Moto dovolenka 2013

Cieľ cesty som opäť veľmi neriešil, hlavne že sa upustilo od pôvodného dovolenkového plánu a až na drobné korekcie pri plánovaní ubytovania som všetko nechal na Helču (hoci pri ceste domov sme to trochu oľutovali). Samotnú prípravu som tentoraz zobral trochu zodpovednejšie, takže som na motorke vymenil bočné brašne za praktickejšie kufre, u jedného servisáka - kutila si nechal skontrolovať motorku (výmena kvapalín, sviečok a pod.) a kúpil interkom do prilieb, nech sa pri tých potulkách svetom môžeme aj rozprávať (ktoré sme veľmi nevyužili, nakoľko ja toho veľa nenarozprávam ale aspoň sme vyzerali cool :). Objednávku na "action" kameru som musel po mesiaci čakania zrušiť, nakoľko mi tí tajtrlíci neboli schopný na začiatku povedať, že ich nemajú na sklade a netušia, kedy im to naskladnia. Rovnaký osud čakala aj prvá objednávka kufrov no a ubytovanie sme opäť riešili cez už overený Eurocamp. Podľa ich slov väčšina Čechov/Slovákov studený oceán nezaujíma a jazdia len niekam na juh - k moru, preto v ponuke naše vytipované destinácie ani nemali, avšak boli k nám nesmierne ústretoví a rezervovali ubytovanie aj v kempoch z ponuky Britského Eurocampu. Tá pani bola doslova nadšená, že konečne niekto ide aj na západ, do oblastí, ktoré navštívila aj ona a samozrejme sa jej nesmierne páčili.
Môj plán vyraziť skoro ráno stroskotal na neochote spoluzadkyne prerušiť sladký spánok. A to som nechcel nič hrozného, len vyraziť aspoň okolo 8 hodiny, aby sme mali nejakú časovú rezervu na príjazd do prvého bodu cesty - malého kempu pri meste Rougemont (dedinka Bonnal), vzdialeného asi 800km. Nakoniec sme vyrazili približne po 10. hodine, slnko bolo "našťastie" zahalené mrakmi, takže teplota celkom príjemná a ešte stále sa zdalo, že by sme do kempu mohli prísť načas. Krátko poobede začína pršať, ale ťažkým mrakom sa pomaly vzďaľujeme, takže po pár kilometroch sa obloha prečisťuje a môžeme sa vyzliecť z nepremokov. Poobede už na Nemeckej čerpačke čítame prvé správy o začínajúcich povodniach a prvých vyliatych riekach, ktoré v Čechách zaplavujú dedinky a mestá. Cesta ubiehala celkom príjemne až na jednu dlhšiu zápchu (ešte stále v Nemecku), ktorú som pre široké kufre nemohol prekľučkovať. A tak sme sa pre zmenu začali na slniečku mierne opekať. A keďže časť kolóny bola do kopca, svoje si vytrpela aj motorka, resp. spojka. To, že to stúpanie a slnko bolo fajn "zábava" potvrdilo aj pár odstavených - uvarených áut pri krajnici. Ale inak zvyšok cesty klasický (nudný) rýchlo presun brm-brm-pauza-brm-brm-pauza... atď.
Večer, teda aby som bol presnejší - v noci, ako je pri našich príchodoch do kempov zvykom, prichádzame do prvého check-pointu. Išlo o kemp v oblasti Jura - La Val Bonnal. Z poslednej dovolenky už naučený, kde nájdeme mapku s našim stanom sme išli v podstate na isto a neskorý príchod sme veľmi neriešili. Keďže tento camp bol len medzizastávkou a ráno nebolo veľa času na nejaký prieskum okolia, rýchlo sme sa pobalili a vyrazili do druhého kempu vzdialeného už "len" 630km - Château Le Brevedent v Normandii. Pri odchode sme na správcov Eurocampu nenarazili (a to sme tam na nich ešte asi skoro hodinu čakali), preto sme im zanechali správu pre zmenu my.
Cestu sme strelili cez Remeš, kde si bola Helena pozrieť slávnu katedrálu (ja som medzitým odpočíval v tieni a kŕmil sa francúzskym pečivom) no vďaka nedostatku času sme tam nestrávili ani hodinu. Už si ani nespomínam, či sme opäť prišli neskoro a orientovali sa podľa pripravenej mapy na recepcii ale viem, že sme sa zobudili do krásneho slnečného dňa a za spevu vtáctva. Dokonca nás pred obedom prišiel navštíviť pár divokých kačíc - pravdepodobne už vedia, že od obyvateľov dostanú niečo pod zub, tak si prišli po svoj prídel a toto sa opakovalo každé ráno. (pozn. všetky fotky sú klikateľné a obsahujú väčšie rozlíšenie)

