Tiemenšie deti sú, asi mi každý dá za pravdu, zlaté, milé aúprimné. Majú niečo do seba. Prinútia nielen blízkych ľudí,ale aj cudzích k úsmevu, a to len tak, stačí sa na ne pozrieť.Nedá sa ich nemať rád. Sú jednoduché a pritom také úžasné.Kočíkovať ich je pekný pocit, rovnako ako keď vás držia zajeden prst svojou malou ručičkou a pre nich je váš prst takýobrovský.
Presnetakto alebo podobne to vyzeralo aj s nami. Aj my sme boli taký. Alečo sa s nami stalo? Kam to všetko zmizlo? Veď takí sme boli a akísme teraz? Čo je zle? Zostarli sme a je to jednoducho preč? Niekdeto v nás predsa musí byť skryté, možno niekde hlboko,ale musí.
Aakí sme teraz? Náš život je zložitý, plný problémov. Smesebeckí, panovační a často krát klameme. Tie jednoduchézákladné veci nevnímame, zabúdame čo je dôležité. Nevieme satešiť. Ak sa na nás starší ľudia pozrú, neprinútime ich kúsmevu, ale je im do plaču. Nevieme sa chovať, sme drzí, máme vosvojom slovníku slová, ktorými chceme ukázať akí sme silní,ale ukazujeme skôr akí sme slabí, hrubí, že sa nevieme správať.Nie sme pýchou ľudstva ale hanbou. Sú azda malé deti také???
Neviemesa zabávať bez alkoholu alebo iných omamných látok. A prečo sazabávať bez toho? Alkohol je super a čím viac ho vypijeme týmväčšie uznanie máme. Ak nás niekto pozve, aspoň by sme to malizo slušnosti vypiť. Sme slušní, keď sa nám to práve hodí.„Zhúliť sa“ či vyskúšať nejaké drogy sa musí. Všetkotreba v živote skúsiť,ved žijeme len raz. A navyše keď to robiainí prečo by som to nemal robiť aj ja? Presne takto rozmýšľame.Je to naivné. Správame sa ako zvieratá, a prečo nie, keď sanechávame ovládať pudmi.
Neviemesi vážiť, že sme jedineční, originálni. Musíme ostatnýmzávidieť to akí sú a čo majú. Kopírujeme ich a snažíme sabyť ako oni. Snažíme sa patriť do nejakej skupiny. Zvieratápredsa žijú v čriedach, či nie?
Dokazujemesi svoju silu bitkami. A kto sa nebije si myslí, že je múdrejšía ide bojovať slovami, hádaním. Čo sme to za ľudia, keď sadokážeme aj viac ako dve hodiny spolu hádať? Hnevať sa,dokazovať si akí sme machri. Vystatovať či vyvyšovať sa nadostatnými... Sú také deti? Boli sme my takí, keď sme boli deťmi?
Menšiedeti často plačú a ja som toho názoru, že plač pomáha, je naniečo dobrý. Ak je niekomu veľmi smutno a poplače si, pomôžeto. Ale mužské pohlavie predsa neplače, je moc hrdé. Nebola by tohanba? A čo dievča, či ženy? Očakáva sa od nich, že budúnežné a citlivé, no namiesto toho sa správajú rovnako ako muži,hrdo, drsne a bezcitne. Možno dúfajú, že sa im zapáčia ibavtedy, keď sa budú správať rovnako ako oni. Ak sa cítime zlealebo nám je smutno, nepustíme si príjemnú hudbu. Namiesto tohosi zapálime cigaretu, ved ona nás ukľudní lepšie.
Neviemeriešiť medzi sebou problémy, nevieme spolu komunikovať. Namiestoriešenia z očí do očí sa radšej schyľujeme k ohováraniu arozprávaniu o ľuďoch za ich chrbtom. Ak máme problém s danouosobou povieme to všetkým okrem nej, a myslíme, že tak sa tovyrieši najlepšie.
NaVianoce si navzájom želáme šťastné a veselé sviatky, ale je tolen otrepaná fráza. Sme skutočne šťastní? Vianoce sú sviatkypokoja, ale mi toto slovo poznáme len vo význame: „Daj mi pokoj,neotravuj!“ Pravý význam tohto slova nám nič nehovorí.
Smemladí ľudia. Budúcnosť ľudstva. Hurááá!
Všimliste si už niekedy ako sa deti učia chodiť? Najskôr behajúštvornožky, potom držia niekoho za ruku, neskôr sa držia nábytkua nakoniec to zvládnu samy. Chodiť je predsa jednoduché, ale prene zo začiatku nie. Veľa krát spadnú a možno si aj poplačú,ale postavia sa a skúsia to znovu. Spadnú znovu a znovu až kým sanenaučia chodiť bez padania. Prečo si nevieme z nich braťpríklad? Máme ich pod nosom, a predsa ich nevidíme. Prečo keď mypadneme bojíme sa vstať alebo nebodaj sa hanbíme vstať? Deti todokážu, neboja sa, nehanbia sa, tak prečo my áno? Skutočne smesa tak veľmi vzdialili od toho akí sme kedysi boli?
Jeťažké byť znova deťmi? Áno, vyrástli sme, ale ten cit, túvyžarujúcu energiu života, lásku a pokoj máme stále v sebe.Veci, ktoré sú jednoduché komplikujeme, ale veď v jednoduchostije krása, pozrite sa predsa na malé dieťa. Sme akí sme. Alemôžeme byť iní, stačí len chcieť. Riešenie nám leží prinohách. Ak sa dvaja či traja rozhodnú byť ľuďmi, ostatní ichzvedú z cesty, spravia z nich opäť zvieratá. Ale ak sa rozhodnemevšetci alebo aspoň väčšina, tak tá troška, ktorá zostane,nebude mať šancu proti nám.
Nedávnosom počul jednu nádhernú vetu: Je dar nájsť si na druhéhočloveka čas. Plne to vystihuje to, čo nevieme. Pomoc je dnestrestná, snažíš sa niekomu pomôcť a dostaneš odmietnutie,vynadanie. Dotyčná osoba sa na teba nahnevá, že čo ťa je ponej, čo sa staráš, to je predsa jej vec. Čo bude o pár rokov?Spýtate sa niekoho či nechce pomôcť a on vytiahne pištoľ astrelí vám medzi oči? Pomoc nech je už akákoľvek má, aleboaspoň mala by vychádzať zo srdca. Preto ju odmeňujme vďakou amožno aj úsmevom.
Životnie je ľahký, ale keby bol, nebola by to taká zábava. Učme sažiť. Učme sa vážiť si ľudí. Každý máme chyby, ale nemusímesa s nimi zmieriť, môžeme ich spoločne začať odstraňovať. Ahlavne spomeňme si aké je to byť dieťaťom. Buďme znova týmimalinkými svetielkami nádeje, ktoré keď sa spoja vytvoriaobrovskú žiaru.
