Stan
Všade naokolo sú pováľané stromy, obsušené konáre, kríky vyše pása a na zemi hustýkoberec machov a lišajníkov pokrývajúci snáď aj meter hrubú vrstvuhumusu.
Po takomto koberci sa nielenže zle chodí, ale navyše aj veľmidobre nasáva a drží vodu a tak každý krok v daždi alebo po daždi je akostúpenie do potoka. Navyše ... po troch krokoch v takomto mokrom kriačí sme už kompletne mokrí až po pás.
V priebehu desiatich minút sa zhodneme, že stan jedoducho nie je kde postaviť a tak vyberáme miesto vo svahu, kde sa nám pomedzi dažďom zaslzené oči zdá byť nejaká plošinka. Stan je však obrovský a keď ho nakoniec postavíme, zistíme, že v ňom nie je ani štvorcový meter rovného miesta a medzi najnižším a najvyšším bodom "podlahy" je rozdiel takmer jeden výškový meter. Napraceme do vnútra všetok matroš a lapáme dych. Konečne máme strechu nad hlavou. Sondujeme podlahu stanu a nakoniec nájdeme dve miesta, v ktorých sa ako tak dá spať. Ak si chcete vyskúšať na vlastnej koži ako sa nám spalo, skúste si do vane nasypať kamenie a vyspať sa tam jednu noc.
Prší
Aj napriek tomu, že je ešte skoré popoludnie, všetko naokolo je ponorené v šere. Všetko je olovenosivé ... od oblakov až po naše tváre. Andy ma varoval, že keď na Manicu začne pršať, môže to trvať aj tri-štyri dni v kuse. Zažil to minulý rok, keď im počas jedného týždňa nepršalo len jeden deň. Okolo deviatej večer prestane pršať, ale šero ostáva ... navyše, bez neustáleho šumu dažďa na nás dolieha ticho.
Brutálne, do uší bijúce ticho. Zrazu do tmy zaznie výkrik. Vražda! Takmer mi zastane krv v žilách ... Andy sa pre zmenu škľabí. Ďaľší výkrik ... ďaľší Andyho úškľabok. What the fuck? ... pýtam sa a Andy vysvetľuje, že za tieto výkriky je zodpovedný vták, po slovensky myslím potápka, po anglicky "loon" . Neuveriteľné, naozaj to znie ako ľudské výkriky smrteľnej hrôzy. Andy sa priznáva, že jeho tiež pred dvoma rokmi takmer šľak trafil, keď sa na uprostred noci na to zobudil. Uvaríme napochytro večeru a keďže začína znova liať, zaliezame do stanu. Do reči nám nie je, Andy študuje geologickú mapu kráteru a ja pri čelovke čítam Pána Prsteňov. Frodo sa akurát motá kdesi v Morii a to znamená, že mám do konca knihy ešte dobrých 600 strán. Máme pred sebou predsa ešte dva týždne a tak mám času dosť.
Prší ... neprší ... prší ... neprší
Na druhý deň ráno nás zobúdza dážď a silný vietor. Bez slova prežúvam ovsenné vločky so sójovým mliekom a sem tam vyzerám von zo stanu.
Na chvíľu prestane pršať a my sa začíname zberať do terénu. V momente keď sa chystáme vyraziť začne pršať. Andy sa vracia naspäť k mape, ja k Frodovi. Tieto manévre si ešte niekoľko krát zopakujeme, až nakoniec na drzovku okolo druhej poobede vyrážame. Počasie drží a my sa boríme mokrým pralesom na sever, kde sme z lietadla videli útes. Pri pohľade na takýto útes každému geológovi zaplesá srdce ... odkryvov, kde je takto neporušene odhalený vrstevný sled niekoľkých miliónov rokov je v krajine vyžehlenej ľadovcom málo. Podľa našich odhadov je to k odkryvu tak pol kilometra, v normálnom teréne otázka možno 10-20 minút. Lenže toto nie je normálny terén, každý krok je namáhavý, keďže sa nohy zabárajú až po kolená do mokrého machu. Preliezania a podliezania spadnutých stromov sa dejú s úžasnou pravidelnosťou každých niekoľko krokov. S nostalgiou spomínam na časy keď som sa takto brodil malinčím nad Nižnou Bocou a vzorkoval haldičky a staré bane do diplomovky. Po hodine a pol dorazíme upachtení k odkryvu a za pár minút sa už nad jazerom nesie klepot geologických kladív.
