Nečujne podleziem popod škáru vo dverách a prebehnem okolo opustenej vrátnice. Hneď sa vydám na ľavú stranu schodov. Akoby automaticky a už po miliónty krát mierim priamo k vlastnej triede. Chcem sa uistiť, že sa nič nezmenilo. Skrinka 137 je na svojom mieste a preto s pokojom pokračujem v každodennej obhliadke. Síce kráčam zľahka a našľapujem len na špičky, zvuky mojich krokov v tejto tichej budove sa ozývajú ako krupobitie na plechovej streche.
Mám strach z objavenia, no keď prichádzam na ďalšie poschodie zisťujem, že budova je úplne prázdna. Vlastne takmer... v tmavej chodbe zazriem dopadať tichý lúč svetla. Z dverí riaditeľne sa šíri tichý hlas. Váham, ale nakoniec to predsa idem obzrieť. Jedným očkom nazerám dnu. Okamžite ma do nosa zasiahla vôňa čerstvej horúcej kávy.
Riaditeľ zhrbený nad svojim ďalším prejavom si s pokojným pohľadom premeriava svoj výtvor.Už rozumiem, ďalší prejav na privítanie študentov.Po chvíľke zrejme začuje klipkanie mojich viečok a zazrie ma. Ako vždy sa usmeje a na pozdrav kývne hlavou. Ďalej už nepokračujem sama. Nadľahčuje a nesie ma pocit spokojnosti, že tento ústav vydržal ďalší rok.Keď dôjdem na najvyššie poschodie pretiahnem sa cez takmer neviditeľnú medzeru medzi podlahou a dverami smerujúcimi na strechu. Vybehnem po 23 splesnivených schodoch vedúcich do podkrovia ako nič, iba teplý nedýchateľný pach staroby sa mi zakráda do pľúc a snaží sa ma nenápadne zahrdúsiť. Konečne vzduch! Strecha je šikmá, nôžky sa mi kĺžu po plechu a len s dopomocou pazúrikov ako tak traverzujem až po kraj rímsy. Miesto je to krásne, počasie sa vydarilo a už za panelákmi vidím kolónu. Nové aj staré deti, smutné aj šťastné tváre. Za chvíľku zaduje hymna z rozhlasu a niekoľko povzbudivých slov z mikrofónu riaditeľne. Možno ich pobavia, možno ustarostia toľké nároky. A tí šťastnejší si nevypočujú ani jedno slovo.
