Môj akademický začal v piatok 9.mája vytlačením si všetkých tém zo slovenčinya angličtiny. Ale pred tým som si ich musel zohnať, čo nebolo práve najľahšiea zabralo to nejaký čas. V ten deň, v piatok, som sa stihol naučiťlen jednu tému z literatúry. Vtedy som si ešte neuvedomoval, že to je veľmi málo,myslel som si že mám kopu času a všetko postíham. Potom prišla sobota, nedeľa,pondelok...
Celý čas som venoval nášmu národnému jazyku, lebo práve tejto maturity somsa najviac bál a nebol som jediný. A tak išiel deň za dňom, téma za témou.Približne v stredu som si začal uvedomovať, že to vôbec podľa môjho plánu nejde.Najhoršie na tom bolo, že čím ďalej viac a viac som sa začínal báť.Vyhrotilo sa to až v taký strach, aký som ešte nikdy nezažil. Bál som sa,že to nezvládnem, až natoľko, že som tomu začínal pomaly veriť. Nedokázal som sa sústrediť na učenie,len som rozmýšľal čo bude, ak sa to nepodarí.
V tom sa do toho zamiešal Boh. Povedal mi svojim zvláštnym spôsobom, žesú aj dôležitejšie veci ako je maturita. A to je láska a ľudský život.Myslím, že som bol na tom asi veľmi zle, keď si vybral taký nepekný spôsob, ktorýnebudem komentovať. Ale ďakujem mu, že mi otvoril oči a vdýchol do mňapokoj.
Do maturity chýbali len dva dni a snažil som sa doučiť aspoň jedenpredmet. Podľa môjho plánu som sa mal stihnúť naučiť okrem slovenčiny ajmatematiku a informatiku, ale nestihol som ani tú slovenčinu. Podcenil somna celej čiare rýchlosť môjho učenia. V nedeľu večer alebo skôr užv noci sa strach privalil naspäť aj keď už nie taký silný. Zo slovenčinymi stále chýbali ešte štyri najťažšie témy, keď som pozrel na hodinky bolo poldruhej v noci. Či som chcel, či nie, musel som ísť spať. O takom časesa fakt ťažko učí. Už nepomáhali ani redbull-y, ktorých som za ten týždeň vypil poriadne veľa.
V pondelok ráno som išiel na skok do školy. Konalo sa otvorenie tohoročnýchmaturít. Po skončení rýchlo domov doučiť sa koľko sa dá. Ferko bol taký „zlatý“,že mi posielal SMS s témami, ktoré sa už vytiahli, keďže som maturoval ažpoobede. Zostávajúce štyri témy som prečítal len raz a polovicu už naučenýchtém som si ešte stihol zopakovať. Na pol druhú som išiel späť do školy na moju prvúmaturitnú skúšku. V škole bolo veľa mojich stresujúcich spolužiakov. Niektorísa báli viac, iní menej. Ja som patril do tej skupiny „viac“. Keď sa blížilamoja nočná mora nedokázal som len tak sedieť na stoličke, musel som sa prechádzať.Vychodil som pred triedou chodník. Potom sa otvorili dvere a pán profesorma zavolal slovami: „No kto ďalší?“ Vošiel som do triedy, vyžreboval otázkua vrhol som sa do prípravy. Príprava ale nebola najlepšia, na veľa vecísom si nevedel spomenúť, ledva som napísal mená postáv jednotlivých diel a tonie všetky. Ale učil som sa to, tak išlo len o to, spomenúť si. Pätnásť minúťubehlo rýchlo a nastal čas na skúšanie. S pomocou pána profesora somsi spomenul na viac vecí. Ubehlo to oveľa rýchlejšie než som čakal. Vychádzamz triedy s pocitom: „Hádam na štvorku to bude!“ Moja nočná mora sanesplnila. A čo viac, keď oznamovali známky, v duchu som si hovoril:„Štvorka to musí byť, štvorka to musí byť...“ Na moje veľké prekvapenie somnepočul od predsedkyne komisie slovo dostatočný ale dobrý. Bolo toneuveriteľné, chvíľku trvalo, kým som to vôbec pochopil. Myslel som, že tonajhoršie mám za sebou. Mýlil som sa...
