Zjednodušene tento model označujeme ako „liberálna demokracia“, no okrem slobody, rovnoprávnosti, kreovania moci za pomoci volieb obsahuje v sebe aj fenomén právneho štátu, sociálneho štátu a rešpektovania práva.
Jedným z hlavných zdrojov straty dôvery v demokraciu je zastavenie rastu životnej úrovne[1] stredných a nižších vrstiev niekedy okolo rokov 1990-2000, a to napriek čo tieto chápu ako isté porušenie „sociálneho kontraktu. (Príčiny tohto stavu nie sú predmetom tejto štúdie, no môžeme ich hľadať v nástupe neoliberálnej ekonomickej ideológie, ktorá zbavila štát povinnosti rozdiely vyrovnávať – ako bolo typické v r. 1918-1980. A tiež v globalizácii a presune výroby do rozvojových a postsocialistických krajín, čím sa zhoršilo vyjednávacie postavenie zamestnancov vo vyspelých krajinách, a strate pocitu národného bezpečnostného ohrozenia, čo nenúti elity príliš dbať na potrebu národnej jednoty a medzitriedneho kompromisu.)
Významným faktorom sú aj zmene etnického zloženia vyspelých spoločností, ktoré sú dôsledkom ideológie multikulturalizmu a masového prisťahovalectva z krajín tretieho sveta. Osobitne výrazne sa kríza liberálnych demokracií prejavuje v postsocialistických štátoch, kde sa k takým javom ako rast sociálnych rozdielov, etnická fragmentácia pridáva aj znechutenie z korupcie a sklamania z nedostatočne rýchleho doháňania západných krajín.
Kríza liberálnych demokracií je o to významnejšia, že sa odohráva súčasne s oslabovaním ekonomicko-technologicko-vojenskej dominancie západných demokratických štátov a nástupu nových mocností mimo západného civilizačného okruhu, ktoré doteraz prešli len čiastočnou modernizáciou, neosvojili si demokraciu, zostali autoritárské a využívajú slobodu demokratických krajín na aktívne zasahovanie do ich vnútornej politiky, samozrejme, podporujúc autoritárske antiliberálne alternatívy.
To všetko ale môže znamenať, že jav, ktorý by sme mali tendenciu vnímať ako prechodný, sa môže stať dlhodobým faktorom, lebo bude petrifikovaný globálnou mocenskou zmenou.
SÚDNICTVO V CENTRE SPOLOČENSKEJ KRITIKY
V demokratických krajinách, najmä v spomenutých postsocialistických krajinách, sa predmetom kritiky stáva aj súdnictvo. Kritizuje sa korupcia, rôzne privilégia sudcovského stavu, nadmerná dĺžka súdneho konania a tiež aj nepostihnuteľnosť niektorých spoločenských skupín privilegovaných skupín. Nízku dôveru v súdnictvo zjavne dokumentujú aj prieskumy verejnej mienky.[2] Je samozrejme logické, že otázka súdnictva a spravodlivosti sa stala aj politickou otázkou a reforma súdnictva je predmetom politických programov vlastne všetkých politických strán.
Súčasne sme v posledných rokoch sme na Slovensku ale i v ostatných krajinách EÚ svedkami nástupu tzv. politických alternatív – strán, hnutí alebo len ideologických konceptov, ktoré útočia na paradigmy západnej liberálno-demokratickej politiky, tak ako sa presadili v období asi tak 1960-2000. Kritizujú súčasné problémy v spoločnosti a predkladajú zväčša izolacionistickú a autoritársku víziu ich nápravy. V tejto štúdiu v užšom zmysle sú tzv. alternatívnymi hnutiami prejavy, ktoré sa objavili okolo roku 2010 a to najmä na internete, sociálnych sieťach a prelínajú politické posolstvo so šírením konšpiračných teórií, odmietaním modernej vedy a medicíny a prikláňaním sa k magickým mystickým interpretáciám reality. (Klasický napr. pravicový extrémizmus bol už analyzovaní inými autormi.) Ich protagonisti sú nezriedka anonymní, alebo ťažko vypátrateľní. Objavujú sa vážne podozrenia, že niektoré z týchto nových alternatívnych hnutí sú podporované z Ruska.[3] Pred dvoma-troma rokmi existovala tendencia tieto antisystémové alternatívne hnutia ignorovať ako kuriózny okrajový fenomén mimo „serióznej politiky“. Skúsenosti z českých volieb v r. 2017 a 2018 dokazujú, že v skutočnosti majú potenciál pri správnej organizácii získať 15-20% hlasov a stať sa jazýčkom na váhach.
Môžeme - s istým nadhľadom – v česko-slovenskom priestore hovoriť o niekoľkých typoch tzv. nových alternatívnych hnutí alebo ideológií, ktoré sa ale často prelínajú:
Radikálna antikapitalistická ľavica
Klasické populistické hnutia obyčajne okolo silných lídrov
Radikálne nacionalisticko-izolacionistické smery
Slovansko-proruská skupina
Prívrženci konšpiračných teórií a ideológií
Polofašistické a autoritárske hnutia
Antislamisti
Spomenuté skupiny majú v mnohom veľmi spoločný postoj k súdnictvu a právu. Prv než sa ale k nemu dostaneme, bude užitočné si pripomenúť, aký vzťah k právu mali podobné dobové alternatívne hnutia v minulosti, v 20. storočí, keď prekotný „vpád modernity“, prvá svetová vojna a veľká hospodárska kríza vytvorili spoločenskú atmosféru priaznivú pre odklon od demokracie a racionality, práva a demokracie.
