Dejiny technologických revolúcií a súčasná kríza.

Štúdium dejiny vývoja techniky ukáže, že technologické inovácie sú zavádzané do spoločnosti nie kontinuálne ale v istých vlnách. Najznámejšia z týchto vĺn je priemyselná revolúcia na začiatku 19. storočia. Historici však poznajú aj tzv. technickú revolúciu na prelome 19. a 20. storočia, vedecko-technickú revolúciu v druhej polovičke 20. storočia a pod. Zrejme nastal čas sa pokúsiť vytvoriť systematickú teóriu technologického vývoja a technologických revolúcii. To, prečo vynálezy prichádzajú v „skokoch" a technický vývoj nie je kontinuálny, je ľahko vysvetliteľné:

a) Väčšina vynálezov je závislých jeden na druhom, ak keď sa zjaví v istom období niekoľko kľúčových vynálezov, môžu odštartovať reťazovú reakciu vynachádzania ďalších vynálezov. Napr. železnice záviseli predchádzajúceho objavu parného stroja a masovej produkcie železa, internet od rozšírenia osobných počítačov a pod.

b) Zároveň však, keď získame súbor istých vynálezov, ktoré nám dramaticky zlepšujú život, strácame záujem investovať čas a prostriedky do vynálezcovskej činnosti a sústreďujeme sa na praktické využitie vynálezov, ktoré máme k dispozícii. Až keď dôjde k „nasýteniu" trhu novými produktmi a taktiež k poklesu výnosov z novátorského odvetvia na úroveň starých, sa pozornosť obráti k pokusom získať nejaký nový vynález.

Možno taktiež pripustiť, že intervaly medzi vlnami technologických inovácii sa vďaka urýchľovaniu vedecko-technického rozvoja skracujú. Tieto technologické revolúcie sú hlavným motorom ekonomického rozvoja a tak dlhodobé ekonomické cykly sú závislé na týchto vlnách. Je to logické, pretože pri konštantných prírodných zdrojoch vzostup bohatstva získavaného z prírody možno získať len zvýšením efektivity pracovných a organizačných postupov - teda zavádzaním inovácií.

Obdobie technologickej revolúcie na začiatku každej vlny by malo byť spojené s ekonomickým oživením. Keď sú k dispozícii nové ale spoľahlivé a oskúšané technológie, logicky poklesne záujem o vymýšľanie nových a pozornosť a investície sa sústredia na ich maximálne využitie, toto obdobie môžeme označiť ako aplikačnú fázu Taktiež je spojená s ekonomickým rastom a možno dokonca konjunktúrou.

V istom momente sa miera ziskovosti z nových odvetví a z nových vynálezov zníži na úroveň tradičných postupov, pretože - ako už bolo uvedené - dôjde k nasýteniu trhu novými technológiami (v každom meste bude železnica, každý bude mať mobil) a nová kapitálová investícia do tohto pôvodne nového odvetvia už neprinesie žiaden významný zisk (prvé železnice spájali najväčšie mestá s najväčším počtom obyvateľov, ďalšie menšie a menšie a tak sa miera zisku z každej novej železničnej trate klesala, až nemalo už zmysel do železníc viacej investovať). Pri každej úrovni technického rozvoja navyše existuje pri konštantných prírodných zdrojoch istá horná hranica možnej produkcie, ktorú možno z prírody s využitím daných technológií získať.

V tom momente tak nastupuje ekonomická stagnácia a kríza - ale zároveň rastie ochota riskovať a vyskúšať niečo nové. Stagnácia je preto prekonaná novou technologickou revolúciou s novými vynálezmi, ktoré oživia ekonomiku. A táto nová technologická revolúcia ej začiatok novej vlny....

Vnútornú štruktúry každej dlhej vlny s ekonomickými implikáciami je nasledovná:

Spojenie technologických revolúcií z dlhodobými ekonomickými cyklami nemožno, pravda, absolutizovať. Na ekonomiku pôsobia aj iné faktory, ktoré môžu „prekryť" spojitosť s vlnami technologických revolúcií (získanie nových prírodných zdrojov, finálne vyčerpanie starých, epidémie, demografické a klimatické faktory, vojna). Taktiež ekonomický prínos z technologických revolúcií nemusí byť identický. Zdá sa, že najväčší ekonomický efekt mala priemyselná revolúcia a potom vedecko-technická revolúcia.

