Praktiky rýchlej módy
Dnešný svet rýchlej výroby a predaja nás postupne dobieha. Rýchla móda je omnoho škodlivejšia, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Popri nehumánnych pracovných podmienkach je módny biznis taktiež druhým najšpinavším priemyslom[1], hneď po ropnom. Pokiaľ je skutočne taký škodlivý, prečo nie je tlak na jeho zmenu? Pretože jeho súčasná hodnota je okolo 3 biliónov dolárov.
Čo to vlastne znamená? Výrobcovia, ktorých zaraďujeme do rýchlej módy, teda tie obchody, ktoré pokrývajú plochu väčšiny preplnených obchodných centier, sa snažia o čo najväčšie zisky pri čo najmenšom úsilí. Šokujúce odhalenia pracovných podmienok šičiek v Ázii posunuli niektoré praktiky na okraj, úplne ich však nevylúčili. Okrem toho je obrovským problémom ekologický rozmer výroby.
Problém zmiešaných textilných vlákien
Možno ste zaniesli svoje použité oblečenie do skladu pre núdznych, alebo ho vrátili do obchodu v rámci programu spätného odberu jednej zo značiek. Manažér pre udržateľnosť značky H&M, ktorá takýmto programom disponuje, sa však vyjadril, že takto posunuté šatstvo nepodstúpi recykláciu, teda 99,9% zo všetkého oblečenia nedokážu takýmto spôsobom využiť. Recyklujú iba 0,1%[2].
Problémom sú textílie vyrobené zo zmiešaných vlákien. V dnešnej dobe je možné využiť vlákna, ktoré boli použité v jednom kuse oblečenia a po jeho opotrebení z nich vyrobiť nové. Na to však potrebujete špeciálnu technológiu, kvalitné suroviny a dbať na udržateľnosť výroby. Značkou, ktorá tento proces do výroby zapojila je napríklad Patagonia. Na svete je však málo odevných spoločností, ktoré sú ochotné implementovať podobnú technológiu do výroby, pretože táto výroba je zameraná najmä na ekologický aspekt, nie na ekonomický. Znamená to preto vyššie náklady, čo je pre značky rýchlej módy nemysliteľné.
Odsúvanie odpadu do rozvojových krajín
Ak zoberieme do úvahy, že:
celosvetovo nakúpime 80 miliárd kusov oblečenia za jeden rok[3],
čo predstavuje o 400% oblečenia viac, než pred 20 rokmi[4],
ako aj to, že priemerná životnosť jedného kusu oblečenia je iba okolo 3 rokov,
zistíme, že na svete musí byť obrovské množstvo použitého oblečenia. Toto oblečenie sme zvyknutí darovať núdznym, tých je však málo na narastajúci objem dostupného oblečenia. Ďalším problémom je aj to, že darované oblečenie býva často znehodnotené. Krajiny západu preto už roky vyvážajú oblečenie do rozvojových krajín.
Pred 30-timi rokmi začalo do Afriky prúdiť kvantum obnoseného textilu. Už v roku 2004 tvoril v Ugande predaj obnoseného oblečenia 81% celkového predaja[5]. Dovoz použitého oblečenia zo západných krajín ničil lokálnu výrobu odevov v celej východnej Afrike. Podľa OSN[6] tvoril export zo Spojeného kráľovstva do Kene v roku 2013 hodnotu 42 miliónov dolárov, export z Kanady a Južnej Kórei do Tanzánie 59 miliónov dolárov. Hlavy štátov východnej Afriky, do ktorej patrí tak Uganda, ako aj Keňa či Tanzánia, sa rozhodli zamedziť dovozu použitého oblečenia a posilniť tak lokálnu produkciu a ekonomiku. Úplný zákaz by mal prísť už v roku 2019.
Potrebná zmena
Iba posunom v myslení, kedy prejdeme z ekonomických modelov, ktoré neberú do úvahy ekologický a sociálny aspekt, k modelu, ktorý má tieto aspekty v súlade a na rovnakej úrovni, dosiahneme udržateľné nastavenie našej spoločnosti. Nastavenie, kedy bude mať ľudský život a prostredie okolo nás aspoň takú hodnotu, ako eurá na našich účtoch. K zmene môžeme prispieť aj my. Ani v našom občianskom združení sobi nedisponujeme technológiami, aké má Patagonia a nedokážeme zamedziť všetkým problémom. Našou činnosťou však chceme postupne prispievať k tomu, aby bol eko-sociálny dopad výroby čoraz viditeľnejší aj v našom regióne a v našej krajine.
Tomáš Horváth
Autor pôsobil na projektoch vo východnej Afrike a je zakladateľom značky sobi.eco
________________________________
Použité údaje:
[2]http://www.newsweek.com/2016/09/09/old-clothes-fashion-waste-crisis-494824.html
[3]https://www.huffingtonpost.com/entry/transforming-the-fashion-industry_us_57ceee96e4b0a48094a58d39
[4]https://www.1millionwomen.com.au/blog/why-you-should-ask-whomademyclothes/