HISTORICKÝ EXKURZ – SÚDNICTVO V PREDSTAVÁCH MINULÝCH TOTALITNÝCH HNUTÍ
Túto úlohu splní krátky exkurz o tom, ako vnímali súdnictvo a právo fašistické a komunistické hnutia, s ktorými súčasné alternatívne hnutia majú viacero spoločných prvkov.
Boľševická revolúcia v Rusku znamenal odvrhnutie dovtedajšieho právneho systému a súdnictvo a v prvých fázach sa sovietsky režim usiloval o spoločnosť bez stálych súdov a jasne stanoveného a spísaného práva.[4] Právo ako také malo odumrieť. Presne definované objektívne právo a systém nezávislého súdnictva by boli prekážkami radikálnej transformácie spoločnosti, o ktorú sa boľševici usilovali. Presadzovala sa koncepcia právneho nihilizmu a rozhodovať sa malo na základe „revolučného vedomia “. V tridsiatych rokov v stalinistickom ZSSR došlo akoby ku „kompromisu“, ktorý reprezentoval napr. Vyšinskij, ktorý definoval právo ako čistý prejav vôle vládnucej triedy vynucovaný štátnou mocou. Socialistické právo tak malo zdanlivo podobu kontinentálneho právneho systému v krajne normativistickej a pozitivistickej podobe. Cieľom práva v socialistickej spoločnosti však nebolo dosiahnuť spravodlivosť, ako ju chápala väčšina spoločnosti, ale upraviť vzťahy v spoločnosti podľa zámerov a cieľov komunistického režimu, ktorý si ich definoval na základe politickej ideológie marxizmu-leninizmu. Právo je tak podriadené politike a politickým cieľom. Záujmy štátu a kolektívu sú nadriadené právom a záujmom jednotlivých občanov. Politická moc sa snažila nanútiť obyvateľom isté normy správania a isté hodnoty, ktoré nezodpovedali právnemu a politicko-spoločenskému cíteniu väčšiny obyvateľstva.
Popri oficiálnych právnych predpisoch existuje celý systém tzv. „cyklostylového“ alebo „telefónneho“ práva- teda inštrukcií a pokynov pre podriadené súdne a administratívne orgány, ako majú postupovať v konkrétnych prípadoch. Tieto inštrukcie sa často diametrálne odlišujú od toho, čo je uvedené v oficiálnych právnych predpisoch. Sú časté (i keď navonok možno neoficiálne) zásahy orgánov komunistickej strany do činnosti súdnych a správnych orgánov. Písané právo je tak do veľkej miery len „pro forma“ a prax sa riadi inými princípmi. V konečnom dôsledku sú sudcovia vnímaní ako „úradníci v oblasti justície“.
V mnohom analogické predstavy možno nájsť aj vo fašistickej a nacionálno-socialistickej ideológii a teórii „nacistického práva“.[5] V nacistickej právnej teórii bolo právo a súdnictvo len nástrojom na pretvorenie spoločnosti v zmysle nacionálno-socialistickej ideológie, hoci v skutočnosti ani nedošlo k sformovaniu jasnej koncepcie nacistického práva – azda na rozdiel od ZSSR na to nemalo nacistické Nemecko ani čas. Základom bolo asi vyjadrenie bavorského nacistického ministra spravodlivosti a neskoršieho ministra bez kresla Hansa Franka: „Právo je to, čo prospieva nemeckému národu“. A Führer vie, čo to je... žiada sa dodať. Záujmy jednotlivca sú aj v tomto prípade podriadené záujmom vyššieho celku – teraz definovaného národne a rasovo, pričom podobu týchto záujmov by sme mali hľadať niekde v mystických hlbinách národného spoločenstva. Malo sa ponímať nie racionálne ale citovo. Sudca má počúvať svedomie národa, ktoré vychádza z jeho krvi, pôdy, minulosti a rasy. Nie teda z písaných právnych kódexov. Prípadné písané práva má vychádzať z práva vrodeného. Právne presvedčenie môže toto písané formálne právo v špecifických situáciách zbavovať platnosti.
Takáto ideológia zdanlivo dáva sudcom do ruky veľkú moc, pokiaľ si však opäť neuvedomíme, že sudca a súdy nie sú vnímané ako nezávislé inštitúcie, pretože ich rozhodovanie malo byť vždy podriadené takým nejasným kategóriám ako „duch národa“, ktorých vykladačom bola politická moc.
Nacistická politická a právna ideológia ani nedokázali sformulovať ucelenú a systematickú teóriu vývoja spoločnosti a jej práva. Nacistickí ideológovia a právni teoretici sa zamotali v metafyzických pojmoch ako „rasovo podmienený právny cit“, „duch národa“, „duša rasy“, „spojenie krvi a pôdy“, „prozreteľnosť“, a pod. Z ich hľadiska to bolo potrebné, pretože pri svojich úvahách nepripúšťali iný výsledok ako ten, že potvrdia primát germánskej rasy a nemeckej kultúry nad všetkými ostatnými etnikami a právo „vodcu“ Adolfa Hitlera Nemcom vládnuť. A tu, ako uvádza Viktor Kanpp: „...nastáva skok od logiky do mystiky.“
Tento exkurz bol azda dostatočne ilustratívny a varovný. A teraz sa môžeme vrátiť do našej súčasnosti.
IDEOLÓGIA ALTERNATÍVNYCH HNUTÍ A ICH VZŤAH K PRÁVU A NEZÁVISLÉMU SÚDNICTVU
Súčasné alternatívne politické hnutia volajú po radikálnych krokoch vykonaných štátnou mocou a jej brachiálnym aparátom v prospech naplnenie istej ideologickej vízie, alebo odstránení problému, ktorý aktuálne chápu ako pálčivý (napr. ilegálna migrácia). Spája ich volanie po silnom štáte vedenom malou osvietenou skupinou, ktorá vie, čo je pre národ a štát dobré, poprípade rovno jedným vodcom.
