Metro

 V stredu ráno som nastúpil na metro v Prahe. Tradične bolo na prvej zastávke prázdne, skoro ako moje pocity. Sadol som si s tým, že napíšem sms-ku, nech mi čas prejde rýchlejšie. Ani to však neišlo ľahko. Ľudia postupne pribúdali, ale nevnímal som ich príliš. Jednoducho nemal som síl. Napriek tomu som sa asi v polovici mojej cesty pozrel do vozňa. Zrak mi padol na staručkého pána ako sa jednou rukou pridržiava operadla a druhou sa snaží čítať noviny alebo skôr v nich listovať. Spoznal som v ňom človeka, ktorý bol pred mesiacmi na mojich štátniciach predsedom komisie. Samozrejme som hneď vstal a uvoľnil mu miesto. Zrejme ma tento pán nespoznal, ale povedal mi niečo zázračné. "Děkuji, jste velice laskav." V tých slovách bolo neskutočne veľa krásy a pokory človeka, ktorý už niečo prežil. Do očí sa mi tlačili slzy. Cítil som pohľadenie môjho vnútorneho sveta. Jednoduché slová s nesmiernou silou. Onedlho som vystúpil a zaradil sa do všedného sveta, ale tento moment mi zostal v pamäti celý deň. Ďakujem za neho.