Vyššie uvedené úvahy platia predovšetkým pre spoločnosti moderné, kapitalistické a to od 17. storočia. Zdá sa však , že hypotéza, že technologické inovácie neprichádzajú kontinuálne, ale sústreďujú sa do istých vyhranených období (technologických revolúcií), ktoré iniciujú ekonomický rast, platí univerzálne - aj pre predmoderné spoločnosti s pomalým tempom hospodárskeho rastu a štrukturálnych spoločenských zmien. Aj s nimi sú spojené dlhodobé ekonomické vlny, ktoré sa končia krízou. Aj dĺžka týchto starších vĺn sa skracuje. Z príčin, ktoré zatiaľ nevieme určiť, je v západnej a strednej Európe (a vo svete, ktorý bol od 18.stročia západnou Európou ovládnutý) dĺžka nasledujúcej vlny približne dve tretiny predchádzajúcej.[2] Táto číselná zhoda však môže byť len náhodná.[3] Ak by platila, umožnilo by nám to predvídať ďalšie dlhodobé ekonomické vlny závislé na technologických revolúciách.

Ďalšia zaujímavá spojitosť je medzi dĺžkou technologickej revolúcie (inovačnej fázy) a dĺžkou celej príslušnej vlny- ten pomer je medzi 0,5 až 0,77. Zjednodušene tiež môžeme povedať, že inovačná fáza predstavuje asi dve tretiny dĺžku celej vlny.

Predmoderné a moderné ekonomické vlny závislé na technologických revolúciách je možné usporiadať do dvoch tabuliek. Týkajú sa hlavne území západnej a strednej Európy, pričom od obdobia, keď vlastne celý svet bol integrovaný do západnej sféry vplyvu (18.-19.storočie), majú univerzálnu platnosť. Pojem inovácia sa líši od pojmu vynález. Z vynálezu sa inovácia stane, až začne byť zavádzaný do praxe. Zdrojom inovácii však môže byť aj imitácia (napríklad zavedenie arabských číslic Európanmi v čase renesancie bola imitácia od Arabov- ale s plnohodnotnými dôsledkami inovácie.)

Časové údaje sú samozrejme zaokrúhlené:

Predmoderné ekonomické vlny:

Moderné ekonomické vlny:

Je zaujímavé, že na dlhodobý trend ekonomického a technologického rozvoja vojny nemali príliš zreteľný vplyv. Je to zrejme preto, že vojna síce na jednej strane ničí životy a majetky, ale je výrazným stimulom zavádzania technologických inovácií a politických reforiem. Z dlhodobého pohľadu navyše vo vojnách víťazia spolčnosti, ktoré majú efektívnejší spôsob organizácie a vedia lepšie využívať materiálne ľudské zdroje- z globálneho pohľadu teda spoločnosti vyspelejšie.

Výraznejšie vedia negatívne tento rozvoj ovplyvniť epidémie a klimatické zmeny. Druhá, tretia a štvrtá ekonomická vlna modernej doby boli vcelku dobre postrehnuté modernými ekonómami a opísané ako tzv. dlhodobé ekonomické cykly, pričom sa vychádzalo z prác Kondratieva a Schumpetera a Freemana.

Zdá sa tiež, že teória ekonomických vĺn spojených s technologickými revolúciami veľmi dobre zachytáva vývoj v strednej a západnej Európe za posledných 11 storočí. S istou trúfalosťou dokonca môžeme sledovať tieto vlny až do druhého tisícročia pr.n.l.

Keďže od 18.storočia v procese kolonizácie a globalizácie sa európsky pôvodne regionálny politický a ekonomický systém rozšíril do celého sveta a potlačil miestne regionálne systémy, možno povedať, že dnešný svet je ekonomicky, ideovo a politicky rozšírením pôvodného európskeho regionálneho systému a vývoj svetovej ekonomiky, vedy a techniky sa riadi rytmami, ktoré boli pôvodne regionálne obmedzené. Z tohto pohľadu sa „Západoeurópanmi" stali aj Japonci a Indovia. (Američania, Austrálčania, Brazílčania a Rusi sú len geografickým rozšírením pôvodne západoeurópskej civilizácie). Pôvodne regionálne ekonomické vlny sa stali svetovým fenoménom, pretože civilizácia, v ktorej prebiehali, sa stala svetovou. Ak by Európania v 16.-19.storočí neboli úspešnými, možno by sme dne žili podľa „čínskych" alebo „indických" vĺn.

Súčasnú ekonomickú krízu musíme vidieť ako krízu konca aplikačnej fáze ekonomickej vlny iniciovanej informačno-komunikačnou revolúciou. Je aj pochopiteľné, že zasiahla predovšetkým najvyspelejšie krajiny, v ktorých bola dosiahnutá hranica produkčnej možnosti pri daných technológiách. Krajiny zaostávajúce- Brazília, Čína, India a pod rastú naďalej, práve preto, že sú zaostalé a táto hranica v nich dosiahnutá nebola. Stále v nich existuje priestor na expanzívne rozširovanie existujúcich technológií a prírodné zdroje, ktoré môžu byť nimi využité.