Predstavitelia týchto hnutí obyčajne cítia istú krivdu z vývoja po roku 1989 alebo ju aspoň artikulujú. Nemusí ísť vždy len o ľudí, ktorí klesli ekonomicky. Často ide o predstaviteľov inteligencie, ktorí nijako majetkovo netrpeli, dokonca sa im otvorili aj nové možnosti, no majú pocit straty sociálnej prestíže, pretože, nástupom trhovej ekonomiky sa do popredia dostali predstavitelia novej majetkovej elity a podnikatelia, zatiaľ, čo napríklad novinári, spisovatelia, vysokoškolskí učitelia a pod. statusovo akoby klesli. Často ide o intelektuálov, ktorí sa v nových pomeroch a v novom medzinárodnom ukotvení Slovenska nevedia dobre uplatniť a nedokážu primerane fungovať v rámci širšej obce európskych intelektuálov. O to je väčší sklon preberať rôzne pseudovedecké teórie alebo zjednodušujúce konšpirátorské koncepcie.
Kritika spoločnosti zo strany „alternatívcov“ je silne prepojená s odmietavým postojom k modernej vede, medicíne a racionálnemu mysleniu ako takému, medzinárodnému poriadku a medzinárodnej spolupráci. Spája ich aj istý negatívny postoj k súčasnému Západu a modernej západnej civilizácii, hoci nezriedka sa prezentujú ako obrancovia toho pravého neskazeného (a v skutočnosti fiktívneho) Západu, Európy a pod. Majú kritický vzťah k USA, EÚ a obdivný k Rusku a prezidentovi Putinovi. Často sa obracajú do minulosti. Globalizáciu vnímajú ako škodlivý proces a volajú po nejakej forme izolacionizmu, neutrality a prerušenia kontaktov s najvyspelejšími regiónmi západného sveta, ktoré vnímajú ako existenčné ohrozenie. Veria v existenciu akejsi konšpirácie finančnej plutokratickej elity, ktorá sa usiluje o ovládnutie a likvidáciu malých národných štátov.
Väčšine takýchto hnutí je vlastný antiseminitzmus a odbor voči humanitnej inteligencii (čestnú pozíciu zaujímajú právnici, bankári, manažéri, novinári) a veľkým mestám. Nepriateľov vidia aj v kapitalizme, kapitalistoch ale nezriedka aj vo vyššej strednej triede.
Tieto hnutia sa vymedzujú hlavne negativisticky. Vieme, čo všetko kritizujú, ale nie vždy vieme, čo chcú. Preto nie je jednoduché zistiť, aký majú pozitívny program reforiem a prebudovania spoločnosti. Ak aj dokážeme nájsť alebo vyextrahovať nejaké programové koncepčné tézy, sú pomerne jednoduché a majú podobu požiadaviek a heslovitých bodov. Ich predstavy vieme nájsť v podobe krátkych manifestov alebo v rôznych internetových diskusiách. Hneď na úvod treba povedať, že právom a súdnictvom sa zaoberajú pomerne málo. Ak áno, tak hlavným posolstvom je takmer výlučne len kritika.
Alternatívne hnutia tak zatiaľ nepredložili nejakú vlastnú koncepciu právneho myslenia - a to buď, preto, že ho nepovažujú za dôležité alebo toho nie sú intelektuálne schopné. Kritika právneho priadku a súdnictva je ale súčasťou širšej kritiky liberálno-demokratickej spoločnosti, pre ktorú tvoria nezávislé súdy a rešpektovaný právny systém základ – pretože umožňujú priamo alebo nepriamo existencie ďalších fenoménov demokracie ako sú právny štát, ľudské práva, suverenita ľudu, deľba moci, zodpovednosť vlády voči parlamentu, politická pluralita, férovosť volieb, kontrolná funkciou opozície a pod.
Z vyššie uvedených fenoménov liberálno-demokratickej spoločnosti „alternatívci“ spochybňujú takmer všetky - okrem suverenity ľudu, ktorú sa, naopak, snažia naplniť popretím súčasného právneho poriadku a ústavného systému. Za predstaviteľov vôle ľudu považujú samých seba. „Suverenity ľudu“ tak ale získava podobný význam ako „zákonitosť dejín, prozreteľnosť, historická nevyhnutnosť, záujem pracujúcej triedy, duch národa“ v komunistickom a fašistickom myslení.
Súdnictvo chápu alternatívci ako absolútne skorumpované a skazené a platný právny poriadok moderných demokracií ako nefunkčný a brániaci dosiahnutiu skutočnej spravodlivosti. Právo slúži len ako nástroj elity právnikov a finančníkov (a utajených vládcov sveta) na ovládanie zvyšku spoločnosti. Nezávislé demokratické súdnictvo sa preto stáva predmetom ich útokov v politických prejavoch, na internete a pod. Je to logické, pretože sa usilujú o zmenu a právo a nezávislé súdy sú obyčajne inštitúciami na ochranu existujúcich pomerov, proti ktorým sa predsa stavajú. Musia ich odstrániť ako prekážky.
