Od vzniku moderného mierového hnutia v 19. storočí sa znižovanie výdavkov na vojenské účely často prezentuje ako znak pokroku a vo všeobecnosti prospešná vec. S týmto názorom sa dá súhlasiť i polemizovať, no pravda bude asi taká, že to závisí od okolností a aktuálneho medzinárodného prostredia. Obrana proti vonkajším a vnútorným bezpečnostným ohrozeniam patrí medzi základné úlohy štátu, na čo sme v našej šťastlivej, v podstate pokojnej, Európe posledných troch desaťročí akosi pozabudli a začali sme sa domnievať, že hlavnou úlohou štátu je sociálna starostlivosť.
No pri pohľade do minulosti sa dokonca nemožno zbaviť dojmu, že v mnohých prípadoch celá štátna organizácia slúžila predovšetkým ako základňa na fungovanie organizácie inej a to vojenskej. Pre obdobie feudalizmu, v ktorom to hlavné národné bohatstvo – pôda- bola prideľovaná pod prísľubom vojenskej služby, a na začiatku novoveku pre také silne zmilitarizované štáty, ako boli Prusko, Švédsko či Rusko, to platí určite.
Až do polovice 20. storočia vojenské výdavky predstavovali hlavnú časť štátnych rozpočtov. A podstatnú časť hrubého domáceho produktu každej krajiny. Jednu z najstarších komplexných analýz prehľadu hospodárenia krajiny predstavuje dielo anglického štatistika Gregoryho Kinga (1848-1712). Podľa jeho údajov dosahovali v roku 1688 vojenské výdaje v Anglicku asi 48% vládnych výdavkov. To bol požehnaný Albion chránený Kanálom. V bežných absolutistických monarchiách na kontinente, ktoré medzi sebou celé 17.-18. storočie bojovali (Francúzsko, Prusko, Rusko), vojenské výdaje tvorili až 80-90% štátneho rozpočtu. Pri (trocha špekulatívnom) prepočte na HDP dospejeme k údaju, že v uvedenom roku 1688 v Anglicku dosahovali obranné výdaje výšku asi 4,3% z celkového HDP krajiny. V prípade kontinentálnych štátov nemáme plne porovnateľné údaje, no môžeme sa domnievať, že to bolo asi 10-20%.
Nezdá sa to až tak veľa, no väčšinu ostatného HDP predstavovali na strane výdavkov položky, na ktoré prakticky nebolo možné siahnuť, lebo by sa z dlhodobého pohľadu nepodarilo zabezpečiť základnú reprodukciu populácie. Napríklad v prípade spomenutého Anglicka v roku 1688 až 59% výdavkov z HDP bolo určených na jedlo, pitie a ošatenie. Pritom väčšina obyvateľov žila vlastne v biede a dokázala si zabezpečiť len prežitie zo dňa na deň. Na nejaký “konzumný štýl” neboli proste zdroje.
Pre nás sú v skutočnosti relevantné štatistiky až v období po priemyselnej revolúcii, ktorá fakticky vytvorila súčasnú modernú spoločnosť. Z nich vidíme, že počas 19. storočia podiel vojenských výdavkov na HDP v mierových obdobiach postupne klesal. Okolo roku 1900 európske štáty vydávali na obranu asi 20-45% štátnych výdavkov, čo predstavovalo cca 3-5% ich HDP.
V rokoch prvej svetovej vojny sa tieto výdaje dramaticky zvýšili. Napr. v prípade Francúzka na úroveň 43% HDP a 77% vládnych výdavkov. Medzi vojnami väčšina európskych štátov udržiavali vojenské výdaje taktiež okolo 3% HDP, čo sa vnímalo ako akceptovateľná úroveň. Výnimku predstavovalo napr. Dánsko s 1%, no tento štát prakticky akoby rezignoval na svoju obranu – na rozdiel napr. od Fínska, ktorého výdavky zodpovedali európskemu priemeru a ktoré sa potom počas druhej svetovej vojny dokázalo vyhnúť nepriateľskej okupácii (čím potvrdilo starú múdrosť, že kto nechce platiť vlastnú armádu, bude platiť cudziu, okupačnú). Od polovičky tridsiatych rokov začali mocnosti zbrojiť a v roku 1938 predstavovali vojenské výdaje v Japonsku 25% HDP, v Nemecku 15%, vo Francúzsku a Británii asi 6-7% a v ZSSR asi 12% . Počas druhej svetovej vojny v ZSSR, Británii a Nemecku vyrástli opäť až na 40-50%. V USA na 32%.
V čase studenej vojny boli obranné výdavky v západných štátoch na mierové obdobie pomerne vysoké. Dosahovali až 7-10% HDP, no koncom šesťdesiatych rokov začali postupne klesať a na konci studenej vojny v roku 1989 boli na úrovni 4-7%. Avšak vojenské rozpočty v európskych demokratických štátov sa naďalej zmenšovali (vravelo sa tomu „mierová dividenda“) a dostali sa najprv pod hranicu 3% a postupne po roku 2000 až na výnimky (Francúzsko, Spojené kráľovstvo) pod 2%. V súčasnosti mnohé európske štáty oscilujú okolo 1% HDP. Vývoj v USA nebol taký priamočiary: V roku 1989 boli ich obranné výdavky na úrovni asi 6% HDP, potom do r. 2000 klesli na 3,5%, no udalosti v r. 2001 naštartovali ich zvýšenie na 5,7% v r. 2011, odkedy sa zas znižujú a dostali sa na úroveň okolo 4%.
Dnes je svetový priemer výdavkov na obranu okolo 2,5 % HDP. Podľa porovnateľných údajov z roku 2012 vysoké sú v KĽDR (25%), Saudskej Arábii (9%), Ománe (8,4%), Izraeli (6,2%), Rusku (4,4,%), Maroku (3,5%), Pakistane (2,7%), Indii (2,5), Turecku (2,3%), ČĽR (2,1%) a niektorých iných krajinách.
Veľmi nízke sú výdaje v strednej a západnej Európe, Latinskej Amerike a väčšine afrických štátov. (To, že v absolútnych číslach sú vojenské výdaje západných štátov zdanlivo vysoké, by nás nemalo miasť- vyjadruje to okrem iného aj vyššie náklady na mzdy a sociálne benefity než napr. v Rusku, Indii, Iráne a Číne- nevypovedajú jednoznačne o skutočných vojenských kapacitách.)
Súčasné pomerne nízke výdavky európskych štátov na obranu (v rozpätí najčastejšie okolo 0,8-1,8%) sú dôsledkom nedávneho priaznivého obdobia v rokoch 1990-2010, keď si západné štáty už dávno medzi sebou vojensky nesúperili a súčasne mali dostatočnú ekonomickú, vojenskú a technickú prevahu nad mocnosťami nezápadnými, takže o vlastnú bezpečnosť nemuseli mať prílišné obavy. Relatívnym poklesom významu Európy a USA v medzinárodných vzťahoch sme sa dostali na koniec tejto výnimočnej éry a z „návratu do normálu“ musíme vyvodiť patričné dôsledky. Za daných pomerov možno pre demokratické európske štáty, ktoré si chcú zachovať svoje vojenské kapacity v adekvátne dôstojnom a použiteľnom stave, ktorý im zabezpečí primeranú obranu, azda odporúčať pre obranné výdavky rozpätie okolo 1,5-2,5% HDP so schopnosťou ho v prípade medzinárodného napätia zvýšiť na 3,0-5,0% a v stave vojny na 20 -40%.
