Nikto z jeho terajšej hordy nikdy nevidel jeho tvár, tí ktorí ho poznali od jeho návratu z Pustín vraveli, že do pustín šiel sám po tom, ako ľudia z pevnosti Ubrald - Kislevského panstva povestneho svojimi trestnými výpravami do hôr v ktorých bývali umiernené kmene orkov a goblinov žijúcich v malých osadách, vyvraždili Zar´kthulovu osadu ktorá mala sotva päťdesiat členov - Päťdesiat proti stovkám, všetci ktorých poznal prvýkrát nebojovali pre korisť ale pre svoje vlastné prežitie. Jeho dvaja bratia vtedy sekali svojimi obojručnými sekerami ako jeden, padli až keď pod sebou navŕšili veľkú mohylu mŕtvych tiel. On sám, vtedy skoro ešte ako chlapec bojoval so skupinou, ktorá bránila ženy a deti ich osady. Počas boja vtedy zakopol a padol na zem, ale keď vstával a chcel bojovať ďalej, zrazu zbadal čepeľ meča, ktorá mu trčala z hrudníka. Jeho sekera mu vypadla z ruky a stratil silu v končatinách. Zúfalo sa pozrel na svojho otca, náčelníka osady ktorý práve usekol jednému z ľudských veliteľov ruku aj so štítom, v tom však otec pozrel na svojeho syna, svojho najmladšieho syna a ich pohľady sa stretli ... Zar´kthul videl otcove zúfalstvo keď sa hnal k nemu, sekeru napriahnutú nad hlavou keď pribehol k nemu sekol po obrnencovi ktorý Zar´kthula prebodol a rozťal mu hrudník aj s prsným pancierom od náramenníkov az po koniec rebier. Jeho otec si potom kľakol k nemu a vytiahol mu meč z hrudníka, zdvihol ho do svojich rúk a niesol ho ku zvyšku osady, ktorá už mala odhadom už len 30 členov. Z nich boli polovica ženy a deti. V tom pocítil ako jeho otcom niekoľkokrát trhlo, zdvihol svoj pohľad ne jeho hrdú tvár a uvidel krv ktorá mu tiekla z kútikov úst, no v jeho očiach stále bolo vidieť odhodlanosť a tak kráčal ďalej. Keď konečne dokráčal ku zvyšku klanu, podal Zar´kthula svojmu najlepšiemu bojovníkovi a povedal - "Zachráňte ho, on je našou nádejou na pomstu". Potom videl Zar´kthul svojho otca padnúť tvárou k zemi a zbadal čo spôsobilo tie trhnutia keď ho niesol - z jeho širokého chrbta trčalo viac ako tucet šípiek z kuše. Zar´kthul začal vidieť rozostrene, ale cítil že ho priviazali na vlka do sedla a odohnali preč. Naposledy sa snažil pozrieť na zvyšných obyvateľov osady v ich zúfalom boji proti mnohonásobnej presile. Videl ich hrdých a statočných, ale vedel ze budú porazení. Chvíľu na to omdlel.
Keď sa prebral z mdlôb bol v nejakom veľkom stane. Všade bolo cítiť pach bylín a mágiu, musel to byť stan nejakého šamana. Snažil sa vstať z lôžka no jeho pokus zastavila bodavá bolesť v hrudníku. Šaman sediaci chrbtom k nemu na kožiach ovešaný amuletmi, skalpami a lebkami zvierat a ľudí mu povedal: "Ležať ty byť musieť ešte nejaký čas, no keď aj vyzdravieť nikdy ty nemôcť byť dobrá bojovník pre tvoja zranenie". V Zar´kthulovi to prebudilo bezmocnosť a bál sa že nebude môcť naplniť otcove posledné slová, no rozhodol sa že keď sa vylieči spraví všetko pre to aby smrť celeho svojho klanu, svojho otca a bratov pomstí za akúkoľvek cenu ... akúkoľvek cenu... Zaspal a v snoch videl svoje veľké víťazstvá ako vodca veľkej hordy bojovníkov.
koniec 1. časti
