876) sa vydala za Kolomana Tótha a ich potomkovia dodnes žijú na Slovensku a v Maďarsku.
Syn Miloslav Francisci (1854-1926) bol lekárom a hudobným skladateľom a zomrel v Clevelande v Ohiu v Spojených štátoch, kde bol veľmi aktívny v komunite amerických Slovákov.
Janko Francisci mal aj druhého syna – Fedora Francisciho (nar.1855), v slovenskej historiografii sa o ňom uvádza, že v rokoch 1873-77 študoval v Bavorsku na Konikliche Bauerische Polytechnische Schule, stal sa inžinierom a odsťahoval sa roku 1878 do Ruska. Po roku 1905 (smrti otca) sa vraj kontakt medzi ním a Slovenskom prerušil a stopa po ňom a jeho prípadných potomkoch sa stratila.
Vlastne tak vznikla jedna z najzaujímavejších záhad novších slovenských dejín. O synovi (a ďalších potomkoch) jedného z otcov – zakladateľov moderného slovenského národa a jeho prípadných deťoch a ďalších potomkoch sme dlho nevedeli prakticky nič.
Párkrát som sa snažil nájsť nejaké informácie o ďalších osudoch tejto rodiny, no bezúspešne. Inštink mi našeptával, že mohla byť zomletá udalosťami prvej svetovej vojny, revolúcie a občianskej vojny a stalinistických represií. V ruskej vojensko-historickej literatúre som sa ale náhodou stretol s informáciou , že akýsi „praporščik Francisci“ bol za prvej svetovej vojny príslušníkom legendárnej ruskej „Eskadry vozdušnych koroblej“ – prvého leteckého útvaru ťažkých bombardérov na svete. Jej letci lietali na rovnako legendárnych ťažkých štvormotorových bombardéroch S-22 Iľja Muromec. No prepojenie s nejakým vnukom nášho Janka Francisciho sa mi zdalo byť príliš romantickou fantáziou.
Pokrok v digitalizácii však umožnil veľmi pohotové surfovanie po ruských archívoch a záznamoch. Začal sa mi črtať zaujímavý a pestrý obraz osudov ruského potomstva Janka Francisciho.
Fedor Francisci sa celkom dobre etabloval v Moskve. Bol dokonca istý čas riaditeľom gymnázia. Za manželku si vzal Veru Konstantinovnu Karatyginu, nar. okolo roku 1860. V roku 1880 sa im narodila dcéra Jelena Fedorovna Francisci. V roku 1884 (12. apríla) syn Sergej Fedorovič Francisci, v roku 1885 ďalší syn Dmitrij Fedorovič Francisti (áno, „c“ bolo z neznámych príčin v úradných záznamoch zmenené na „t“ – čo aj sťažovalo akékoľvek následné pátranie). V roku 1896 tretí syn Leonid Fedorovič Francisci.
Podľa dochovaných záznamov zomrel Fedor Francisci 27. júla 1938 v Moskve.
Jelena sa stala (vojenskou?) zdravotnou sestrou a jej stopa sa stráca. Sergej slúžil za prvej svetovej vojny v armáde (asi ako dôstojník alebo poddôstojník) a zomrel 13. marca 1956 v Moskve. Mal dcéru Galinu Kost – Francisci (1916-júl 1946?), ktorá sa narodila aj zomrela v Moskve. Jej manželom bol sovietsky biochemik Aleksej Nikolajevič Kost - Dvorakovsky (1915-1979), profesor Lomonosovej univerzity. Mali spoločného syna Andreja Aleksejeviča Kosta (6. júla 1946-1998), ktorý tiež žil v Moskve, bol kandidátom chemických vied a vedeckým pracovníkom Inštitútu bioorganickej chémia Akadémie vied ZSSR.
Vráťme sa však k ostatným synom Fedora Francisciho!
Sergej sa stal dôstojníkom a padol na bojisku 8. septembra 1915, podľa všetkého bezdetný.
Zato osud Dmitrija Francistiho bol zrejme veľmi pestrý a plný rôznych zvratov osudu. Študoval zrejme na Moskovskej univerzite a a stal sa rezervným práporčíkom. Jeho adresa bola: Moskva Boľšaja Bronnaja, Bogoslovskij pereulok, dom číslo 7) . Už v septembri 1914 bol ranený na fronte. (Zrejme v radoch 210.Bronického pešieho pluku.)
