Doživotný diktátor

Zmanipulované prezidentské voľby a tisíce ľudí demonštrujúcich na námestí v hlavnom meste. Už dekádu trvajúci autoritársky režim a krajina nachádzajúca sa v medzinárodnej izolácií. Na prvý pohľad všetko nasvedčuje tomu, že Bielorusko skutočne stojí na prahu veľkých zmien. Realita je však oveľa prozaickejšia. Volebný víťaz a „posledný diktátor Európy“ Alexander Grigorjeviš Lukašenko je totiž vo funkcií zrejme už na doživotie. Môže to znieť akokoľvek zarážajúco, no pravda je taká, že Lukašenkova pozícia dnes, po 12tich rokoch vlády, je rovnako pevná, ak nie dokonca pevnejšia, ako kedykoľvek pred tým. Odpoveď na otázku, čo drží Alexandra Lukašenka pri moci, nie je vôbec jednoduchá. Iste; keď sa povie „Lukašenko“, tak sa pozorovateľovi vybavia najmä volebné podvody, obmedzovanie slobody slova, prezidentské dekréty, rozvetvená tajná polícia, potláčanie opozície, či ústava šitá prezidentovi na mieru. Lenže represie a monopol na politickú moc sú stále len jedna strana mince. Tou druhou, a minimálne rovnako podstatnou, je Lukašenkova manipulátorska genialita. Alexander Lukašenko je skrátka manipulátor – univerzál. Dnes už nekontroluje len verejný život Bielorusov, ale v mnohých prípadoch sa kontrola týka priamo ich života súkromného, t.j. ich myslenia a životného štýlu. Čo sa týka toho prvého, tak v tom Lukašenko až taký výnimočný nie je. Na kontrolu verejného života mu postačujú typické diktátorke grify so súhrnným názvom „zastrašovanie“. Medzi ne sa radia pochopiteľne jednak silové zložky, ktoré pod hrozbou fyzickej, či duševnej perzekúcie, už zabezpečia, aby sa na verejnosti priveľmi neotvárali ústa. Rovnako tak sem ale patrí i hrozba perzekúcie materiálnej. V tomto prípade sa jedná o to, že Lukašenko má v hrsti podobne tiež zamestnanie a prípadný spoločenský vzostup svojich občanov. Hospodárstvo Bieloruska sa totiž doslova zaseklo v časoch socializmu. V krajine neprebehla začiatkom 90-tych rokov žiadna vlna privatizácia, takže drvivú väčšinu podnikov stále drží v rukách štát. A štát si už svojimi informačnými kanálmi stráži, akých ľudí zamestnáva. V Bielorusku si teda nikto nemôže byť istý svojim pracovným miestom, čo je vôbec asi najlepšia možná prevencia nejakých protištátnych aktivít. Najpozoruhodnejšou je však Lukašenkova manipulácia myslením Bielo-rusov. „Alexander Veľký“ presvedčil významnú časť svojich poddaných, že sa majú dobre. A títo svojho prezidenta dnes vnímajú ako nefalšovaného otca vlasti. Ako to dokázal? Kontrolou médií a štátnou propagandou? To by v dobe dnešnej tzv. informačnej revolúcie dlho nevydržalo. Nie; pes je zakopaný inde. Lukašenko totiž svojim priaznivcom netlačí do hlavy kaleráby, ale priamo si ich kupuje.Konkrétne sa jedná o životnú úroveň, ktorá je dnes vďaka Lukašenkovi skutočne relatívne vysoká. Pochopiteľne, že nie na pomery Európskej únie, no v porovnaní s post-sovietským priestorom to celkom ide. Krajina je hospodársky stabilizovaná a dokonca v poslednej dobe zaznamenáva ekonomika významný rast (niektoré zdroje udávajú až 8%). A Bielorusi to kvitujú. Predovšetkým tí starší. V živej pamäti totiž majú chaos a všeobecnú