Kríza vo vyspelých krajinách preto môže byť prekonaná len nástupom novej technologickej revolúcie, ktorá zvýši produkčné možnosti pri daných prírodných zdrojoch.

Ekonomická vlna postinformačnej technologickej revolúcie by azda mala prebehnúť niekedy medzi rokmi 2015-2035 a samotná postinformačná technologická revolúcia v období 2015- 2030.

Nová technologická revolúcia sa skutočne môže začať v Indii, Japonsku a Číne[4], ale práve preto, že tieto krajiny sa stali súčasťou západného sveta: prevzali západné technológie, vedu, ekonomické princípy, štýl obliekania a politické systémy (nezabúdajme, že aj čínsky komunizmus je európskeho pôvodu!).

Práve pojem post-informačná technologická revolúcia môže byť pomerne jednoduchým a atraktívnym upozornením na tento budúci nasledovný cyklus inovácií a modernizácie. Vhodnejšie označenie bude zrejme ešte nájdené.

Je možno odvážne hovoriť o post-informačnej revolúcii, ak v prípade mnohých krajín sveta nebola ešte plne zavŕšená revolúcia informačno-komunikačná. Ale aj tieto sa musia pripraviť aj na novú vlnu technologických inovácií.

Je na mieste sa pokúsiť odhadnúť, ktoré oblasti vedy a techniky v rámci tejto predpokladanej vlny technologických inovácii zaznamenajú najbúrlivejší rozvoj a budú prinášať najväčšie zisky:

Najvýraznejší pokrok asi zaznamenajú biomedicínske vedy: genetické inžinierstvo, technika klonovania, a taktiež nové farmaká a možnosti priameho prepojenia technických systémov so živým organizmom, ktoré umožnia modifikovať a vylepšovať vlastnosti živých tvorov vrátane človeka (tzv.kyborgovia, pre tieto pokusy sa presadzuje pojem transhumanistika).

Taktiež rozvoj nanotechnológii (manipulácia s objektami na molekulárnej úrovni) a biotechnológií (využitie živých organizmov vo výrobnom procese) radikálnym spôsobom zmení predstavy o výrobe priemysle i terapii v medicíne.

Väčší dokaz sa bude klásť asi aj na rôzne ekologicky šetrnejšie alternatívy zaužívaných výrobných postupov („zelené technológie").

Tradičné pohonné systémy založené na nafte a benzíne budú dopĺňané alternatívnymi pohonnými systémami. Bude to vodíkové palivo? Palivo z rastlinného odpadu? Elektromobily? Ešte nevieme, ale azda najperspektívnejšími sa zdajú byť vodíkové motory. Nebude to, samozrejme, žiadne „lacné" palivo. Prechod na vodík a kyslík ako základné palivo pre dopravné prostriedky bude znamenať zvýšenie spotreby elektrickej energie určenej na ich výrobu z vody. Najdostunejšia cesta zvýšena jej výroby bude zrejme rozvoj jadrovej energetiky. Tzv. alternatívne zdroje: vodná, veterná a slnečná energia jednoducho nemôžu kapacitne stačiť pokryť potrebu elektrickej energie. Tá by navyše prechodom na vodíkový pohon značne stúpla.

Budúcu hypotetickú technologickú revolúcie sme asi oprávnení označiť napr. ako biologicko-vodíková revolúcia alebo ešte lepšie biomedicínsko-vodíková revolúcia.

Jej nástup možno očakávaž už okolo rokov 2015-20, takže už blízka budúcnosť ukáže, či teória technologických revolúcií ako spúšťačov dlhodobých eknomických cyklov zodpovedá realite nášho sveta alebo nie.

Spoločenské, politické a ekonomické dopady novej technologickej revolúcie budú veľké- ako po každom revolučnom technologickom skoku. Môže dôjsť k poklesu významu faktora ropy vo svetovej ekonomike a politike. Minimálne pre vysplelé západné štáty. Hoci napr. Čína a India (ako dobiehajúce štáty) ešte stále môžu udržiavať jej spotrebu na vysokej úrovni. Poľnohospodárstvo Európy by sa mohlo preorientovať z výroby potravín na pestovanie plodín vhodných na výroby tzv.zeleného paliva. Veľké obyvy vyvolávajú predovšetkým také postupy a metódy, ktoré by mohli zásadným spôsobm meniť vlastnosti človeka (transhumanistika). Predlžavať jeho vek, zlepšovať jeho vlastnosti, vytvárať úplne nové cesty komunikácie (napr. elektronické prepojenie „z mozgu do mozgu") a pod.

