„Aj ty si taká hrozne unavená ako ja ?" - zúfalý neúspešný pokus.
„Tak teda strihajme." - súhlas, takže mám 50% šancu.
„Kameň, papier, nožnice, raz, dva, tri." - vyhrávam.
„Vyhral som." - spokojne sa usmievam na gauči.
Dieťa zdanlivo pozerajúce TV, čulo vstáva z gauča a prichádza ku mne. Všetko je mu jasné a môj úsmev to len potvrdzuje. Nasadí presne rovnaký úsmev a chytí ma za ruku. „No poď" - vraví.
„A kam ?" - nechápem.
„Veď si vyhral, ideš mi povedať rozprávku."
Padne mi sánka a pozerám na maminu. „Vyhral si" - potvrdzuje so smiechom.
„Máš pravdu, vyhral som" - ešte chvíľu spracovávam novú situáciu, a už sa smejem aj ja a dieťa spokojné, akých má dobre naladených rodičov, mi ešte cestou do izby dáva doplňujúcu informáciu: „Ale musí byť veľmi dlhá, lebo mne sa ešte vôbec nechce spať."
