Prechádzka nočným mestom

Nemusím sa nikam ponáhľať. Je tak pekne ticho. Iba kdesi v diaľke bliká maják záchranky vyrážajúcej k človeku, ktorý prežíva možno poslednú noc.

Je mi trochu zima. Vzduch má kovovú príchuť. Sledujem okná činžiakov. Svieti sa už len kde - tu, niekde bliká telka. Závidím im ten rodinný život.

Idem ďalej. Niekto opodiaľ nezrozumiteľne nadáva. Je to opitá žena na zemi. Vraj je stará k..a. Sebakritický pohľad na seba je možno aj dielom alkoholu v jej krvi. Je hrozne špinavá. Mám ju zodvihnúť? Môže sa podchladiť. Ale čo ak chytím nejakú chorobu. Banalita, ktorá vyvolala polemiku medzi svedomím a rozumom. Chvíľu rozmýšľam a potom ju zodvihnem a posadím na lavičku. Povedala, že ďakuje, ale mal som ju vraj radšej nechť zdochnúť.

V poslednom okne zhasla lampa. Obyvatelia zaspali spánkom spravodlivých. Moja "známa" sa schúlila na lavičke a ja som sa pobral na internát. Všetko je tak ako má byť. Môže prísť ďalší deň.