korupciu prvej polovice 90-tych rokov, kedy relatívne demokratická vláda robila všetko iné, len nevládla. I z toho dôvodu Lukašenko, už od svojho nástupu v roku 1994, takticky priživuje medzi ľudom zdanie, že staré dobré časy socializmu nekončia. Nie je teda náhoda, že práve staršia generácia je hlavným cieľom Lukašenkovho „podplácania“. V praxi sa to odzrkadľuje na výške bieloruských dôchodkov, ktorú režim umelo drží na hodnotách, porovnateľných s výškou miezd. A to hneď tak niekde inde nenájdete. I preto je dnes bieloruská spoločnosť označovaná za vôbec najrovnostárskejšiu spoločnosť sveta. Vysvetlenie, kde na svoje spoločenské podplácanie prezident berie, sa nachádza v Moskve. Práve Ruská federácia je totiž fundamentálnou oporou posledného diktátora. Vďaka Lukašenkovej „rusofilí“ odoberá Bielorusko už celé desaťročie ropu a zemný plyn za vskutku symbolické ceny. Rovnako tak je Rusko i rozhodujúcim odbytišťom bieloruského exportu. Na oplátku si za to Putin od svojho bieloruského súdruha sľubuje predovšetkým kontrolu nad bieloruskou ropovodnou sieťou, ktorá by výrazne uľahčila ruský ropný vývoz na západ. Podobne ako je v prirodzenom záujme Kremľa, aby sa mu po vzore Ukrajiny neobrátil ďalší z jeho susedov na západ. Toto bielorusko-ruské priateľstvo sa má navyše spečatiť proklamovaným cieľom spojenia Bieloruska so svojim „veľkým bratom“ do jedného štátneho celku.Lukašenko si tak vďaka Rusku môže dovoliť ísť cestou arabských emirátov a kupovať si občanov výmenou za to, že sa títo dobrovoľne vzdajú časti svojich občianskych práv a slobôd. Hlavným problémom proti-lukašenkovskej opozície teda nie je, ako by možno sa na prvý pohľad zdalo, nemožnosť prístupu k zdeľovacím prostriedkov, či zastrašovanie. Koniec-koncov, veď s niečím takým sa za komunizmu potýkali opoziční predstavitelia i u nás. Nie; hlavný problém spočíva v tom, že bieloruská spoločnosť je dnes hlboko rozdelená na Lukašenkových priaznivcov a odporcov. Režim „posledného diktátora“, tak na rozdiel od ostatných podobných režimov, nie je žiadnom prípade v izolácií. Práve naopak, významná, a podľa prieskumov dokonca priamo väčšinová, časť bieloruskej spoločnosti stále nedá na svojho „Sašu“ dopustiť. A to nehľadiac na jeho diktátorské praktiky. Skrátka, možnosti opozície najviac nahlodáva práve ona skutočnosť, že vďaka Lukašenkovej manipulátorskej genialite sa mnohí Bielorusi nazdávajú (možno správne), že by im demokracia nič lepšieho nepriniesla. Vyhliadky na demokratickú zmenu v Bielorusku sú teda dnes mizivé. Ak by aj aktuálne proti-lukašenkovské protesty nadobudli masový charakter, bude sa tak diať len za rizika občianskej vojny. Optimisticky ďalej nevyznieva ani možnosť, že by niečo vyriešila prípadná Lukašenkova smrť. Posledný diktátor totiž počíta i s takýmto scenárom a po vzore orientálnych despocií pripravuje prenechanie žezla svojim synom. Jediná, ktorá by mohla v celej veci niečo, zmeniť je Moskva. Lenže Putin rozhodne nevyzerá na to, že by sa v mene nejakých ideálov slobody a demokracie chystal vzdať svojho bieloruského vazala. Skanzen komunizmu tak pravdepodobne zostane v prevádzke ešte hodne dlho.