Andy spokojne chrochtí, našiel čo hľadal - tzv. "upper melt unit", najvrchnejšiu horninovú jednotku, ktorá bola kompletne roztavená pri dopade meteoritu. S námahou sa vyškriabeme na vrchol útesu a pomocou GPS sa vraciame alternatívnou cestou do tábora. Množstvo vegetácie a komárov je nehorázne - hlavy si musíme chrániť sieťkami a na rukách mať stále rukavice.
Tu nachádzame aj prvé stopy po zvieratách ... trus, stopy a ohryzenú kôru na stromoch. Odtlačky stôp sú veľké ako gramofónové platne a kôra je ohryzená tak vysoko, že na ňu nedočiahnem. Zhodujeme sa, že to musel byť los. Veľký los. Obrovský los. Robíme hluk, pretože losy sú známe agresivitou k nevítaným navštevníkom. Jediným zvieraťom, ktoré sme však videli bol dikobraz.
O vzorke a členku
Na druhý deň sa vrátime s kanoe k útesu a odoberieme okolo 60 kg vzorky. Takéto obrovské množstvo vzorky je potrebné, pretože minerál zirkón, obsahujúci údaje o absolútnom veku horniny, tvorí podstatne menej ako 1% horniny. Je to takzvaný akcesorický minerál. Po príchode do Stony Brooku sa každá vzorka pomelie, vyseparujú sa zirkóny a budú sa dátovať.
Andy dúfa, že sa konečne rozlúšti spojenie tohto impaktu s Triasovo-Jurským masovým vyhynutím. Na filozofovanie teraz však niet času, počasie sa síce drží, ale začína sa zdvíhať vietor ... a jazero odpovedá takmer okamžite nepríjemným vlnením. Slnko pečie, ale vietor fúka taký, že musíme podchvíľou otáčať kanoe a vracať sa pre odfuknuté šiltovky.
Našťastie tých 60 kilov kamenia nám pridalo poriadne na stabilite. V tábore vyložíme vzorky a ustajníme kanoe. Ja si zapálim fajku a pripravujem jedlo, Andy sa rozhodne preskúmať terén a riečku južne od tábora či sa zajtra na ceste k ďaľšej lokalite bude dať použiť kanoe. Aj veslovanie proti prúdu je totiž lepšie ako kliesnenie si cesty na súši. Je to malá vychádzka, vraví že nebude preč dlhšie ako 30 minút. Po hodine čakania Andy stále nechodí. Znervózniem, ale po ďaľších desiatich minútach vidím v diaľke Andyho bielu šiltovku. Až keď sa dostane na pár metrov odo mňa vidím, že kríva a na tvári má bolestnú grimasu. S hlasnými vzdychmi si sadá a odhaľuje členok, spuchnutý a sfarbený do belasa. Je zlomený? Nie, našťastie len vyvrtnutý, ale na nohu sa po chvíli nedá vôbec stúpiť. Ďažďové kvapky zmiešané s krúpmi nás zaženú do stanu kde sa začne diskusia o ďaľších plánoch.
Bolí, stále bolí
Andy naivne dúfa, že sa to hádam nejako popraví a ja mu pritakávam, aj keď som presvedčený, že na Manicu končíme. Nečudujem sa mu, toľko plánovania a peňazí aby sme sa sem dostali a nakoniec z toho takmer nic nie je. Nasledujúcich niekoľko mi dní mi žiaľ dalo za pravdu. Andy už ani moc neje a nepije, pretože každý ďaľší výlet na "potrebu" je viac a viac bolestný. Andyho zranenie nie je dostatočne vážne, aby sme vyslali SOS signál a tak musíme čakať. Čakať štyri dni, až nás príde vyzdvihnuť lietadlo Labrador Air Safari. Inú možnosť žiaľ nemáme. A tak sme si povedali všetky vtipy čo me vedeli, okritizovali knihy, filmy, politikov, bývalé frajerky, zamestnania a čo by sme robili keby sme vyhrali sto miliónov dolárov ... a ešte stále nám ostávajú dva dni. A tak prišiel na rad Pán Prsteňov. Ja som už som za polovicou príbehu a tak obetujem knihu - roztrhnem ju napoly aby aj Andy mohol čítať. Zvyšok čakania je už kľudný, až na debatu o tom, či nenávidíme Froda alebo nie, a ak áno tak prečo. A počasie? Non-stop dážď a vietor. Celé štyri dni. Depresia z bezmocnosti ako vyšitá. Našťastie je tu posledná noc ... na druhý deň na poludnie je naplánovaný pick-up.