Väčšinou hovoria nie o naplnení práva ale skôr o dosiahnutí spravodlivosti alebo „spravodlivosti“ a to inými prostriedkami ako pomocou práva a súdnictva. Propagujú teda mimoprávne cesty nápravy a to „priamo“ - najmä pomocou priameho direktívneho zásahu štátnej moci (reprezentujúcej širšiu spoločenskú vôľu), po tom, ako by sa zmocnili vlády. Existencia nezávislých súdov a súdnych a byrokratických procedúr, ktoré by sa riadili všeobecne záväzným a neutrálnym právom, by bola skôr na prekážku dosiahnutia vyššieho „záujmu spoločnosti“. Právom a právnikmi vlastne pohŕdajú. K ľudským právam a rôznym ústavne garantovaným právam majú ambivalentní vzťah - kritizujú ich prípadné porušovanie zo strany súčasnej spoločnosti, zároveň sa nimi nemienia obmedzovať pri dosahovaní reorganizácie spoločnosti.
To je azda vhodné uviesť, že keby sme podrobnejšie sledovali jednotlivé „alternatívne“ hnutia a skupinky, ako sa postupne vynárajú na internetovej, mediálnej, spoločenskej a politickej scéne, zisťujeme, že ich vzťah k právu a súdnictvu sa vyvíja obyčajne podľa nasledovného modelu:
Najprv sa vlastne prezentuje ako zápas za realizáciu práva a proti stavu v spoločnosti, ktorý nie je v súlade so spravodlivosťou. Potom údajne narazí na skorumpovanosť súdnictva, štátu a politiky. Vo verejnom pôsobení sa preto začnú zdôrazňovať hlavne negatíva justície a nepokojnosť občanov s ňou.[6] Následne dôjde k odmietnutiu právneho systému a súdnictva a spomenutému hľadaniu spravodlivosti mimo ich rámca.
Konkrétna predstava „spravodlivosť“ ako dosiahnutie istého nového ideálneho stavu usporiadania spoločenských pomerov vyplýva z tej-ktorej ideológie a našťastie u radikálov, extrémistov a „alternatívcov“ nie je jednotná. Akcentujú tiež rozdielne momenty. Nikde to je vízia silného autoritárskeho štátu riešiaceho problémy nepolitickou priamou cestou bez „tárania v parlamente“, inde vízia nového masového prerozdelenia majetku (náprava zločinov privatizácie, vyvlastnenie zahraničných subjektov), národno-rasovej očisty spoločnosti alebo mravnej obrady založenej na eliminácii všetkého, čo nezapadá do nejakého veľmi striktne stanoveného kánonu spoločenských a sexuálnych vzťahov.[7]
V každom prípade pokiaľ v liberálnej demokracii právo a nezávislé súdnictvo predstavujú istú významnú hodnotu, vo víziách „alternatívcov“ to tak nie. Sú skôr prekážkou, ktorú treba eliminovať ako prekážky uplatnenia „nových pomerov“ . Keby sa „alternatívne“ vízie v spoločnosti presadili, bola by to zlá správa pre právnikov, sudcov a advokátov. V lepšom prípade by boli súdy a ignorované, v horšom tlačené do pozície vykonávateľov rozhodnutí politickej moci alebo dokonca nahradené nejakým alternatívnym systémom.
KONKRÉTNE PRÍKLADY
V spektre slovenských alternatívnych hnutí a médií je ťažké nájsť nejaké ucelené vízie a koncepcie súdnictva a práva. Väčšina priestoru je venovaná ich útočnej kritike. Paradoxne sa slovenská konšpirátorsko-alternatívna scéna vyjadruje hlavne ku globálnym „geopolitickým problémom“ a svetovým mocenským otázkam – hlavnou otázkou akoby bol vzťah k Rusku, čo vyvoláva mnohé podozrenia. Menej k tomu, ako by sa mala slovenská spoločnosť vyzerať a ako by sa mala reálne zlepšiť v oblasti fungovania práva, administratívy a ekonomiky.
Aj napríklad novoročný manifest z prostredia časopisu Zem a Vek (Zásadná zmena Slovenska 2018)[8] o práve a súdnictve hovorí len málo. Požaduje len posilnenie postavenia prezidenta a inštitútu referenda. Nadpolovičná väčšina bodov sa venuje zahraničným otázkam (uvoľnenie väzieb na EÚ, posilnenie vzťahov s eurázijskými krajinami, odmietanie migrantov a pod.).
Z okruhu priaznivcov časopisu Zem a vek (označujú sa ako Národno-oslobodzovacie hnutie) pochádza aj podobná výzva s titulom „Z temnoty na svetlo“ (sprevádzaná fotografiou samotného Rostáša na koni s odhalenou hruďou a fakľou v ruke).[9] Okrem zavedenia priamej demokracie, rozpustenia parlamentu a politických strán, obmedzenia pôsobenia a vyvlastňovania zahraničných podnikateľských subjektov, nastolenia neutrality a zrušenia existujúcich školských osnov, má aj požiadavky, ktoré deklaruje ako naplnenie práva:
„Vyvodenie právnych dôsledkov s hmotnou zodpovednosťou voči všetkým politikom a zodpovedným osobám v riadiacich štruktúrach štátu od roku 1989, v dôsledku ktorých boli poškodení slovenskí občania. Konfiškácia majetku všetkým osobám a finančným skupinám, ktoré nebudú schopné preukázať legálny spôsob nadobudnutia majetku“
Z kontextu je však zrejmé, že toto „právo“ nemá nič spoločné s právnym poriadkom platným v demokratických spoločnostiach a nemá sa naplniť uplatnením klasických právnych procedúr ale čisto revolučnou cestou.
