A tak sa treba viac zamerať na uspokojovanie ich potrieb a tiež hľadať cesty, ako ich zapojiť do pracovného procesu.
Je to nevyhnutné, pretože ak napríklad na Slovensku v roku 1950 obyvatelia nad 65 rokov tvorili 6,7 percenta populácie, v roku 2000 to bolo 11,5, vlani 16,1 a v roku 2050 sa podiel seniorov odhaduje až na 30 percent.
Pomerne malá pozornosť sa však venuje otázke, ako tento jav vplýva na politiku a volebný proces. Stáva sa produktom nárastu zastúpenia staršej generácie v populácii i osobitná strieborná politika? Teda nová situácia, ktorá vyplýva z osobitných očakávaní jej príslušníkov aj z ich špecifického správania v politickej oblasti?
Dôchodcovia podobne ako iné zraniteľné skupiny obyvateľstva majú špecifické priority. Kladú dôraz na také oblasti, ako je zdravotníctvo, sociálna starostlivosť či dôchodky. Časový rámec naplnenia ich očakávaní býva logicky kratší.
Na druhej strane nemajú veľký záujem o zmeny meniace svet spôsobom, ktorému nezriedka prestávajú rozumieť. Nie sú preto fanúšikmi modernizačných projektov. V oblasti zahraničnej politiky majú sklon k izolacionizmu – teda k nízkej angažovanosti vlastnej krajiny v riešení svetových otázok a integračných projektov. V trocha naivnej viere, že „ak sa nebudeme do ničoho miešať, budeme mať pokoj“.
Seniorov, napriek prevládajúcemu obrazu, si netreba predstavovať len ako dôstojných múdrych deduškov a láskavé babičky. Vyšší vek nemusí byť spojený ani s nejakou uvážlivou rozvahou a životnou skúsenosťou. To by sme nemali toľko prípadov, keď rôzni podvodníci dôchodcom predajú mnohonásobne predražené hrnce, vylákajú z nich peniaze alebo im dajú podpísať krajne nevýhodné zmluvy, napríklad, že sa zriekajú majetku. Môžu byť extrémne nedôverčiví (najmä k novotám), ale i značne ľahkoverní. Preto práve staršia generácia môže byť náchylná uveriť absurdnej propagande, hoaxom a lacným predvolebným sľubom. Osobitne vtedy, ak budú zapadať do obrazu sveta, ktorý si vytvorili, hoci nemusí úplne zodpovedať realite alebo prinášať rýchle riešenie ich sociálnych problémov.
Treba tiež priznať, že súčasný šesťdesiatnik môže byť výrazne v lepšej fyzickej a psychickej kondícii než jeho predchodca z polovice minulého storočia. Preto klasické „dôchodcovské“ správanie u neho nastupuje o niekoľko rokov neskôr a mechanická štatistika môže sčasti zavádzať.
Napriek tomu, že načrtnutý obraz nemusí byť v skutočnosti taký znepokojujúci, spomenutý rast podielu seniorov v rámci elektorátu určite prinesie svoje dôsledky. Politické strany prinajmenšom budú musieť prispôsobovať volebné programy ich potrebám. Už dnes sme svedkami zrodu nového populizmu orientovaného na starších ľudí. Ten môže byť pomerne nebezpečným a destabilizujúcim faktorom.
Populizmus sme si zvykli spájať s oslovovaním mladej generácie, ktorej sa predkladá nejaká vízia budúcnosti. Tak postupovali napríklad aj fašistické alebo komunistické hnutia. Spomenutý nový populizmus však bude značne spiatočnícky. Hodnotovo sa bude orientovať na minulosť, na svet 25 až 30 rokov dozadu, hlásať národno-štátny izolacionizmus, odmietať výrazné reformy v spoločnosti a preferovať okamžitú spotrebu. A to všetko aj v rámci modelu silného, až autoritárskeho štátu, ktorý bude navodzovať ilúziu bezpečnosti, ochrany, stability, vysokej miery sociálneho prerozdelenia a poriadku. Možno i na úkor demokracie a právneho štátu.
Demokratické sily preto budú musieť nájsť na túto výzvu adekvátnu odpoveď.
(Pôvodne publikované v Pravde 3.1.2020.)
