O filme The Social Network, ktorý mal u nás oficiálnu premiéru vo štvrtok 4. 11. 2010, sa už stihli v rôznych článkoch a na rôznych blogoch popísať kilometre textu. Subjektívnymi názormi, zväčša negatívnymi, na herecké výkony, spracovanie či príbeh filmu sa to na internetovom nebi, slovenské nevynímajúc, len tak hemží. Preto, aj keď ten film nie je fakt úplne cool, ako sa dnes hovorí a možno veľmi skoro zapadne do zabudnutia, ako to niektorí predpovedajú, rozhodol som sa napísať o ňom niečo tiež subjektívne, ale skôr pozitívne. Rovnako ako na Facebook nechodím kvôli zábave, ale z čisto profesionálych dôvodov, aj na tento film som nešiel očakávajúc špeciálne efekty, ale skôr viac, či menej pravdivý príbeh, a ten bol unikátny a vzhľadom na moje očakávania a nízku znalosť pozadia vzniku Facebooku aj prekvapivý.
Takže o príbehu mojimi očami. Ten, kto by čakal, že spozná Marka Zuckerberga ako šikovného študenta, ktorý má marketing v malíčku a rozhodol sa byť úspešným, či bohatým, a nič ho nemá zastaviť, sa veľmi mýli. Mark síce vie, čo na ľudí, zvlášť študentov, platí, no nevidí, ako sa na jeho nápadoch dá poriadne zarobiť. Takisto nech si niekto nemyslí, že projekt, ktorý dobyl svet za pomerne krátku dobu, vznikol z veľkej lásky k človeku či k peniazom. Podľa príbehu tohto filmu za tým boli naozaj city, ale nie pozitívne. Na začiatku stretávame Marka na rande, pri ktorom sa s ním rozchádza priateľka, a medzi rečou prehodí, že sa jej páčia veslári, lebo dobre vyzerajú. Marka, ktorému myseľ behá v iných sférach, túžiac po členstvo v prestížnom klube Phoenix, na ktoré však nemá dostatočne vznešený pôvod, a jeho hlavným pohybom sú pohyby prstami po klávesnici, sa to dotkne dostatočne na to, aby sa pri najbližšej možnosti pomstil zdrojom svojej frustrácie.
Najprv expriateľku ohovorí na svojom blogu a potom zrealizuje nápad, ako sa „pomstiť" dievčatám z internátov ako takým, tým, že na sieť zavesí ich fotky a dá študentom možnosť tieto fotky navzájom porovnávať a týmto spôsobom bodovať ich krásu. Výsledok je nad jeho očakávania, 22 000 kliknutí za hodinu. Toto spôsobuje, že sa o neho začínajú zaujímať bratia Winklevossovci, ktorí na rozdiel od neho sa venujú veslovaniu a vyhrávajú súťaže a zároveň sú členmi Phoenixu, pretože ich otec je veľmi bohatý. Ponúkajú mu, aby pre nich spracoval projekt Harward Connect, sociálnu sieť pre študentov univerzít. Mark, vidiac unikátnu šancu pomstiť sa za svoju frustráciu na týchto veslároch, členoch prestížneho klubu, ich oklame a zdržuje ich projekt, tváriac sa, že na ňom naozaj pracuje, majúc k dispozícii ich vopred vyvinuté skripty a zároveň vyvíjajúc svoj nový produkt, ktorého šírenie a obľúbenosť medzi študentmi je zaručené na základe úspechu predošlého nápadu.
Ďalej už príbeh stráca na originálnosti. Mark stretne Eduarda Saverina, ktorý mu pomôže zohnať prvé peniaze na technológiu, na ktorej Facebook pobeží. Všetko je v poriadku, z chlapcov sú obchodní partneri, dokým Eduarda neprijmú do Phoenixu. Potom naňho začína Mark zazerať trochu krivo, a priateľstvo sa rozpadáva za asistencie Seana Parkera, pôvodne pôsobiaceho v skrachovanom Napsteri. Ten začína meniť smer firmy, Eduardo z kola vypadáva, až kým ho noví obchodní partneri Facebooku z biznisu šikovne „nevysáčkujú", tým, že ho pripravia o podiel vo firme navýšením množstva akcií. Film sa končí niečím, čo by som nazval „filmový biznisový happyend". Winklevossovci aj Saverin od Marka vysúdia pomerne veľké peniaze, a tak všetky hlavné postavy skončia ako nesmierne bohatí ľudia. A možno budú žiť šťastne, až kým nepomrú, aj keď samotný príbeh ich ako veľmi šťastných nevykresľuje.
Toľko príbeh, špeciálne, tá pre mňa zaujímavejšia časť. Ak chcete poznať podrobnosti, musíte si kúpiť vlastný lístok na tento film, pretože sa mi nechce písať o tom, čo až také zaujímavé nie je. Hlavné posolstvo filmu pre mňa: Nie všetky úspešné projekty sa rodia z ušľachtilých dôvodov. A nestačí mať dobrú a úspešnú víziu, musí tu byť aj niekto, kto ju dokáže predať. To druhé je dosť dôležité vedieť, zvlášť pre každého začínajúceho podnikateľa.
Článokbol publikovaný na osobnom blogu autora.
Peter Szabó
