Z pohľadu človeka, ktorý ma rád matematiku, mi „tečú slinky“ a neviem sa dočkať, kedy si poriadne sadnem nad zbierkou. Zatiaľ som nakukla na všetky príklady a sedela som nad úlohou „Dedičstvo“ asi pol hodiny. A vyzeralo to presne tak, ako pán Kubáček v úvode načrtol: 1. ohrnula som nos, že je to ľahké 2. pustila sa do toho a zistila, že neviem čítať zákony 3. zhrozila sa 4. skončila googlením dedičských zákonov. Cítila som sa trocha neschopná, ale bavilo ma to a bola to výzva. A o to práve ide, nie? Veď všetci sa najlepšie učíme, keď nás to baví a máme zmysluplný cieľ.
Ako budúca učiteľka môžem povedať, že som šťastná, že takéto učebnice prešli. Mám rada kontextové príklady; vskutku, keď sama vymýšľam príklady, tak inšpirácia pochádza z hmatateľného sveta. Hm, veď z akého iného zdroja by mohla? Trik je v tom, že sa to potom vyabstrahuje, zjednoduší a prevedie, a potom už nikto nezistí, z čoho „to“ pochádzalo. Som rada, že budem mať k dispozícii knihu, z ktorej budem môcť čerpať nápady, ako ukázať deťom odpoveď na otázku „A načo nám to je?“ Ba vari lepšie: ako nastaviť situáciu tak, aby si tú otázku vedeli zodpovedať aj sami.
Napokon, chcem spomenúť i paralelu so situáciou s učebnicami v USA. Tiež neviem, aká tam bola presne situácia, ale asi veľmi podobná, súdiac podla názoru človeka, ktorého si veľmi vážim. Vo videách (http://www.youtube.com/watch?v=9skRrnN2_HU, a http://www.youtube.com/watch?v=U1tPHInrEk0&feature=relmfu) má James (James Blackburn-Lynch, šéf matematickej fakulty na Berea College, kam som chodila) pár zaujímavých postrehov zarážajúco aktuálnych aj v slovenskom prostredí. Tvrdi: 1. Ak učíme iba algoritmy a nie myšlienky za nimi, matematika sa z logickej, zmysluplnej a krásnej štruktúry zmení na kopec vzorcov a postupov, ktoré nemajú žiaden zmysel, ani aplikáciu. 2. Neznamená to však, že to tak musí byť aj naďalej, ak iný spôsob funguje lepšie. 3. Avšak, keď niekto urobí krok k tomu, aby sa matematika učila kontextuálne (slovné úlohy atď.) študenti, rodičia, ani učitelia (vo všeobecnosti) nie sú nadšení. Nepripomína Vám to niečo?
James pokračuje a mne to pripadá, akoby aj teraz hovoril o situácii Slovensku: 4. Učebnice sa nedajú len tak vhodiť na trh, keď si učitelia nemyslia, že je to dobrý nápad, neprijmú ich. 5. Väčšina testov (v slovenskom ponímaní prijímačiek, a dokonca teraz známok) nie je o zručnostiach a myšlienkových procesoch, ktoré rozvíja spomenutý typ materiálov. Systém výučby sa nezmenil. Nuž, tak čo s týmto začarovaným kruhom? Čo môžu urobiť učitelia, rodičia, študenti, žiaci? Kompetentní? Neviem.
Zdá sa mi však, že chýba nejaký spoločný cieľ a vízia a nielen vo výučbe matematiky. Som len zelenáč a mám viac nadšenia ako rozumu. Jedno som sa však naučila. Bez vízie zlyhávam, i keď sa veľmi snažím. Alebo ako povedal môj kirgizský kamarát, „Your dreams can only take you where they know their way around - know exactly what you want to do, imagine the dream so much that they get comfortable becoming a reality.“ (Tvoje sny Ťa môžu doviesť iba tam, kam dovidia - vedz presne, čo chceš robiť a predstavuj si sen do tej miery, že sa bude ochotný stať realitou) Kam teda chceme, aby nás doviedli súčasné kroky? (A ak nejdú tam, kam sa chceme dostať, prečo v nich pokračujeme?)
