Veveričky.
Tie sa k nám nasťahovali ako prvé. A možne sme sa my nasťahovali k nim. Neviem, ale vyzerá to tak, že dom už mali dávno pred nami ochočený. Na dvoch miestach na bokoch strechy si vyhrýzli diery a začali tam bývať. Bývajú vlastne v takom území nikoho ... pretože do domu sa dostať nemôžu a pred počasím vonku sú pekne chránené. Je to vlastne ich zimný prístrešok, pretože je vždy vykúrený teplom zvnútra domu. V lete na nás kašlú, je tam príliš teplo a tak len poskakujú po okolitých stromoch a strážia si vchod pred nevítanými návštevníkmi. V podstate nám nijako nevadia, až na to, že sú niekedy hlučné. Ako som spomínal - je to dom papierák a tak je tam všetko počuť - aj dupot malých veveričích nôh. Niekedy sa tam naháňajú a to je potom rachot ako sa patrí. Aktívne sú hlavne ráno a tak je to taký prírodný budíček.
Plch.
Plch je naším najobľubenejším "nájomníkom" ... je len jeden, býva pod sporákom, pretože náš dom nemá pivnicu ... len také biedne základy. Nasťahoval sa pred dvoma rokmi v lete a okamžite si začal pod sporák zvláčať žaľude. Zo začiatku sme nevedeli čo sa deje, keď sme každé ráno nachádzali v kuchyni roztrúsené žaľude. Až jedno ráno Bessy prišla do kuchyne a nechtiac ho vyplašila. Obaja sa zľakli, ale len plch spanikáril - šprintom sa rozbehol ku sporáku do svojej diery až sa mu tie malé nohy šmýkali na linoleu. V panike však netrafil domov a napeckoval to rovno čelom do steny. Bola to taká rana, že mu to až vyrazilo dva žaľude čo mal schované v priústnych vakoch a niesol si domov do zásoby. Chvíľu tam sedel dezorientovaný zatiaľ čo Bessy takmer omdlievala od smiechu. Po chvíli si distingvovane pozbieral roztratené žaľude a odišiel domov. Bessy ho má odvtedy najradšej a sem tam mu nechá na dlážke pár bobulí hrozna alebo kúsok pomaranča na prilepšenie - za pár hodín sú vždy fuč. Plch (chceli sme ho volať Olaf, ale neujalo sa) sa zdržuje výhradne v kuchyni a práčovni a len zriedka kedy sa zatúla do ostatných častí domu. Stalo sa to vlastne len raz a aj to sa asi pomýlil - po chvíli blúdenia v obyvačke našiel dvere do kuchyne a vyparil sa. Vieme, že do vnútra chodí niekde cez stenu kde je dres, pretože keď sa vracia z lovu s nákladom žaľuďov a niekto umýva riady, tak si vyskočí na záhradný stôl a pozerá cez okno do kuchyne pokiaľ sa mu neuvoľní priechod. Naše jedlo nechá na pokoji - neodolal iba raz, keď som nechal na stole položený čerstvo upečený taliansky chlieb. Najedol sa striedky, kôrku nechal, vypustil pár bobkov a odišiel. Ale nehneval som sa, veď aj ten plch je len človek. Sme radi, že ho máme, lebo vyháňa z domu myši, čo sa k nám chcú každú jeseň nasťahovať. Možno je to protislužba za to, že môže u nás bývať.
Zajace.
Vegetia si v trávniku okolo domu a cítia sa tam bezpečne, keďže tráve je vždy dlhšia ako u susedov. Zaujímavé je, že pred nami neutekajú, ale sa pričupia k zemi a tvária sa neviditeľne. Dokonca sa niekedy dajú zdvihnúť zo zeme. Najväčšia sranda je na jar, keď sa narodia mladé - sedia v tráve a učia sa od mamy prežúvať. Vždy mi to vylepší náladu, pretože na jar zvyknem raňajkovať za domom v záhrade. Niekedy si myslím, že by sme ich mali mať viac, pretože potom by sme nemusli kosiť trávnik. Brian pôvodne navrhoval stádo kôz, ale to by nám asi neprešlo u susedov. So zajacmi sa však neviem dohodnúť ohľadom mojej minizáhradky. Zožrali mi všetok petržlen a trochu redkvičiek a keď som ich tam raz prichytil, tak sa len na mňa pozerali ako si to dovoľujem ich rušiť. Keď som zakričal "Kšá, kšá" tak odišli, ale ešte mi postúpali po oregáne a bazalke. Na výstrahu. Ale ináč sú v pohode ... taká normálna rodina.
Foto: autor
