Pri takomto jednom „hotlajne“ ako ho my nazývame, mal kolega zaujímavý zážitok. Volala mu jedna pani, že má problém s vytlačením faktúry, že jej nesedí súčet položiek faktúry s výslednou sumou. Nepodstatné. Kolega vraví: „No môže byť, verím Vám, preveríme nastavenia programu, možno máte zle nastavené zaokrúhľovanie, možno stará verzia, možno ....“
Po pár minútach neúspešného pátrania sa zhodli obaja na tom, že bude najrozumnejšie poslať dáta do firmy pre ďalšiu analýzu a nájdenie problému. Tu bol však problém, ako po telefóne vysvetliť milej pani, ktorým koncom sa do počítača vkladá disketa. Áno disketa, tá čierna tenká doštička, kdeže internet. Ale nezostávalo nič iné, len trpezlivosť.
Po ďalších nekonečných minútach sa podarilo nakopírovať tie správne súbory na čiernu doštičku. Kolega, ostrieľaný praxou ešte navrhol, že by bolo vhodné disketu skopírovať (kvôli zálohe) a poslať ju k nám tak. Dobre, pani povedala že skopíruje a odošle do firmy. Fajn, telefonát sa skončil, kolega pracoval ďalej.
O 10 minút znova, tá istá pani:
- „Len som Vám chcela povedať, že už to tam máte.“
- „Čo myslíte?“
- „No disketu.“
- „Za 10 minút? Ako, prečo, prosím?“
- „No skopírovala som ju a odoslala. Skopírovala na xeroxe a poslala faxom, mali by ste to tam mať. Pozriete sa mi na tie dáta?“
Mala pravdu, vo faxe bola skutočne prekopírovaná disketa. Žiaľ, dáta boli nečitateľné.
