Chápe sa pod tým to, že od osemdesiatych rokov sa rast životnej úrovne strednej triedy fakticky zastavil, v lepšom prípade stagnuje, a to aj v podmienkach celkového rastu ekonomiky. Naopak, príjmy predstaviteľov vyššej vrstvy raketovo rastú. A to má vplyv aj na spoločenskú situáciu, politiku a pod. Pravda, existujú pohľady, ktoré daný stav relativizujú. Upozorňujú napr. že napríklad meranie príjmov a majetku domácností nepočíta s tým, že oproti situácii spred jednej – dvoch generácii sa priemerná domácnosť zmenšila. A že ak sa štyridsaťročná slobodná mamička s jedným dieťaťom sťažuje, že jej rodičia už v jej veku mali dom, zatiaľ čo ona žije v byte, tak by si mala spomenúť, že rodina jej rodičov sa skladala z dvoch dospelých a troch detí, no jej vlastná len z dvoch ľudí. A že nakoniec má vlastne v prepočte k dispozícii viacej metrov štvorcových plocha než mala v detstve. No aj analýzy, ktoré situáciu nevidia tak čierne, potvrdzujú, že je rast príjmov strednej vrstvy zaostáva za rastom príjmov najbohatších. Navyše ako to už býva, politicky dôležitý bez tak nie je skutočný stav, ale subjektívny pocit. Strach pred ohrozením vlastného postavenie a zosunutím sa do nižšej vrstvy je často motiváciou k iracionálnym politickým rozhodnutiam a túžbe po zázračnom „spasiteľovi“, ktorý by tomu dokázal šmahom ruky zabrániť.
V tejto súvislosti treba upozorniť, že otázka prežitia strednej triedy nie je len záležitosť socio-ekonomická alebo kvality jej života. Početná, vzdelaná, blahobytná a viac-menej spokojná stredná trieda je predpokladom zachovania aj demokratického zriadenia, právneho štátu a celej škály slobôd a práv s nimi spojených. Naopak, ľudia ekonomicky nezabezpečení a žijúci z mesiaca na mesiac sa stávajú politicky neslobodnými a manipulovateľnými – či už na základe sľubov populistických vodcov, poskytnutia drobných materiálnych výhod alebo priameho tlaku svojich patrónov a chlebodarcov. Takáto situácia v minulosti nezriedka vyústila v násilnej revolte, chaose alebo vláde „tvrdej ruky“. Skutočne bohaté vrstvy taktiež veľmi často nemajú reálny záujem na demokracii a širokokoncipovanom právnom štáte. Pre nejedného oligarchu sú obmedzujúce, lebo ho právne stavajú na úroveň príslušníkov strednej a nižšej vrstvy a kladú na jeho konanie viaceré obmedzenia. Jeho vnútorným ideálom je vláda bohatých – akýsi oligarchicko-aristokratický režim, v ktorom by vládol klub najbohatších, hlboko presvedčených o tom, že politike a ekonomike rozumejú najlepšie, dôkazom čoho je predsa ich bohatstvo – a nejaký chudák (hoci študovaný) sa im do toho nebude predsa miešať.
Ako sme dospeli k takémuto stavu ohrozenia sociálneho zmieru a politickej demokracie? Odpoveď na túto otázku sa obyčajne hľadá v celom súbore faktorov a zmien, pričom mnohé z ich sa spočiatku zdali byť pozitívnymi. Najviac spomínaným faktorom je určite globalizácia. Tá priniesla významný rast svetovej ekonomiky, relatívny pokles cien a viditeľný pokrok vo väčšine rozvojových krajín. Jej obeťou sa však stala stredná trieda vo vyspelých krajinách, ktorá utrpela presunom veľkej časti industriálnej výroby aj služieb do krajín s lacnejšou – niekedy až výrazne lacnejšou – pracovnou silou. Použijúc marxistickú terminológiu – globálny kapitál sa našiel alternatívny proletariát. Pokiaľ do sedemdesiatych rokoch vo vyspelých krajinách existovala vzájomná závislosť, robotníci síce záviseli od svojich zamestnávateľov no aj tí od nich, a tak muselo dôjsť k vyváženejšej dohode. Možnosťou presunu výroby sa však vyjednávacia pozícia robotníkov a iných zamestnancov v západných krajinách zhoršila. Azda ich teší, že napr. plat bangladéšskeho robotníka stúpol zo 60 na 200 euro, no ich vlastné príjmy začali stagnovať. (Je možné, že v súvislosti novou technologickou revolúciou dôjde k návratu priemyselnej výroby do vyspelých krajín, pretože v prípade automatizácie odpadne otázka ceny pracovnej sily.)
Druhým faktorom sú daňové úniky veľkých a bohatých spoločností, ktoré už majú pomaly podobu akejsi stredovekej daňovej imunity šľachty. Tie si na rozdiel od bežných občanov vedia zaplatiť prefíkaných účtovníkov a právnikov, ktorí povedia ako kreatívne znížiť platby. Vynikajúcou metódou faktických daňových únikov je aj existencia tzv. daňových rajov – obyčajne menších krajín či území, kde sú dane výrazne nižšie a kam firmy prenášajú svoje sídla alebo bohatí jednotlivci svoje peniaze či bydlisko. Je pritom zaujímavé, že väčšina týchto území je v nejakej forme štátoprávne prepojená aj s vyspelými štátmi či dokonca členmi EÚ. Vzbudzuje to dojem, že mnohým aj vo vyspelých demokraciách takýto stav vlastne vyhovuje....
