Anglicko som navštívil hneď po „nežnej" . Myslel som si, že som celkom slušne vychovaný. Prvú lekciu som dostal hneď na autobusovej stanici v „tourist information". Človek pri okienku bol úplne osamotený, tak som sa zaňho postavil. Počul som ako si niekto vzadu odkašlal a pochopil som, že som sa predbehol. Čože, 4-metrová medzera? Asi by vyzeralo dosť blbé vysvetlovať, že diskrétna zóna u nás znamená nedýchať priamo na krk (toto sa už mierne zlepšilo ). Našťastie pán čo si odkašlal mi nevynadal, ale napodiv sa usmieval. Hmm, zvláštne. Pri východe som nedával pozor a vrazil som do pani, ktorá vchádzala. Evidentne moja chyba, ale pani bola rýchlejšia: „Excuse me" . Tak moment, ja som do nej vrazil a ona sa ospravedlnila ? Hmm, zvláštne. Chcem prejsť cez cestu, ale ide auto. Auto zastane. Prečo zastal, veď som stál na chodníku. Šofér mi ukazuje, že zastal kvôli mne, aby som prešiel ( aj v tomto sa situácia u nás za 20 rokov už mierne zlepšila a občas niekto takto zastane...čo vo mne vyvoláva mierny evolučný optimizmus, že moje ešte nenarodené vnúčatá majú šancu sa pri dobrom zdraví dožiť slušnejšej spoločnosti ). Pomaly si zvykám, všetci sú „helpful", snažia sa pomôcť, poradiť. Návyk na takú slušnú spoločnosť má pozitíva aj negatíva. Pozitívum je , že vás to robí slušnejším, negatívum je šok po návrate do našej „jungle".
No a ďaľšie pozitívum je, že po Anglicku ste aspoň čiastočne pripravený na inú planétu - Japonsko.
Takže pár rokov dozadu, nemenovaná cestovka pre „poznávačky" a skupina asi 20 Slovákov prichádza do Japonska:
„Pane, niečo Vám vypadlo z vrecka", čítame z gest usmievavého Japonca ako oslovuje môjho krajana, ktorý zahodil papierik na chodník a trochu sa čuduje, že môj krajan sa neusmieva a namrzene zdvíha papierik.
Nie všetko je v Japonsku hi-tech. V Hirošime sa v autobuse MHD platí tak, že pri šoférových dverách je kasička pripomínajúca zvonček v našom kostole. Máme si pripraviť 50 jenovú mincu a hodiť ju tam. A prichádza naša slovenská chvíľa : „To čo tu majú za primitívny systém, veď kľudne som tam mohol hodiť aj menšiu mincu a nikto by si to nevšimol." „Pani sprievodkyňa, ako vie šofér, že tam ľudia nehádžu menšie mince?" Japonská sprievodkyňa: „Nerozumiem otázke." Krajan:„No ako zabránite , aby tam ľudia hádzali menšie ako 50 jenové mince?" Sprievodkyňa: „Nerozumiem otázke. Prečo by to niekto robil?" Nastalo trochu trápne ticho.
V Japonských hoteloch nemusíte pri „čekaute" hlásiť čo ste vypili z mini-baru. Pod fľaškami sú senzory a keď vytiahnete fľašku, systém odošle informáciu na recepciu. Našinci sú však mimoriadne „tvoriví" a jeden mi už hrdo oznamuje ako vybabral so systémom: „Dá sa to ľahko oklamať, stačí otvoriť vrchnák a vypiť nápoj slamkou. Senzor to nezaznamená, platiť netreba." Hmm...rozmýšľam kto je zodpovedný za tú našu podvodnícko-kreatívnu mentalitu...napadá ma Jánošík a komunizmus , ale bude to asi zložitejšie a aj geograficky rozšírenejšie, lebo ústrednou postavou nasledujúcej príhody je talianska turistka.
Pri vchode do Kjotských cisárskych záhrad je napísané: otvorené do 16 hod, vstup do 15:30. Podarilo sa mi vyjsť skôr a nechtiac som sa stal svedkom milej scénky. Bolo 15:35, talianska turistka pristupuje ku kase a chce si kúpiť rýchlo lístok. Japonský úradník jej vysvetľuje, že vstup je do 15:30, pol hodina do 16:00 je už len čas pre posledných návštevníkov na obhliadku. Talianka si je istá, že toto bez problémov zvládne. Najprv argumentuje tým, že mešká iba 5 minút (na sekundovo presné Japonsko veľmi zlý argument, myslím si a som zvedavý čo bude ďalej). Úradník bez emócií záporne pokýve hlavou. Druhý argument je logický: „Mne to nevadí, že už mám len 25 minút, ja to stihnem, pôjdem rýchlo". Úradník opäť záporne pokýve hlavou. Talianka skúša na city: „Prosím, chcem vidieť tie záhrady, ráno už odchádzame z Kjota". Úradník opäť bez akýchkoľvek emócií záporne pokýve hlavou. Talianka je už dosť zúfalá a vytiahne posledný osvedčený variant z domoviny: „ Tu máte peniaze a pusťte ma bez lístka, lístok nepotrebujem." Úradník tentokrát už prejaví emócie tým, že mierne zmraští obočie a opäť záporne pokýve hlavou. To už je na talianku priveľa a s prívalom šťavnatých talianskych nadávok opúšťa scénu.
Pár z nás sa nejako stratilo v Osake v metre a hľadali sme hotel, ktorý mal byť blízko východu, ale čo keď tých východov je 5 a na rôznych podlažiach ? Stojíme pred mapou v metre a zastavujeme manažéra v obleku ( je už večer, vyzerá unavený a zrejme sa ponáhľa domov k rodine ). Ukazuje nám na mape, kde je náš hotel a zároveň dodáva, že sme na inom podlaží a pri inom východe. Aby sa ubezpečil, že trafíme, žiada nás, aby sme ho nasledovali, aj keď evidentne to nie je jeho smer . Len kým sa vymotáme z metra prejde 15 min. Nechceme ho už ďalej zdržiavať, ale on stále ide pred nami až k vchodu hotela. Tam sa nám ukloní a zaželá pekný večer. „Vy ste náš anjel" snažíme sa zdôrazniť ako veľmi nám pomohol. Predstavujem si scénu ako príde domov, zvíta sa s manželkou a opíše jej dôvod takmer hodinového meškania. „A vieš čo je zvláštne ? Tí Európania ma nazvali anjelom." „Urobil si pre nich niečo výnimočné?" „Nie, len som ich odprevadil k hotelu". „Zvláštni ľudia, tí Európania"
