Žalúdok si už pýta teplú stravu, ale nie. Najprv doň putuje oblátka s medom, cesnakom, orechmi a jabĺčkom. Až po nej je na rade kapustnica, bez mäsa, no hustá, plná voňavých sušených hríbov. Vianočné menu zavŕši smažené filé z tresky a zemiakový šalát. A aby sme mali o čosi menšie výčitky, namiesto majonézy je v ňom len sladká smotana. Naše vianočné menu rozhodne nie je originálne a s drobnými nuansami sa tieto chody 24. decembra ocitnú na stole azda v každej druhej slovenskej domácnosti.
Ibaže u nás je rovnaké menu na stole aj o týždeň, na Silvestra. Na chlp rovnaké, akurát okrem tresčieho mäsa je v posledný deň v roku na výber aj bravčový rezeň. Inak je všetko identické. Ešte aj rovnaký mosadzný svietnik s piatimi sviečkami tróni na jedálenskom stole. Hrajú rovnaké koledy. Používame rovnaké prestieranie aj jedálenský servis – taniere so zlatým lemom a „Troma gráciami“ uprostred. Tieto tri dámy sú v danom momente pravým opakom zlatého prasiatka. Na dne taniera ich uvidíte, až keď zjete posledné sústo.
Skutočnosť, že je u nás vianočná večera rovnaká ako tá silvestrovská, u mňa v detstve vyvolala akýsi Pavlovov reflex, akurát povýšený na ďalšiu úroveň. Ja som totiž aj 31. decembra vždy po večeri bežala k stromčeku hľadať darčeky. Rodičia dodnes spomínajú, ako som sa s nevýslovným žiaľom vracala od vysvietenej jedličky, pod ktorou už vtedy bolo akurát opadané ihličie.
Dodnes nevieme datovať moment, keď som konečne precitla a pochopila. No vraj som ešte dlho potom mala radosť z lesklého papiera a krásnych drobností, ktoré doň naši starostlivo zabalili. Dnes už neštartujem od stola s nedožutou rybacinou v ústach len preto, aby som mohla čo najskôr rozšklbať baliaci papier. Pochopila som, že keď naši Štedrú večeru naťahovali, nerobili to len preto, aby pre nás ten moment zdramatizovali a vybičovali naše nadšenie. To komótne prežúvanie, hĺbavé úvahy a rovnako nenáhlivé vstávanie od stola bolo ich vlastnou variáciou na Goetheho – postoj chvíľa, si krásna! A veruže bola.
Bude to znieť ako najpatetickejšie klišé, ale darčeky na tom mali najmenšiu zásluhu. Aj preto si v posledných rokoch najviac vychutnávam – okrem znamenitej maminej kapustnice – práve to naše spoločné bytie. Medzi jednotlivým chodmi, medzi našimi zaužívanými hláškami, medzi tichom a šialeným rehotom. Nie každý má také šťastie. A tak pozorujem unavené tváre svojich najbližších pri modlitbe a v tej svojej prosím, aby sme podobných chvíľ zažili ešte veľmi, veľmi veľa.