V roku 1916 po vyliečení absolvovaj Sevastopoľskú leteckú školu a od 1. septembra 1916 do novembra 1917 bol skutočne príslušníkom spomenutej „Eskadry vozdušnych koroblej“. Takže vnuk nášho Janka Francisciho patril medzi prvých pilótov ťažkých bomardérov na svete! Zmienka, ktorú som našiel voľakedy v ruských zdrojoch bola teda správnou indíciou! Áno, čítate správne, vnuk kapitána slovenských dobrovoľníkov z rokov 1848-49 bol pri zrode strategického bombardovacieho letectva. Eskadra bola založená v roku 1914, reálnou bojovou silou sa stala v lete 1916, keď začala operovať s cca 20 strojmi. To znamená, že stále išlo o malý kolektív a každý letec vnášal viditeľný osobný vklad do jej fungovania. S touto eskadrou sú spojené mnohé prvenstvá a mnohé inovácie , ktoré sa naplno rozvinuli až za druhej svetovej vojny: nočné nálety, fotodokumentácia škôd spôsobených bombardovaním, vypracovanie taktiky obrany bombardérov proti stíhačkám a pod. Podľa zachovaných údajov, bol skutočným pilotom a zrejme získal hodnosť podporučíka. V rokoch 1918-20 bol letcom v Ozbrojených silách Juhu Ruska pod velením generála Denikina. V rokoch 1924 žil v emigrácii v Juhoslávii a Rumunsku. Asi v roku 1920 sa oženil v Tiraspole s Kseniou Nikolajevnou Bolotovou (1901-1987), narodenou v Odese, ktorá bol dcérou šľachtica a plukovníka Nikolaja Vasileviča Bolotova.
Rodina až do roku 1939-40 žila v Besarábii alebo Bukovine (údaje sa rôznia). Tu sa môžeme pýtať, prečo sa nevypravil do Česko-Slovenska, kde ako vnuk Janka Francisciho a vojnový hrdina, by bol iste vcelku dobre prijatý? Nevieme, otázne je, či vôbec cítil k Slovensku nejakú väzbu. Ako dôstojník a pravoslávny bol zrejme plne identifikovaný s Ruskom a ruským prostredím.
V roku 1921 sa tomuto páru v Černoviciach (vtedy Rumunsko, dnes Ukrajina) narodil syn Sergej a v roku 1924 syn Vladimír. Niekedy v horizonte 1938-40 Dmitrij Francisti zomiera. Nedá sa vylúčiť, že jeho smrť súvisela aj so sovietskou okupáciou Besarábie. Ksenia s oboma chlapcami bola deportovaná na Sibír.
V nejakom nejasnom časovom horizonte sa Ksenia nejako etablovala v Omsku a uzavrela manželstvo s Michailom Michailovičom Ušakovom (1893-1978) zo známej šľachtickej rodiny. Vlastné deti zrejme nemali a Michail si oboch Kseniných synov osvojil. Preto je starší syn úradne vedený ako Sergej Dmitrievič Ušakov, niekedy v dvojtvare Ušakov-Francisti. Sergej bol inžinierom-rádiotechnikom a zomrel v roku 1982 v Omsku. Jeho potomkovia už používajú len priezvisko Ušakov. Sú si vedomí slovenského pôvodu a pamiatku svojej rodiny starostlivo pestujú.
Vladimír sa usadil v Lotyšsku v prístavnom meste Liepaja (Libava). Nie je jasné úplne prečo, ale Libava bola veľkým vojenským prístavom, kam lifrovali špecialistov z celého ZSSR – možno to bol dôvod. Zomrel zrejme v roku 2005. Jeho potomkovia dodnes v Liepaji žijú, patria do miestnej ruskej komunity a dokonca sa mi podarilo s nimi nadviazať kontakt. Niektorí sú aj umelecky celkom činní. Sú si plne vedomí svojich slovenských koreňov aj významu osobnosti Janka Francisciho.
Dnes je teda možné vyhľadať informácie aj o žijúcich a alebo len nedávno zosnulých potomkoch 4.-5. a už aj 6. generácie Fedora Francisciho– dokonca na internete nájsť ich fotografie alebo sa s nimi aj priamo skontaktovať. Z istého ohľadu voči ich súkromiu informácie o nich som do článku nezaradil.
Ani článok ako taký nie je, nejakou hotovou a ucelenou vedeckou štúdiou v pravom slova zmysle. Skôr má do slovenského prostredia priniesť základné informácie o potomkoch Janka Francisciho, ktorí žili v rusko-sovietskom priestore, prípadne inšpirovať slovenských historikov k ďalším bádaniam týmto smerom.