To otvára nesmierne možnosti spoločenského a ekonomického využitia, ktoré si dnes vieme ťažko čo i len predstaviť. Veď sa predsa môžu upravovať vlastnosti toho najzákladnejšieho článku ekonomického a spoločenského života- samotného človeka... Je zrejmé, že ľudská spoločnosť bude vyzerať potom inak ako dnes. (Hoci dôsledky technologických zmien na človeka nesmú byť ani preceňované.)

Preto sa ozývajú požiadavky a hlasy na reguláciu alebo nebodaj zastavenie vývoja v istých oblastiach. Skúsenosť z minulosti však dokazuje, že nie je možné zastaviť technologický a vedecký pokrok. Ak sa niektoré krajiny o to usiľujú, jediný dôsledok je taký, že proste zaostanú. Žiaden zákaz nemôže dlhodobo zastaviť šírenie a využitie nového poznatku, ak jeho aplikácia prináša nejakú výhodu spoločnosti či komunite, ktorá ho aplikuje. Tá spoločnosť, ktorá napr. z morálnych alebo idelogických dôvodov odmietne nejakú novinku, väčšinou na to doplatí. (Spomeňme si napr. na to ako socialistické krajiny odmietli v štyridsiatych rokoch kybernetiku.) No a inovácie, ktroré nie sú dlhodobo spoločensky prospešné a neprinášajú určitý efekt, sa dlhodobo neujmú, pretože spoločnosti, ktoré ich začnú zavádzať, budú handicapované. Takže vôbec nie je potrebné ich vopred zakazovať a treba to nechať na prirodzený výber.

Je lepšie akceptovať isté spoločenské zmeny a možno aj krízové javy a vyrovnať sa s nimi cestou spoločenskej tranformácie, než s cieľom udržania existujúceho spoločnského modelu a pod vplyvom starých ideologických dogiem brzdiť vedecký a technický pokrok.

Ako už bolo uvedené, vhodným označením pre túto novú vlnu, novú technologickú revolúciu, očakávanú orientačne po roku 2015-20 môže byť biomedicínsko-vodíková revolúcia.

A poučenie pre stredoeurópske krajiny je jednoznačné: ak majú dlhodobú ambíciu sa zaradiť medzi najvyspelejšie krajiny nemali by sa príliš sústreďovať na špičkové technológie nedávnej minulosti (automobilový priemysel), ani súčasnosti (informačné technológie), ale aj technológie budúcnosti: nanotechnológie, biomedicínske vedy, transhumanistiku, biotechnológie, farmakologický priemysel a alternatívne pohonné systémy (bionafta, etanol, bioplyn, vodíkový pohon).

Vízia vedomostnej ekonomiky alebo znalostnej spoločnosti preto už nie je len o informačných a komunikačných technológiách, ako sa to ešte donedávna mohlo zdať. Odvetvie informačných a komunikačných technológii samozrejme má pred sebou významnú perspektívu rozvoja a rastu. Ale už nie je takým novátorským ako bolo ešte v deväťdesiatych rokoch. Preto musí byť pozornosť venovaná aj dlhodobejším perspektívam.

[1] Pre význam imitácii pozri: Shenkar, Oded: Copycats, Harvard Business School Publishing Corporation, 2010

[2] А.А.Давыдов: ВОЛНЫ ИННОВАЦИЙ И ЧИСЛА ФИБОНАЧЧИ: ОЦЕНКА ПЕРСПЕКТИВНОСТИ ГИПОТЕЗЫ http://www.ssa-rss.ru/files/File/KomitetyROS/SystemSociology/Fibonacci_Numbers.pdf

[3] Na druhej strane poznáme viacero analogických matematických pomerov v rôznych oblastiach vedy a techniky, ktoré tiež nevieme racionálne zdôvodniť. Známy je napr. Moorov zákon, ktorý tvrdí, že počet tranzistorov v integrovanom obvode sa každých 24 mesiacov zdvojnásobí a to pri rovnakej cene. (rast výkonnosti ej teda exponenciálny) Tzv. Kryderov zákon hovorí to isté o kapacite pevných diskov. Moorov zákon je vývojom v r. 1971-2010 empiricky potvrdený. (Možno oba tieto zákony vyjadrujú akúsi nám neznámu vnútornú dynamiku rozvoja počítačových technológií.) V oblasti astronómie poznáme tzv. Titiusov-Bodeho zákon o aritmetických pomeroch vzdialeností planét od Slnka. Taktiež nepoznáme jeho fyzikálne zdôvodnenie....

[4] Dr. Prashant Wasankar: Riding the Bull,

http://webcache.googleusercontent.com/search?hl=sk&q=cache:klDlZK_Ez8UJ:http://wi.accordfintech.com/resume/930_Riding%20the%20Bull.pdf