Štáty sa taktiež od priamych daní čoraz viac preorientúvaju na dane nepriame a spotrebné, ktorým je ťažie sa vyhnúť. Daňové bremeno sa tak prenáša na stredné vrstvy, ktoré „jesť musia“ a nemajú možnosti presúvať svoje finančné prostriedky do spomenutých daňových rajov. Potlačenie daňových rajov a zastavenie pretekov medzi štátmi v znižovaní daňovej sadzby by vyžadovalo intenzívnu globálnu spoluprácu, no nevieme, či sa jej v dostatočnej miere pri rastúcej medzinárodnej konfrontácii a konkurencii dočkáme.
Podobne celkový pokles daňového zaťaženia, čo bolo zamýšľané ako proinvestičné opatrenie, znamená v konečnom dôsledku relatívny pokles financií, ktoré má štát a iné verejné subjekty k dispozícii. A teda majú aj menej prostriedkov, ako zabezpečiť verejné služby. Tie verejné služby, ktoré príslušníkom strednej a nižšej vrstvy zabezpečujú rôzne služby a pôžitkov, na ktoré by inak nemali. Jednoduchý príklad – ak sa chce zámožný občan okúpať v bazéne, môže si pri svojej vile postaviť vlastný. Ak sa chce okúpať v bazéne prostý občan, potrebuje, aby fungovalo v jeho meste verejné kúpalisko. To isté platí pre školstvo, zdravotníctvo, dopravu atď. Aj keď má príslušník strednej a nižšej triedy vo vrecku akoby viacej, v skutočnosti sa mu komfort života znížil.
Postavenie strednej triedy oslabili aj iné moderné trendy. Rozpad tradičnej sociálnej a profesijnej štruktúry, rast individualizmu a nástup nových komunikačných technológií znamenali zánik silných odborov a tiež i masových politických strán. Teda aj prostriedkov, ako mohli širšie vrstvy obyvateľstva vplývať na politiku štátu a zjednoteným úsilím konkurovať bohatým a mocným. Avšak dnešné politické elity nepotrebujú mať v každej dedine stranícku organizáciu, aby mohli pôsobiť na obyvateľstvo a uchádzať sa o jeho podporu. Na to majú sociálne siete a televíziu. Stratili záujem na udržiavaní veľkých politických strán, kde by museli komunikovať s členskou základňou a uchádzať sa o jej dôveru. Vyhovujú im viac málopočetné uzavreté strany vytvorené častokrát len ad hoc okolo silného a ambiciózneho vodcu. Viac než počty členov ich zaujímajú počty lajkov. V praktickej politike sa tak skutočná oligarchizácie mieša so súťažou v bezbrehom populizme, ktorý prezentuje rozhodovanie o závažných politických otázkach v podobe veľkej reality-šou. K tomuto procesu výdatne prispieva aj istá – nazvime to – infantilizácia spoločností od šesťdesiatych rokov vo vyspelých demokraciách. Občanom sa vtláčala pohodlná a ochotne prijímaná predstava, že sú len prijímateľmi výhod, slobôd a privilégií bez toho, aby sa od nich vyžadoval aktívny vklad do fungovania štátu. Že môžu mať nízke dane a súčasne rozvinutý sociálny štát, plné občianske práva, no žiadnu požiadavku na službu v armáde alebo milícii atď. Súčasťou tejto infantilizácie je aj bohorovná viera, že vyspelé demokracie majú akúsi zmluvu s prozreteľnosťou a nemôže ich postihnúť nič zlé, bez ohľadu na to, ako sa ich obyvatelia budú správať. Že nemôžu byť doslova „prevalcované“ vonkajšími agresívnymi mocnosťami, aj keď budú vnútorne rozhárané, demilitarizované a s mizernými demografickými parametrami. Že voliči v nich môžu voliť akokoľvek protestne, navoliť aj fašistov alebo komunistov, no demokracia, právny štát ani základné sociálne istoty nebudú nikdy ohrozené a vždy budú ďalšie (slobodné) voľby, pri ktorých bude šanca na reparát.
Tradične „ľudí práce“ obhajovali sociálno-demokratické strany. Pokiaľ boli početné a prepojené na odbory, mohli politickými prostriedkami vyvažovať vplyv bohatých vrstiev spoločnosti. Od sedemdesiatych rokov však začali upadať - počtom členov, volebnými výsledkami aj vplyvom. Navyše sa do centra ich pozornosti dostala taká agenda ako ochrana sexuálnych menšín, rôznych mimoeurópskych etnických skupín, multikultralizmus a pod. Teda ciele, ktoré sú síce šľachetné a myslené úprimne, no väčšiny populácie sa priamo netýkajú – tá by potrebovala primárne politické zaštítenie zápasu za sociálne práva, ktoré sa mnohým veľkomestským ľavicovo-liberálnym intelektuálom zdajú byť anachronizmom. Zrazu tu nie je politická strana, ktorá by reálne obhajovala sociálnej záujmy nižšej strednej a nižšej vrstvy. Rôzne dočasné politicko-oligarchické zoskupenia zaujímajú len ich hlasy pred voľbami. Hovorcami robotníckej triedy sa tak často stávajú pravicoví extrémisti.
Ak sa uvedené trendy nepodarí zvrátiť, naozaj nám hrozí, že ak miesto zmenšovania sociálnych rozdielov tieto budú narastať, v politickej rovine prejdeme najprv k nejakému oligarchicko-populistickému systému a nakoniec možno aj istej forme byrokraticko-autoritárskej vlády postavenej na propagande a manipulácii. A dokonca aj istej závislosti európskych štátoch na veľkých nedemokratických mocnostiach.
Zverejnené v Denníku N 19.2.2020.