Časť prívržencov tzv. priamej demokracie, ktorí vyrástli z hnutia „proti Gorile“ v r. 2012-13 sa dokázala zhodnúť na spoločnom Memorande slobodného občana (3.11.2012).[10] Toto ale právo a súdy v podstate ignoruje. Nehovorí o tom, by právo malo vyzerať. Opiera sa skôr o etické a morálne zásady:
„K tomu, aby som mohol spolu s ostatnými, rovnako slobodnými ľuďmi vládnuť slobodnej spoločnosti sa zaväzujem, že budem ctiť najvyššie morálne zásady a tie budú pre mňa Zákonom.“
K cieľom sa snaží dostať pravdepodobne priamou občianskou a politickou akciou – nie pomocou súdov. O práve je v texte len málo zmienok. V zásade len o zákone, ktorým by sa ukotvila priama demokracia, ktorá už následne, zrejme právo v dnešnej podobe potrebovať nebude. Následné (najvýznamnejšie?) zákony by mali byť prijímané asi pomocou vyjadrenia priamej vôle ľudu (referendom?):
„Spôsob spravovania vecí verejných ako aj všetkých verejných inštitúcií musí vychádzať zo spravodlivej a efektívne kontrolovanej deľby moci a precízneho systému bŕzd a protiváh, vychádzajúcej z ústavne zakotveného zákona o priamej demokracii.... Ústavné zákony vychádzajú priamo z vôle slobodných občanov a sú nadradené všetkým ostatným.“
Hlbšie právno-teoretické myslenie prejavila skupinka, ktorá sa nazýva Občiansky tribunál a vznikla asi v 9.11. 2013. [11] S ľuďmi okolo Memoranda slobodného občana je pravdepodobne prepojená personálne. Sama sa prezentuje ako zástupca „...tribunálu rozumu, nástroja pre ustanovenie, vykonávanie a dodržiavanie prirodzeného práva a spravodlivosti v štáte.“ Legitimitu odvodzuje priamo od občana, revolúcie a nepísaného práva (bližšie vysvetlenie absentuje). Tento Občiansky tribunál sa deklaruje byť „....dočasným, jediným ústavodarným, zákonodarným, výkonným a súdnym orgánom počas stavu ústavnej núdze.“
Túto ústavnú núdzu údajne aktuálne prežívame, lebo súčasný stav jeho predstavitelia chápu ako nespravodlivý a protiprávny:
„Občania sa nechali zviesť zdaním samostatnosti, práva a slobody za pomoci skorumpovaných médií. Až vtedy, keď sa na základe lúpeží majetku obyvateľov a štátu a znižovania životnej úrovne na hranicu chudoby presvedčili, že ide o vlastizradu a genocídu slovenského národa, začali povstanie proti neľudskému režimu. “
Pojem „právo“ však nepoužívajú vo význame platného pozitívneho práva, ale operuje napríklad s pojmom „vrodené právo“, čo naznačuje, že pre autorov ide skôr o akýsi metaprávny súbor predstáv o spravodlivosti než o skutočné právo v modernom ponímaní. Samotné použitie takéhoto pojmu priam naznačuje istú duchovnú spriaznenosť s nacionálno-socialistickým hnutím:
„Občiansky tribunál umožňuje prostredníctvom vrodeného práva vyvodiť ústavnoprávnu a trestnoprávnu zodpovednosť verejných činiteľov za zločiny proti základom republiky a trestným činom proti ľudskosti, spáchaných na nevinnom a bezbrannom obyvateľstve. Ustanovujeme retroaktívnu objektívnu zodpovednosť za spáchané zločiny verejných činiteľov, s možnosťou uplatnenia retribučného práva, ktoré sa vzťahuje na všetkých verejných činiteľov a funkcionárov. Spravodlivosť bude vykonávať Špecializovaný legitímny trestný súd. “ Tento špecializovaný súd sa bližšie nešpecifikuje, v textoch je zmienka len o Retribučnom súde, ktorý bude organizovať zrýchlené procesy.[12]
Program je jasný – uchopenie moci a zúčtovanie s predstaviteľmi „starej spoločnosti, starého režimu“ ako zločincami prostredníctvom nových revolučných kvázisúdnych orgánov, ktoré sa nebudú opierať o demokratické právne zásady spravodlivého procesu. Legitimita toho všetkého by sa opierala o novú ústavu schválenú referendom, pričom jej obsahové stránky a skutočnú záväznosť necháva bokom. Cieľom by mala byť „sanácia štátu“ prostredníctvom diktátorských metód opierajúcich sa o pôvodnú nespokojnosť s tým, čo máme teraz. Či by prvotné referendum zverujúce moc novým revolučným orgánom nebolo súčasne aj posledným, je zaujímavou otázkou.
Uvedená internetová stránka obsahuje aj akési zmätene texty tváriace sa ako ústavno-právne a teoreticko-právne analýzy, ktoré sa zaoberajú najmä záležitosťami spoločenskej zmluvy, suverenity občanov, prirodzeného a práva na odpor. Základná idea je asi taká, že štát a mocenská elita dnes porušuje spoločenskú zmluvu a občania sa jej majú postaviť na odpor, na čo majú aj plné právo.
Výnimkou, ktorá požaduje naopak posilnenie súdnictva a prokuratúry je napríklad Slovenské hnutie obrody. Vo svojom manifeste z 1.7.2017 „Programové tézy Slovenského Hnutia Obrody“[13] má krátku kapitolu, ktorá sa venuje právu a spravodlivosti.
Požaduje v nej:
„Prokuratúru a slovenské súdnictvo je nevyhnutné zbaviť vplyvu politikov a preto budeme presadzovať zmenu spôsobu voľby generálneho prokurátora Slovenskej republiky a taktiež zmenu spôsobu voľby členov Súdnej rady Slovenskej republiky tak, aby bola zabezpečená nezávislosť a nestrannosť súdnej moci.“
Konkrétny mechanizmus však tiež chýba. Nedá sa predpokladať, žeby mal nejaký sformovaný, i vzhľadom na súbor ostantých požiadaviek v právnej oblasti, ktoré majú značne konzervatívno-populistický charakter:
„Chceme presadiť zavedenie hmotnej zodpovednosti politikov a verejných funkcionárov za nehospodárne nakladanie s majetkom štátu a verejnými financiami...
