Za chvíľku asi zomriem, ale keď sa už rozplynul sen a ja nemám iný, potom odkiaľ mam vziať kyslík?
Je mi tu zima.
Profesorka vošla do triedy, odučila si hodinu a akoby nič na konci môjho života nám zadala dobrovoľnú úlohu. Kto chce môže napísať reportáž. Tá jednotka sa postavila pred moju fascinovanú tvár a ja som sa obzerala, či sa naozaj pozerá na mňa. Jednotka však neklamala pohľadom. Horké sliny mi behali po jazyku a ja som nevedela, čo je reportáž. Píšem vždy hocičo, čo ma napadne, nezvažujem štýl, či postup, ale reportáž, to je hranica, ktorá obmedzuje a spomaľuje moje prsty behajúce diaľnicou klávesnice ako číslo v červenom krúžku. Jedným žmurknutím som spomalila na najnižšiu rýchlosť a môj tep sa priamo úmerne zvyšoval. Napísala som niečo bežnou rýchlosťou, ale vzápätí som zistila, že to nie je reportáž. Prepisovala som ju asi 10 krát prvé dva týždne pod lavínou, ale potom ma to omrzelo.
Teraz, po mesiaci, by som najradšej zošuchla ten sneh na seba čo najskôr. Sklamala som sama seba? Naozaj som zradila moje spisovateľské ja?
Kreslím po papieroch už iba trápne kresbičky a čítam si po stý raz poučku vytrhnutú zo zošita. Reportáž je zmiešaný žáner rozšírenej správy.....
Lejú sa do mňa tieto prázdne slová ako keď polievam svoj dvojročný kaktus a on saje a saje, ale keď sa pozriem do misky preteká vodou. Tie slová zo mňa vytekajú samovoľne. Moje korene filtrujú prebytočné slová. Veď načo ich v sebe dusiť a zbytočne si zmáčať vnútornosti. Kaktus má pravdu. Hovorí mi bez obalu, aby som vstala z toho koberca plného vlastných vlasov a napľula do tváre samoľúbej jednotke. A mňa už napĺňa slnečné teplo. Lavína sa roztopila. Ja za to nemôžem. Spravil to ten polomŕtvy sukulent.