Počasie na Manicu je nevyspytateľné, včera bolo nádherne, dnes prší. Leje ako z krhly. Zbalíme sa v moteli a pri raňajkách debatujeme o tom, či sa v takomto počasí dá lietať. Andy, ktorý má pilotné skúšky na malé lietadlá tvrdí, že nie.
Labrador Air Safari.
Zablatenými lesnými cestami prichádzame k jazeru Lac Luise, kde je letisko spoločnosti Labrador Air Safari. Letisko je možno trochu nadnesené slovo - vzletovou aj pristávacou dráhou je totiž jazero. Pristáva sa z prava a vzlieta sa do ľava. Keď jazero v zime zamrzne, na lietadlách vymenia pontóny za lyže a fungujú ďalej. Ako terminál a riadiaca veža slúži unimobunka, kde sedí dispečer s vysielačkou.
Parkujeme na brehu jazera a vchádzame dovnútra. Je tam tak nahulené, že by tam aj lopata stála. Na stene visí veľká mapa okolia, v ktorej sú zapichnuté špendlíky - čo špendlík to vysadený "zákazník". Keď zákazníka vyzdvihnú, špendlík vyberú. Žmúrim cez dymovú clonu a vidím, že v 30 míľovom okruhu okolo nás nabude pravdepodobne ani človiečika. Zatiaľ čo ja zúfalo lapám po dychu, Andy debatuje lámanou francúzštinou s dispečerom a píše do knihy odletov zemepisné súradnice našej destinácie: Lac du Chanoy - Priezračné jazero. Zrazu zvonku počuť neomylný zvuk motoru. Pomedzi žalúzie sledujem pristávací manéver lietadla. Počasie sa zlepšuje, cez mraky začína presvitať slnko. Poletíme.
Impaktný kráter Manicouagan (priemer ~80 km). Odfotené počas misie STS-9 raketoplánu Columbia. Prevzaté a upravené z nasa.gov.
The Beaver.
"Bobor" je jednomotorové lietadlo DHC-2 vyrobené kanadskou firmou De Havilland so spoľahlivým motorom Pratt & Whitney. Zmestia sa doňho 4-5 ľudia vrátane pilota a batožiny. Je veľmi versatilné, dajú sa naň namontovať pontóny, lyže i kolesá aby sa dalo pristávať takmer v každých podmienkach. Práve pre jeho versatilitu a spoľahlivosť je mimoriadne obľúbené vo všetkých divokých častiach sveta - od kanadskej divočiny cez juhoamerické pampy až po austrálsky bush.
Na prepravu väčšieho množstva ľudí alebo nákladu sa používa ďaľšie lietadlo od firmy De Havilland: DHC-3 "Otter" (Vydra) . Čo sa týka spoľahlivosti a versatility je veľmi podobná "Bobrovi".
Pred Letom.
Počasie sa neustále zlepšuje a tak plní optimizmu nakladáme batožinu na obrovskú váhu. Kompletný náklad nemôže vážiť viac ako 1300 libier (~590 kg). Po zvážení všetko prekladáme do lietadla a upevňujeme popruhmi. Na záver kanoe, ktoré sa popruhmi priviaže zvonku na "nohy" lietadla, medzi trup a ľavý pontón. Je to pre mňa šok, ale neskôr som ich videl letieť aj s veľkým plechovým člnom, priviazaným takýmto istým spôsobom. Je to zjavne niečo, čo robia celkom bežne :-). Zoznamujeme sa s pilotom, je to sympatický mladík, ktorý ako sám hovorí, už letel s kde-kým, ale nie s ľudmi čo chcú na Manicu zbierať kamene. Ukazujeme mu mapu a on sa zdôveruje, že si nie je istý, či sa bude dať na Lac Du Chanoy pristáť pri brehu. Pontóny lietadla sa môžu veľmi ľahko poškodiť pri náraze na kameň a tak prirážajú ku brehu len ak tam je piesok alobo vopred vybudované mólo. Varuje nás, že nás pravdepodobne bude musieť vysadiť z lietadla rovno do kanoe aj so všetkým nákladom ... mne z tejto poznámky hneď zamŕza úsmev na perách.
Vo vzduchu.
Cez priviazané kanoe sa šplháme do lietadla a zapíname bezpečnostné pásy. Aj napriek tomu, že som už letel niekoľko desiatok krát, vrátane vrtuľových lietadiel mám v hrdle hrču. Bojím sa.
Už sme odpútaní od móla a vietor nás pomaly posúva po hladine. Motor zahrmoce, zakašle a s obrovským hlukom sa rozbehne. Celý trup lietadla začne vibrovať a mám pocit, že sa musí zákonite celý rozpadnúť. Pilot sa na nás pozrie a ukazuje "palec hore". Vystrkujem palec dohora a priblblo sa usmejem. Lietadlo je už nasmerované proti vetru a pilot zvyšuje obrátky, hluk sa stupňuje a ja pozerám cez okno, ako pontón čerí hladinu jazera a postupne sa od nej oddeľuje. Pár desiatok metrov na zemou sa prudko skrúcame vpravo, pošteklíme žalúdky a po nabratí výšky letíme priamo na sever. Po dvadsiatich minútach letu sa počasie začína zase zhoršovať, začína popŕchať. Lovím z batohu foťák a robím pár fotiek. Už som pokojnejší aj napriek tomu, že sa doslova potácame v závanoch vetra a motor hlasno zavýja.
Krajina pod nami je pomerne monotónna, nekonečné smrekové lesy, močiare, rieky, jazerá, kriačie, machy a lišajníky. Na pravej strane míňame najvyšší bod krátera, Mont de Babel vysoký len niekoľko sto metrov. Krajina je doslova vyžehlená ľadovcom.
Po hodine letu, začneme klesať a pripravujeme sa na pristánie. Pilot túto časť krátera nepozná a tak musí urobiť "fly-by", prieskumný prelet nad požadovaným miestom pristátia.
Pristávací manéver je hladký, pilot zníži obrátky a nasmeruje lietadlo do kamenistej zátoky. Moje obavy sa potvrdili, ku brehu sa priraziť nedá, musíme sa doslova vylodiť. Navyše začína pršať.
Lac Du Chanoy.
Priezračné jazero je naozaj priezračné, aj v hĺbke niekoľko metrov zreteľne rozoznávame balvanisté dno. Odväzujeme kanoe a začíname doňho nakladať batohy a bedničky s výstrojom a jedlom. Nakoniec nasadneme aj my, odpútame sa od lietadla a veslujeme k brehu, sledujúc ponad plece odlet lietadla. Hladina jazera je celkom pokojná, ale aj tak sme mimoriadne opatrní, lebo ak by sa nám podarilo vyklopiť, boli by sme doslova v ohrození života. Voda je studená, má možno 8 stupňov - rozmŕza len na pár mesiacov v roku a nemá čas sa ohriať. Ak by sme aj prežili tento studený kúpeľ, nemali by sme sa do čoho prezlieť, ani kde spať ani čo jesť. Práve pre také situácie ale máme PLB device, ktorý som spomínal v prvom dieli . V diaľke postupne utícha hluk motoru a nás postupne obklopí hlboké ticho. Najbližších šesť dní sme odkázaní sami na seba. Dážď sa zinetenzívňuje a vietor začína hnať ku brehu vlny. Rozhodneme sa vzdať prehliadky brehu z vody, prirážame k brehu a na slepo hľadáme miesto na postavenie stanu.
Pokračovanie nabudúce ...