Prišiel som domov a prvý krát v ten deň, čo bolo približne okolopol piatej som sa najedol. Ráno to bohužiaľ nešlo lebo so strachom je spojenáaj nevoľnosť. Nasledoval krátky oddych a späť do učenia. A tu zrazupredmet, ktorého som sa najmenej bál sa ukázal ako veľký problém. Bola toinformatika. Hneď ako som začal, vedel som, že je zle. A čím ďalej som sa učil,tým viac som zisťoval koľko toho neviem.
Keď bolo pol jednej v noci bol som si istý, že z informatikynezmaturujem, ak mi niekto nepomôže. Plný strachu sa začínam modliť. Po niekoľkýchminútach sa postavím zo stoličky, so slovami: „Pane, idem spať, lebo verím, žety mi pomôžeš!“ Bol to moment, kedy som sa nebál. Zaspával som pokojný, lebosom veril, že Boh ma miluje a pomôže mi.
Moja viera ma zachránila. Otázku, ktorú som si vytiahol, som nevedel.Program som ako tak naprogramoval ledva na trojku a z teórie som nepovedalnič. Keby som si vytiahol otázku s ťažším programom, tak neprejdem. Boh miopäť raz pomohol, ale tento raz aj s ponaučením: „Veci, ktoré sa zdajú ľahkýmisú v skutočnosti oveľa ťažšie!“ Myslím, že toto bola najhoršia časťa aj skúsenosť z celej maturity. Nezaslúžil som si ani štvorku, ktorúsom dostal.
Poobede ma čakala ešte matematika. Tú som zvládol na dvojku, aj keď s maličkoupomocou. Pred maturitami som sa matematiku síce neučil, ale myslím, že za celý životsom sa neučil toľko matematiku ako par mesiacov pred maturitou, keď som mal prímačky, národnýzrovnávači test čí písomné maturity. Po matematike som sa doma venoval už viac odpočinkuako učeniu.
V stredu ráno sa začalimoje prípravy na angličtinu. Od deviatej rána až do nočných hodín som sa snažilnaučiť čo najviac tém. Aj v tento deň som mal strach, ale už nie taký veľkýako pred uplynulými skúškami. Vo štvrtok ráno som prečítal ešte zo tri témya vydal som sa na moju poslednú skúšku. Spolužiaci ma v škole privítaliso slovami: „ Neboj sa všetci čo zatiaľ boli, dostali jednotky!“ To ma dosť upokojilo.Keď som vošiel do triedy a vyžreboval si otázku, zistil som že mám problémju vôbec preložiť. Skúsil som si to aspoň domyslieť a napísať stručnú prípravu.Ak mám byť úprimný, moju odpoveď musím hodnotiť na nedostatočnú. Neviem akomojim skúšajúcim, ale mne to tak rozhodne pripadalo. Vyšiel som von celý spotený,lebo dvadsať minút sa snažiť o niečo čo neviem, nie je sranda. V prvejchvíli som sa veľmi bál, lebo predošlé tri predmety som zvládol a ak bynie ten posledný, tak by to bolo dosť smutné. Ale zrazu som zacítil taký vnútornýhlas, ktorý vychádzal niekde z môjho vnútra, a ktorý hovoril: „Nebojsa!“ A okrem neho ma povzbudzovaliaj moji spolužiaci. Za niekoľko minút si nás zavolali dnu. Dodnes to nechápem, alenamiesto nedostatočný som počul slovo dobrý.
Toto je už skoro všetko. Takto približne prebehla moja maturita. Bol to časplný obáv, strachu, bolestí brucha a hlavy, únavy a stresu.
Napísal som „skoro všetko“, čiže ešte jedna vec chýba. Tak teda na záver musímspomenúť jednu pieseň, ktorú som počúval každý deň pred maturitnou skúškou.
Je to pieseň, ktorá bola súčasťou mojejmodlitby, dávala mi silu a nádej. Bola to jediná vec, čo ma dokázala najviacupokojiť, keď som sa bál. A tu sú jej slová(Eliáš – Samaritán): Ty poznáš každýmôj ston, keď padám a nevládny som. Keď pery vysychajú dych strácam zoživotom. Vždy keď ma nájdeš na dne a keď už vidím matne do nozdier vdýchnešživot. Nik mi ho neukradne. Tvoj dotyk rany hojí a bolesť hneď prebolí.Smrť už viac nebude tieniť, do rán nenasolí. Olej s vínom zlievaš do rán,keď vo svojich rukách zvieraš život môj. Čo stratu ťa stál všetkého čo si typane mal...