Asi som ešte nespomenul ubytovanie - v prvých dvoch kempoch sme obsadili modernejší stan oproti minuloročnej dovolenke, nazývaný Safari. Tentoraz už s drevenou podlahou a okrem pôvodného vybavenia pribudol aj elektrický vyhrievač v tvare krbu (dokonca to simulovalo aj oheň :)

Takže, transportná časť je za nami, nasleduje tá turistická. Keďže skoro každý deň sme boli na inom mieste, opíšem ich len veľmi stručne. Prvé miesta patria do Normandie:
Honfleur - krásne prístavné mestečko sediace na ústi Seiny, rodisko slávneho maliara Eugène Boudina, čo bol asi dôvod, prečo sme to mestečko navštívili. Bohužiaľ, jeho múzeum bolo počas našej návštevy zatvorené, tak sme si tam aspoň vychutnali prechádzku mestečkom.

Lisieux - historické mestečko kúsok od nášho kempu, veľmi pekná je napríklad katedrála sv. Petra z rokov 1160-1230

Cambremer - mestečko v oblasti Calvados (už názov oblasti resp. departmánu niečo naznačuje) je známe hlavne svojou "Cestou cideru" dlhou 40km a prechádzajúcou viaceré dedinky plné jabĺčnych sadov. Takže oblasť je známa hlavne produkciou cideru (jabĺčny alkoholický nápoj, mne najviac pripomína sekt) a calvadosu (v podstate pálenka z jabĺčneho muštu, ktorý zreje v dubových sudoch)

pláž Omaha - keď už sme v tej Normandii, vynechať najznámejšiu pláž Omaha by bol neodpustiteľný hriech. Neviem, koľko návštevníkov sa tam bežne vyskytuje ale fakt, že sme tam boli deň pred výročím prvého vylodenia spojeneckých armád (tj. 5.6.) asi napomohol k tomu, že sme ich veľa nestretli. Bohužiaľ, kým sme prechádzali múzeá, pláž a ostatné mementá vojny, dosť pokročil čas a keď sme sa konečne dostali k tomu najlepšiemu (hoci, v tomto kontexte to asi nie je vhodná voľba slov) - americkému vojenskému cintorínu - už nás do vnútra nepustili. Nečakali sme, že o šiestej je záverečná a keď sme na druhý deň cestou do ďalšieho kempu prechádzali okolo, boli sme už na nabalení a začali oslavy toho výročia, tak sme sa tam radšej ani nešli pozrieť, isto tam boli davy ľudí. Akokoľvek - ak niekedy budete v Normadii, odporúčam navštíviť.

Mont Saint Michel - žulová "hora" na (polo)ostrove v rovnomennom zálive pri pobreží Francúzska. Polo-ostrov preto, že s pevninou je spojená umelo násypom a tento násyp, až dokončia "plávajúci most" (alebo niečo v tom zmysle) z toho opäť spravia ostrov. Čo je na tom však zaujímavejšie je výstavba, ktorú je možné vidieť už z veľkej diaľky (povedané dosť hrubo a bez konkrétnejších informácií, ktoré si veľmi ľahko môžete dohľadať).

Perros-Guirec - mestečko pri našom ďalšom kempe Le Ranolien, v ktorom sme sa zdržali pár dní. Veľmi krásne bolo priľahlé prevažne kamenisté pobrežie, ktoré sme si pár krát prešli a z neho sme vyrážali do okolitých miest.

