Pár dni potom sa konaliu nás v dedine chvály. Tam som dostal svoju odpoveď. Najšťastnejšísom práve vtedy, keď som na chválach a chválim Boha.
Je smutné, že veľa ľudí, kresťanov,nevie ani čo chvály sú. Môj ocino bol na festivale v Krakovanocha povedal niečo takéto: „Mne sa také pesničky nepáčia, stále tam dookola opakujúto isté. Čo sú to za pesničky?!“ V tomto sa mýlil a nielen on. Veľaľudí berie chvály a chválové piesne ako nejaký koncert gospelovej skupiny,ktorá zahrá a zaspieva pár pesničiek a je to. V skutočnosti to niesú piesne, ale modlitby, takže sa na chválach nespievajú piesne, ale modlitby. Hovorísa, že keď spievaš modlitbu, tak sa dvakrát modlíš. Vdp. Ľ. M. povedal na kázni:„Chvála je najvyšší druh modlitby!“
Keď niekto chváli Boha,tak mu hovorí čo si o ňom myslí. Môže to hovoriť nahlas alebo ajv duchu. Modliť sa neznamená spievať nejakú pesničku, čí hovoriť nejakúbásničku. Znamená to spievať modlitbu a uvedomovať si každé jedno slovoa veriť mu. Ja nespievam na chválach slová: „ Ty si dokonalá láska...“,preto lebo je to text piesne, ale preto lebo verím, že je to pravda.A myslím, že keď niekto neverí tomu čo na chválach spieva, tak by tospievať ani nemal!
Ako chváliť nájdeme aj vosvätom písme v žalme 149 a 150, v ktorých je napísané: „SpievajtePánovi pieseň novú; jeho chvála nech znie v zhromaždení svätých. Nech sa tešíIzrael zo svojho Stvoriteľa, synovia Siona nech jasajú nad svojím kráľom. Nechoslavujú jeho meno tancom, nech mu hrajú na bubne a na citare.”(Ž 149,1-3)„Chváľte Pána v jeho svätyni, chváľte ho na jeho vznešenej oblohe. Chváľte hoza jeho činy mohutné, chváľte ho za jeho nesmiernu velebnosť. Chváľte ho zvukompoľnice, chváľte ho harfou a citarou. Chváľte ho bubnom a tancom, chváľte holýrou a flautou. Chváľte ho ľúbozvučnými cimbalmi, chváľte ho jasavými cimbalmi,všetko, čo dýcha, nech chváli Pána.“(Ž 150,1-5) Samozrejme, že to nesmieme braťdoslovne a tak isto sa nedá všetkými spomenutými vecami naraz chváliť Boha,ale môžme si vybrať alebo nájsť si vlastný spôsob, ktorý sa Bohu bude páčiť.
V roku 2006 v Námestovena festivale Verím Pane v dielni chvál sprievodná skupina vyzvala ľudí,kto má odvahu nech vystúpi a povie svedectvo. Vtedy vystúpil jedenzdravotne postihnutý chlapec a začal hovoriť o svojom živote.O tom ako k nemu prehovoril Boh. Toto svedectvo bolo také silné, ženetrvalo dlho a hlavu som mal pod lavicou a tiekli potoky slz. Nebol som sám, kto plakal. Tento chlapecrozplakal skoro celý kostol.
Keď som potom chválilBoha, počas jednej modlitby mu hovorím: Pane, pozri ako falošne spievam, znieto hrozne, ako Ťa takto môžem chváliť, ako sa Ti to môže páčiť? Prosím urobs tým niečo.“ Vtedy mi odpovedal: „Spievaš pre mňa a mne sa to páči!“
V roku 2007 som bolna tom istom mieste, aj keď už nie v kostole, ale v kultúrnom dome.Je napísané: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam somja medzi nimi.“ (Mt18,20) a nás tam bolo okolo 150. Členovia skupiny, ktorá nás viedla, si dala napódium stoličky a pozerali s úžasom na nás. To čo je napísané sa do bodky splnilo.Boh bol skutočne medzi nami a neboli sme dvaja ani traja, tak Boha bolo cítiť niekoľkonásobneviac.
Tento rok(2008) opäť vNámestove a opäť v dielni chvál, keď Braňo Letko rozprával, po celý čas som mal na tele zimomriavky aslzy v očiach. Bol to naozaj veľmi zvláštny pocit.
V piatok večer, už nie v kultúrnomdome, ale v amfiteátri, sme chválili Boha. Neviem koľko nás bolo, ale bolo nás veľa.Pri pesničke Prišli sme Ťa vzývať som znovu cítil pocit šťastia a radosti aslzy v očiach. Predo mnou stálo dievča, ktoré plakalo ešte oveľa viac. V tej chvílisom začul vo svojom vnútri hlas: “ Teraz si diabol trhá vlasy.” A spomenul somsi aj na to ako som Boha prosil pred dvoma rokmi, nech niečo spraví s mojimspevom. Avšak teraz sa mi už môj spev páčil, hoci bol asi rovnaký ako pred dvomarokmi. Páčil sa mi, lebo som uveril Bohu.
Ľudia majú rôzne sny. Aj jamám jeden, snívam o tom, že raz všetci ľudia budú cítiť niečo podobné ako ja nachválach.