...Podporujeme sprísnenie dohľadu a kontroly štátu nad vykonávaním exekučnej činnosti.
Odmietame akékoľvek snahy o dekriminalizáciu drog a všetky úvahy o prípustnosti cenzúry.
Budeme presadzovať zásadné sprísnenie trestov za trestné činy spáchané na deťoch.
Odmietame politiku Bruselu kriminalizujúcu legálnych vlastníkov strelných zbraní a nezmyselné sprísňovanie podmienok pre ich legálnu držbu pod rúškom boja proti terorizmu.“
Teda vykresľovanie demokratických politikov ako nepriateľov, tlak na sprísnenie trestov voči páchateľom a ohrozovateľom tradičných morálnych predstáv a výzvy k ozbrojenej občianskej svojpomoci. V iných oblastiach toto hnutie v podstate reflektuje čiastkové požiadavky horšie platených zamestnancov a drobných živnostníkov.
Na internetových sieťach sa k takýmto akoby koncepčným a programovým často rozvíja diskusia, ktorá odhaľuje mnohé z myslenia pisateľov – podporovateľov takýchto manifestov. Tí vytvárajú doslova vlastnú protestnú a konšpirátorskú subkultúru – alebo skôr navzájom konkurenčné subkultúry.
Ďalším zdrojom informácií o myslení tzv. alternatívcov sú aj rôzne internetové spravodajské platformy. Okrem toho, že svetu vládnu ilumináti, Zem je plochá, Krym je ruský, Európu zaplavia moslimovia, utečenci znásilňujú ženy, očkovanie a eurointegrácia škodia, Putinovo Rusko bude triumfovať nad západnými demokraciami a nás spasí kresťansko–slovanská civilizácia, sa okrajovo dozvedáme, že súčasné súdnictvo a právny systém sú totálne nefunkčné, slúžia len malej židovsko-plutokratickej menšine a treba ho zrušiť. Čo by malo prísť potom, nie je jasné.
Najradikálnejšie je negativizmus voči súdnictvu a platnému písanému právu vyjadrený na sociálnych sieťach napr. facebooku. Ilustratívny prehľad poskytol vo svojich blogoch Ján Benčík.[14] Okrem toho, že koho by títo radikáli a alternatívci chceli poslať do plynu sa z neho opäť potvrdzuje, že odmietajú súčasní právny a ústavný systém, ktorého súčasťou je aj súdnictvo a ich predstavy o novom politickom usporiadané nepočítajú s významným postavením súdov a práva ako takého.
ÚLOHA SÚDNICTVA V BOJI PROTI NEPRIATEĽOM DEMOKRACIE A KONCEPT MILITANTNEJ DEMOKRACIE
Nemali by sme mať žiadne ilúzie, čoby sa stalo s právnym štátom, nezávislosťou súdnictva alebo našim právnym systémom ako takým, keby sa radikálne skupiny tzv. alternatívy dostali k moci. To, že niečo také nemusí byť nepredstaviteľné, dokazuje – azda voľakedy nemysliteľné – parlamentné zastúpenie Ľudovej strany Naše Slovensko alebo českého hnutia Svoboda a přímá demokracie v parlamentoch.
Liberálna demokracia však musí byť schopná brániť seba a svoj právny poriadok, pokiaľ chce prežiť a nemala by mať pri tomto rozhodnutí žiadne veľké morálne zábrany. Inak sa stáva systémom, ktorý je odsúdený na zánik. Pod pluralitou a slobodou názorov by sme si nemali predstavovať úplne bezbrehé šírenie myšlienok zameraných na likvidáciu demokracie a právneho štátu. Nemali by sme mať zviazané ruky. Ak by demokratické slobodné štáty aktívnejšie zasahovali voči boľševickým, komunistickým, fašistickým a národno-socialistickým hnutiam, v 20. storočí by azda mohlo byť o 100 – 120 miliónov mŕtvych menej. To je aj pragmatická odpoveď na otázku, či sme oprávnení obmedzovať slobodu iných, či by sme nemali byť viacej tolerantní a pod. Demokrati by mali byť menšími kultúrnymi, politickými a hodnotovými relativistami a viac si veriť. Demokratickí politici, úradníci, policajti a sudcovia by si tiež mali uvedomiť, že ak sa extrémisti a alternatívci dostanú k moci, oni osobne budú novým režimom stíhaní, ponižovaní a likvidovaní. Preto je v ich najvlastnejšom záujem zabrániť takémuto scenáriu vývoja.
Moderné slobodné spoločnosti sa musia viac podobať na „militantné demokracie“ (Streitbare Demokratie) podľa koncepcie Karla Loewensteina a Karla Mannheima a aktívne zákonnými prostriedkami vrátane súdnych zasahovať proti svojim nepriateľom.[15]
Militantná demokracia je aktívny a preventívny spôsob reakcie na všetky aktivity politických extrémistov smerujúce proti systému vlády práva a proti systéme základných ľudských práv a slobôd – a to aj pomocou represívneho aparátu, vrátane súdnictva. Extrémisti by nemali využívať tie výhody demokracie, ktoré sa snažia zlikvidovať. Demokracia musí zabrániť, aby sa moci chopil ten, kto chce demokraciu poprieť. Pretože keby a tak stalo, demokracia bude zničená raz a navždy.[16] Diktatúra už návrat k demokracii napr. na základe nových volieb a nového referenda už obyčajne nepovolí.[17] Aj demokracia musí skupiny svojich nepriateľov vedieť potlačiť v záujme ochrany práv väčšiny. Ľudské práva a demokratické slobody by nemali byť absolutizovaným fetišom, ak je nutné v záujme ich zachovania v spoločnosti, niektorým členom spoločnosti isté slobody uprieť. To predpokladá aj predpokladá širší, tzv. antiextrémistický konsenzus všetkých demokratických síl v štáte.
