Natisnú sa mi slzy do mojich, vraj modrých, očí vždy, keď sa povie zdvorilostná fráza: „Aké je dnes krásne počasie!". Neznášam hlúpe frázy a neznášam hlúpych slepých ľudí, ktorí si nevšimnú, že moje oči sú síce otvorené, ale zmätené a tápajúce vo všetkom tom svetle, ktoré ani trochu nepreniká cez hmlu, ktorá je taká hustá.
Schválne, ako často poviete vetu rád ťa vidím? Ako často ste to už povedali omylom nevidiacemu? Asi nikdy. Ale zato mne sa to stáva každý deň, a každý deň počujem to strašne trápne ticho, keď si to ľudia uvedomia a nevedia, čo ďalej. Nie som hluchý, a z rôznych dôvodov počujem trápne ticho dvakrát silnejšie ako ostatní. Ale potom sa predsa len vynájdu a príde na svetlo sveta nová veta: „ Aké máme krásne počasie, však?"
Neviem, čo na to povedať, a preto často klamem. „ Áno, je krásne, slnko hreje ako nikdy." klamem, aby sa ostatní cítili fajn. I keď, kto sa môže cítiť horšie ako človek, ktorý nikdy nevidel slnko. Klamať o počasí, je síce zvláštne, ale nie je už len byť nevidiaci zvláštne?
Mama ma poslala, aby som šiel do obchodného centra na konci mesta, lebo sa nám minula čínska kapusta. Radšej nerozoberáme dôvody, ale určite je to dôležitá súčasť nášho jedla, a tak bez rečí beriem palicu zo stojana na dáždniky a rukami nemotorne tlačím na kľučku. Toto sa mi stáva častejšie ako potknutia. Je zamknuté. Mama už zadychčaná po behu zo schodov potočila kľúčom a uštedrila mi zopár mľaskavých bozkov na líca. Vstával som dnes s predtuchou, že to bude bežný deň tmavých farieb, možno trochu chladný, ale po vstupe na ulicu som začul smiech dvoch dievčat, ktorý neustával, ani keď ma míňali, čo bolo skutočne nezvyčajné, keďže ľudia sa okamžite prestanú smiať, hovoriť, či kráčať, keď ma vidia ísť s palicou.
Cesta prebehla veľmi hladko, iba na mincu do košíka som si musel rozmieňať u tety, ktorá predáva trdelníky.
Všade naokolo bolo kopec zvukov. Ľudia, stroje, zvieratá, šuchot, kašeľ i smiech. Všetko to, a ešte oveľa viac sa zlievalo do jedinej hlučnej masy vchádzajúcej do mojich uší. Chuť zrevať na celý svet hluku som premohol už v detstve a lekcie uzavierania sa vo vlastnom svete mi pomáhajú zvládať môj boj s neviditeľnými zvukmi. Ako neviditeľný medzi slepými sa cítim v každom obchodnom dome. Zavieram oči, keď si to nikto nemôže dovoliť.
V sekcii zeleniny je mojím problémom zelený stojan so sáčkami. Ale odhadom za desať minúť som sa dostal k tomu správnemu, v ktorom boli aj sáčky. Až potom mi docvaklo, že na kapustu nepotrebujem sáčok, je zabalená v fólii. Ale to som nevidel. Nemohol som.
Práve, keď som prechádzal okolo mrazákov, ustal hluk strojov a na malú chvíľku aj všetkého. Aké zvláštne. Ľudia začali kričať, niektorí prebehli okolo mňa s otáznikmi vychádzajúcimi spod každého ich neistého našliapnutia na dlážku. Niečo zrejme nebolo v poriadku, ale iba s nimi.
Ľudia kliali a naokolo vládol jednoznačný chaos.
„ Čo sa, prosím vás, deje?" neovládol som svoju zvedavosť a zastavil som okoloidúceho.
„ Neviem, my sa poznáme? Asi im vypadol prúd, aj mrazáky prestali fungovať. Takúto tmu som ešte nezažil. To bude tým, že tu nie sú žiadne okná. Netuším, ako sa odtiaľto dostanem, keď to bude ešte dlhšie trvať. Mám vyzdvihnúť dcéru z družiny...." Rozprával nesúvisle ďalej.
Štipol som sa do predlaktia, aby som zistil, či práve nie som v mojej vysnenej predstave.
Na chvíľku som nepochopil, ako sa musia cítiť ostatní ľudia. Vnímal som iba svoju prevahu. Egoista.
Vzal som chlapíka za rameno a vyviedol som ho von. Nevzpieral sa, bol ako nevládny. Nebol v tom svojom správnom sne. Potom som sa vrátil do obchodu a skríkol som: „Som slepý, a predsa vidím lepšie ako vy všetci!" Usmieval som sa, no nikto to nevidel, plakal som no nikto to nevidel, kričal som a všetci ma počúvali.
Zrazu všetci začali vykrikovať víťazoslávne pokriky a pochopil som, že je koniec.
Už nikdy viac nebudem vidieť, ale navždy môžem byť ten jediný, ktorý vidí vtedy, keď nikto iný.