Brest - do tohto najzápadnejšieho mesta (resp. jedného z najzápadnejších..) Francie sme išli len kvôli jednej veci - Oceánopolis. Spočiatku som mal pochybnosti, čo by som tam takého mohol vidieť a ani 17€ vstupenka mi na nálade veľmi nepridala ale až človek vstúpi do areálu a začne exkurziu, jeho nálada sa okamžite zmení. Nejedná sa totiž o obyčajné podmorské Zoo s malými popisnými tabuľkami pri rôznych akváriách ako som očakával ale podrobný popis podmorského života s interaktívnymi prvkami na každom kroku. Samozrejme, tie akváriá nesmú chýbať a je úžasné sledovať napríklad veľkého žraloka, ako majestátne pláva pár centimetrov pred vašou tvárou.

Keďže tento blog sa stáva akýsi príliš dlhý, ostatné miesta zhrniem už len popisom pod obrázky:

V posledný večer pred dlhou cestou domov, v prístave Tinite Sur Mer, sme v jednej milej reštaurácii konečne nabrali odvahu a vybrali sa ochutnať tradičné pochutiny z mora. Na začiatku sme na servírku vybalili, že sme proste suchozemské krysy, nikdy sme nič podobné nejedli a teda nech nám niečo odporučí a potom prípadne aj zaškolí, ako sa to konzumuje. Tak sme si užili plný tanier langustín a kreviet ako predjedlo a hlavný chod predstavoval tatarák z lososa (Helena sa nad ním úplne rozplývala), ja som skúsil vypýtať nejakú rybu bez kostí, tak mi priniesli morského Ďasa. Mne to teda nejak výrazne (za tú cenu) nechutilo ale Helča pochválila aj toho, tak to asi bolo dobré :) 70€ zašumelo v povetrí a uvedomili si, že nasledujúci deň nás čaká už len dvojdňová cesta domov.

Na záver cesty sme chceli ešte na rýchlo navštíviť Orléans a ich katedrálu sv. Kríža avšak boli sme tak unavený, že sme ním len prešli, katedrálu si obzreli zo sediel motorky a pokračovali ďalej.

Celé cestovanie sa zaobišlo bez dopravných nehôd alebo problémov (tentoraz sme motorku nepoložili ani raz), len raz nás trochu "vystrašil" adaptér od navigácie na 12V. Jednalo sa totiž o Čínsky výrobok slabšej kvality, ktorému sa pravdepodobne po páde v minulosti poškodila izolácia na vstupnom konektore tj. po páde sa v ňom ulomil kus plastu ktorý oddeľoval kladný a záporný pól, čo malo za následok skrat a vypálenie poistky (v motorke). Keďže som nemal chuť riešiť, prečo k tomu došlo (v tedy som ešte nevedel, čo je vo veci), vymenil som len vypálenú poistku a trochu "rozhýbal" káble a adaptér (niečo ako keď nefunguje TV a vy po nej pobúchate). Problém bol, že som omylom namiesto 2,5A použil 25A poistku. Teraz si predstavte v prednom vrecku bundy zmotaný kábel a show sa môže začať :) Aby toho nebolo málo, nasledujúci deň sme zabili zháňaním nejakého elektroservisu, kde by mi prispájkovali nový kábel ku konektoru (kábel aj konektor som mal) a až v jednom elektroobchode mi poradili spojiť tie káble "na studeno". Proste som debil, nič iné k tomu neviem povedať. Opäť som sa držal nejakej myšlienky a vôbec nerozmýšľal nad alternatívami. Kúpil som si klasickú "čokoládku" a problém vyriešený. Aspoň že sa mi predné ložisko v kolese rozpadlo až po návrate z dovolenky a nie počas cesty... to by sme rozdýchavali oveľa ťažšie.

A to je asi tak v skratke všetko. Pekný deň.

style=

Oceanopolisie, tentoraz mesto Quiberonvali...)s trochu