Dôležitú úlohu pri tom zohráva aj súdnictvo. Spoločne s exekutívou musí vedieť aktívne zasahovať proti nepriateľom demokracie a právneho poriadku. Nemá sa cítiť byť zviazané nadmernými ohľadmi voči skupinám, ktoré samé právne normy a zásady vnútorne neuznávajú a plánujú ich zničenie.
V boji proti extrémizmu a tzv. alternatívom súdnictvo musí:
Získať vlastnú istotu asebadôveru, že opatrenia voči extrémizmu sú legitímne a morálne oprávnené.
Mať k dispozícii právny základ takýchto opatrení(napr. § 17 zákona č. 85/2005 o politických stranách a politických hnutiach, ktorý umožňuje rozpustiť politickú stranu, alebo príslušné paragrafy Trestného zákona č. 300/2005 Zb. : § 311 - vlastizrada, § 312 - Úklady proti Slovenskej republike, § 359 – Násilie proti skupine obyvateľov, § 361- Šírenie poplašnej správy, § 392- Služba v cudzom vojsku, § 417 - ohrozenie mieru, § 418 - Genocídium, § 419 - Terorizmus a niektoré formy účasti na terorizme, § 419a – Účasť na bojovej činnosti organizovanej ozbrojenej skupiny na území iného štátu, § 421 -Založenie, podpora a propagácia hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd, § 422 - Prejav sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd, § 422a-b-c - Výroba, rozširovanie a prechovávanie extrémistických materiálov, § 422d - Popieranie a schvaľovanie holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti, § 423 - Hanobenie národa, rasy a presvedčenia, § 424 - Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti.)
Odhodlanie ich aktívne použiť.
Reálny výkonný aparát (polícia, bezpečnostné zložky)
Spoločenská a politická podpora.
Právny základ na takéto opatrenia je u nás už daný, rovnako aj výkonný aparát. Zdá sa, že nechýba ani sebadôvera a odhodlanie predstaviteľov polície a súdnictva zasiahnuť (máme napríklad pozitívny prípad rozpustenia Slovenskej pospolitosti v r. 2006 a aj niekoľko trestných stíhaní). Čo sa týka spoločenskej a politickej podpory, existuje v prípade fašizujúcich sa skupín, resp. islamistov, veľké váhanie existuje však v prípade skupín komunistickej a „slovanskej“ orientácie. Nevykryštalizoval sa však ešte postoj voči novej konšpirátorsko-alternatívnej scéne, ktorej názory na politiky a právo boli prezentované vyššie. Zatiaľ je táto vnímaná skôr ako nepríjemný než skutočne nebezpečný fenomén. Možno aj preto, že navonok propaguje aj aktuálne populárne myšlienky: boj proti korupcii, priamu demokraciu, zastavenie „utečencov“, zmierenie s Ruskom, boj proti zahraničnému kapitálu – a tak nie je politicky jednoduché proti nej zasiahnuť.
ZÁVER
V spoločnosti rastie radikalizácia a extrémizmus. Je to dôsledok rastúcej nespokojnosti populácie s aktuálnym vývojom, ktorá je sčasti oprávnená. Neznamená to ale, že keď má niekto pravdu v tom, že je nespokojní a búri sa, má pravdu aj v návrhoch riešení ktoré predkladá.
Osobitnú formu protestu predstavujú rôzne tzv. alternatívne hnutia a internetové platformy, ktoré sa začali objavovať tak v horizonte okolo roku 2010 (a v prípade ktorých je podozrenie na prepojenie na Rusko).
Ich spoločným znakom je odmietanie liberálnej demokracie a aj takých fenoménov modernej slobodnej demokratickej spoločnosti ako je moderná veda, racionálne myslenie, ľudské práva a pod. Ich vzťah k súdnictvu a právnemu systému je negatívny alebo v lepšom prípade ľahostajný – nepovažujú ich za potrebné pre fungovanie spoločnosti. Dôležitejšie je pre nich naplnenie „vyššej spravodlivosti“ v podobe niektorého „politického ideálu“ obyčajne spojeného s nástupom izolacionizmu, preťatím väzieb na západné demokratické spoločnosti, odmietnutím zahraničného západného kapitálu, autoritárskym antiliberálnym režimom, obmedzovaním, ľudských práv a slobôd, vodcovským princípom (podivne spojeným s tzv. priamou demokraciou), vyčleňovaním zo spoločností tých, ktorí sa do nej „nehodia“ (Rómovia, moslimovia, homosexuáli, židia, intelektuáli), no na druhej strane posilňovanie princípu sociálnej rovnosti v rámci tej „správnej skupiny“ (napr. etnicky).
Ak by názory týchto skupín začali prenikať viac do praktickej politiky a politického mainstreamu, znamenalo by to časom dezintegráciu súdnictva, pokles jeho významu a autority a príkon k rôznym administratívno-mocenským priamym riešeniam.
Úlohou demokratického štát a demokratického súdnictva je takémuto vývoju zabrániť. A to aj použitím metód militantnej demokracie. Ak niekto nastolený problém podceňuje, mal by si spomenúť, že aj mnohí z tých, ktorí si mysleli, že Hitler je len taký šašo z mníchovskej pivnice, skončili nakoniec v plynovej komore.
(Text bol podkladom prednášky pôvodne prednesenej na Bratislavskom právnickom fóre 2018.)
Literatúra:
ATKINSON, Anthony B.: Inequality, Cambridge (MA), London: Harvard University Press, 2015
BEŇA, Jozef: Moderné dejiny štátu a práva krajín strednej a východnej Európy, II. diel, Bratislava: Univerzita Komenského, 1994
DAVID, René, Brierley, John E.C.: Major Legal Systems in the World Today, London: Stevens and Sons, 1996
KNAPP, Viktor: Hlavní zásady československého socialistického občanského práva, Praha: SNPL, 1958
KNAPP, Viktor: Problém nacistické právni filosofie, Dobrá Voda: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2002
PIKETTY, Thomas: Kapitál v 21. storočí, Bratislava: Ikar, 2015
ŠÍR, Jan a kol.: Ruská agrese proti Ukrajine, Praha: Karolinum, 2017
ŠTEFANOVIČ, Milan: Svetové právne systémy, Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva, 2007
Časopisecké zdroje:
LOEWENSTEIN, Karl. 1937a. Militant Democracy and Fundamental Rights, I. In: The American Political Science Review. Vol. 31, No. 3, pp 417-432.
LOEWENSTEIN, Karl. 1937b. Militant Democracy and Fundamental Rights, II. In: The American Political Science Review. Vol. 31, No. 4, pp 638-658.
STRNAD, Štěpán: Koncept militantní demokracie a jeho aplikace v české protiextremistické politice, in Politické vedy, 3/2014 s. 6-32
Internetové zdroje:
Memorandum slobodného občana
https://web.archive.org/web/20140924063243/http://www.memorandum.sk:80/#memorandum
Občiansky tribunál, http://obcianskytribunal.sk/obciansky-tribunal/
Programové tézy Slovenského Hnutia Obrody, http://www.sho.sk/programove-tezy
PONIŠT, Samuel: Slovenské súdnictvo sa ukázalo svetu, a nie v dobrom svetle. Za 5 rokov nedokázali súdy dotiahnuť spor o deti do úspešného konca, írskemu otcovi uznali v Štrasburgu odškodné 10 000 eur!, 6.12.2017, in Hlavné správy, https://www.hlavnespravy.sk/slovenske-sudnictvo-sa-ukazalo-svetu-nie-v-dobrom-svetle-za-5-rokov-nedokazali-sudy-dotiahnut-spor-o-deti-uspesneho-konca-irskemu-otcovi-uznali-v-strasburgu-odskodne-10-000-eur/1230742
Súdna rada Slovenskej republiky: Správa z prieskumu verejnej mienky o dôvere verejnosti k súdom (September 2016), VIA IURIS http://www.sudnarada.gov.sk/data/files/740_prieskum_sprava-z-vyskumu-dovera.pdf
Súdnictvo významne ovplyvňuje kvalitu života Slovákov, in Hlavné správy 16.5. 2017, https://www.hlavnespravy.sk/sudnictvo-vyznamne-ovplyvnuje-kvalitu-zivota-slovakov/265055
Tauchen, Jaromír: základní ideologická východiska nacistického „soukromého“ práva jako vzoru pro právo protektorátní, in: Dny práva – 2010 – Days of Law, 1. ed. Brno: Masaryk University, 2010https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2010/files/prispevky/08_promeny/Tauchen_Jaromir_(3587).pdf,
Zásadná zmena Slovenska 2018, http://zemavek.sk/zasadna-zmena-slovenska-2018/
[1] Pozri: ATKINSON, A.B.: Inequality, s. 33 a 67
[2] Súdna rada Slovenskej republiky: Správa z prieskumu verejnej mienky o dôvere verejnosti k súdom (September 2016)
[3] HAMATOVÁ, Kateřina: Informace, Dezinformace, Propaganda, In ŠÍŘ, J. a kol.: Ruská agrese proti Ukrajine, s. 162-179
[4] BEŇA, J.: Moderné dejiny štátu a práva krajín strednej a východnej Európy, II. diel, s. 21-97
[5] Pozri: KNAPP, V.: Problém nacistické právni filosofie
[6] Súdnictvo významne ovplyvňuje kvalitu života Slovákov, in Hlavné správy 16.5. 2017 alebo: PONIŠT, S. : Slovenské súdnictvo sa ukázalo svetu, a nie v dobrom svetle. Za 5 rokov nedokázali súdy dotiahnuť spor o deti do úspešného konca, írskemu otcovi uznali v Štrasburgu odškodné 10 000 eur!
[7] Homosexualita prekáža – ale krádeže a vraždy v mene „očisty“ nie.
[8] Zásadná zmena Slovenska 2018
[9] Zem a Vek, č.11/2015
[10] https://web.archive.org/web/20140924063243/http://www.memorandum.sk:80/#memorandum
[11] http://obcianskytribunal.sk/obciansky-tribunal/
[12] Názory takéhoto typu však musíme vnímať aj ako prejav zúfalstva nad rastom sociálnych rozdielov po roku 1989, ktoré sú vnímané ako produkt zneužívania moci politickou elitou a korupčnej privatizácie.
[13]http://www.sho.sk/programove-tezy
[14] https://dennikn.sk/autor/jan-bencik/
[15] Pozri: STRNAD, Š.: Koncept militantní demokracie a jeho aplikace v české protiextremistické politice, in Politické vedy, 3/2014 s. 6-32
[16] Loewenstein, Karl. 1937a. Militant Democracy and Fundamental Rights, I. In. The American Political Science Review. Vol. 31, No. 3, s. 417-432.
[17] Pravda, v dejinách vieme nájsť aj výnimky.
